Fantasmagorium

Autor: Bufo Viridis
Hlavní postavy: Severus Snape, Draco Malfoy, Harry Potter, originálne postavy
Shrnutí: Smrť netřeba brať vždy doslova. Ako plynú povojnové roky, Harry Potter získava podozrenie, že nie len mačky majú deväť životov.
Poznámka: Poviedka je v slovenčine a používa názvoslovie slovenského prekladu.

Druhý pokus

Ticho na okraji lesa preťal ženský výkrik.
„Anup! Idiť sjuda!“
Veľký biely chrt neochotne prestal hrabať a zdvihol hlavu. Nevzrušene pozoroval, ako jeho pani naštvane klusá cez mokrú vysokú trávu a súka sa cez medzeru v prehnitom latkovom plote. Žena obozretne vstúpila do záhrady a keď zbadala kráter v úhľadnej hriadke, zamračila sa ešte viac. Rýchlo pristúpila k psovi a pripla mu karabínu vôdzky na široký obojok.
Anup pohybom naznačil, že by pred odchodom rád dokončil lov na krtka.
Glupaja sabaka!“
„Čo to má znamenať?“ ozval sa jej spoza chrbta ľadový hlas.
Žena skoro nadskočila.
Bol to očividne majiteľ záhrady, pretože sa tváril ako boh pomsty. Nechápala, ako sa mu podarilo tak rýchlo a hlavne nenápadne priplížiť.
„Prepáčte,“ odvetila žena s cudzím prízvukom. „Môj pes vám sem vbehol...“
„To vidím,“ odsekol. „Pozrite sa na tú jamu! Prečo nemáte to zviera priviazané, keď sa nevie správať?“
Cudzinkine ústa sa zomkli do úzkej čiarky, ktorá veštila protiofenzívu.
„Mrzí ma, že vám môj pes spravil škodu. Ale keď nechcete na záhrade zvery, tiež by ste si mohli opraviť plot.“
Muž od toľkej drzosti na okamih onemel.
„Čo vás je do môjho plota?“ precedil, keď našiel reč. „V prvom rade tu nemáte čo hľadať. Vy, ani tá vaša beštia!“
Beštia stála svojej panej pri boku a lenivo sa pozerala z jedného na druhého.
„Milý pane, dbám na to, aby sa môj pes v blízkosti domov nachádzal na konci remeňa. No, bez urážky, nikdy by mi nenapadlo, že toto tu je obývaná stavba.“
Domáci vyjavene hľadel. Nevedel, či má vybuchnúť do kriku alebo do smiechu. Vybral si druhú možnosť.
„To je dobré. Mám deravý plot a dom na spadnutie. Je mi to jasné. Tá jama je vlastne moja vina. Nemal by som sa vám ospravedlniť?“
„Určite by ste sa nemal toľko rozrušovať,“ odvetila v pomykove. „Nie je to zdravé.“
„Hm, no, to nie,“ priznal a prešľapol v rozpakoch. „Nemusel som na vás až tak vyletieť. Ten plot je vážne rozpadnutý. Som tu len nejaké dva týždne a ešte som sa poriadne nezariadil.“
„Vážne? Ja som tu ešte len druhý deň.“
Žena sa na opatrne usmiala a domáci pán jej výraz oplatil. Konflikt bol, zdá sa, za nimi.
„Tak to vás právom staršieho usadlíka vítam v Llandidloese, ktorý takúto imigračnú vlnu nezažil od príchodu anglosaských kmeňov. Oskar Peterson,“ podal jej ruku.
„Oxana Lebedeva.“
„V tom záhone som mal nasadenú mätu. Čo s ňou už teraz. Buď to dám do kompostu, alebo spravím čaj. Dáte si?“
„Prečo nie,“ prisvedčila s pokrčením pliec.
„Ale toho psa si uviažte.“
„Keď to musí byť.“
Oskar sa zohol k zničenej hriadke a pobral, čo sa dalo, z podhrabaných rastlín. Spolu vošli cez verandu do domu.

Postavil hrniec s vodou na platňu obúchanej železnej piecky. Oxana sa zatiaľ zvedavo obzerala. Vnútrajšok domu bol, tak ako vonkajšok, starodávny a schátraný. Bolo tu už upratané, žiadne myšince, pavučiny a rozbitý nábytok, no zatuchlý puch stariny stále nevyvanul.
Pokrčila nosom: „Mali by ste si tu zapáliť vonné tyčinky.“
„Pálil som šalviu, zatiaľ nepomohlo. Drží sa to.“
Ponúkol jej húpacie kreslo pri okne a sám si sadol na obyčajnú drevenú stoličku. Fúkali do horúcich hrnčekov a viedli zoznamovací rozhovor. Oxana, ako predpokladal, pochádzala z Ruska. Mali spoločnú záľubu v bylinkárstve. Bola bystrá, vtipná a úprimná. Vo veľkej cigánskej sukni a hráškovo zelenej košeli mu pripomínala skôr kozmopolitnú liberálku z mesta ako vidiecku ženu. Páčila sa mu.
„Hryzie, ten váš pes?“ opýtal sa asi po dvoch hodinách.
„Anup? Nie. Teda, od cudzích si drží odstup, ale nikdy nikomu neublížil. Prečo?“
„Len tak. Hodil by som mu niečo pod zub ako výraz vďaky.“
Oxana pobavene zdvihla obočie. „Tej nevychovanej beštii?“
„Presne. Za to, že nás zoznámil. Keď som sa sťahoval do tohto zapadákova, ani by mi nenapadlo, že tu nájdem príjemnú spoločnosť.“
Usmiala sa a nasledovala ho do komory, odkiaľ zvesil pár plátkov sušeného mäsa. Na verande ich použil na získanie Anupovej náklonnosti. Pes dar rezervovane prijal a nechal sa pohladkať. Pri tomto úkone dokonca slastne privrel oči a naznačil zavrtenie chvostom. Keď to Oskar zbadal, otočil sa a posledný prúžok hovädzieho s nádejou strčil pod nos Oxane.
„Ja nejem mäso,“ vypadla z nej duchaplná odpoveď.
Voľnou rukou rýchlo skontroloval obsah vreciek a vytiahol mentolový cukrík.
Oxana si váhavo vzala maškrtu a čakala, aký fór bude nasledovať.
Oskar k nej natiahol dlaň a jemne ju poškrabkal za uchom.
Nepohrýzla ho. Obaja sa zasmiali.
Oskar však ruku nezložil. Presunul ju na jej líce nadvihol jej tvár, aby sa mu pozrela do očí. Keď sa nedotiahla, ani neuhla pohľadom, opatrne ju pobozkal na ústa.
V Oxaninej tvári sa zračilo prekvapenie, ale nie nevôľa. Nepovedala mu ani slovo, iba mu vrátila bozk. Oskarovi to ako odpoveď úplne stačilo. Ruka s mäsom mu klesla k boku. Anup mu z nej hovädzinu spokojne zobral a ešte mu oblízal prsty, zatiaľ čo majiteľ ruky robil to isté s tvárou jeho panej. Pes to považoval za jednoznačne dobrý obchod.
Keď mal Oskar voľné obe ruky, položil jej ich na chrbát a pomaly ju hladil od zátylku k drieku. Oxanine dlane zovreli jeho boky. Postupne sa približovala, až sa k nemu celkom pritisla. Cítil na hrudi jej prsia a vedel, že ona musí cítiť hrču v jeho rozkroku. Keď ju pobozkal na krk, oprela sa mu dlaňami o plecia a trochu sa odtiahla. Skúmavo k nemu zdvihla zrak. Napadlo mu, že hoci prišla z druhého konca svetadielu, celkom sa hodí do Británie. Mala tmavosivé oči ako obloha v upršaný deň.
„Pôjdeme dnu?“ spýtal sa.
Prikývla a nechala sa za ruku voviesť späť do domu. Radšej sa jej držal. Akoby sa bál, že ak sa jej čo i na okamih prestane dotýkať, preruší nejaké kúzlo. Klesol na kuchynskú kanapu a vysadil si ju obkročmo do lona. Oxana natiahla ruku a rozopla mu pod krkom gombík na košeli. Oskar jej spravil to isté. Potom druhý, tretí, posledný. Keď boli košele roztvorené, neudržali široký úsmev: Obaja mali pod nimi oblečené pánske tielka. Oskar čierne, Oxana horčicovo žlté. A zjavne ani jeden nenosil podprsenku. Na Oxaninej stúpajúcej a klesajúcej hrudi sa jasne rysovali špice bradaviek. Oskar ich sledoval s neskrývaným záujmom. Položil jej ruku na ňadro, pohladil ho, jemne stisol a prešiel palcom po hrote. Oxana sa zachvela a zavrela oči. Páčilo sa jej to. Oskar bol rád. Cítil, že si inštinktívne rozumejú, že to je dobré a bude to dobré. Druhou rukou ju pohladil po líci, potom ju posunul dozadu na krk a pritiahol si jej tvár k sebe. Bozk, ktorý si vymenili teraz, sa už zďaleka nedal opísať ako opatrný. Obaja už vedeli, že si k sebe môžu niečo dovoliť. Zašiel jej rukou pod tielko. Oxanine dlane sa tiež odhodlali preskúmať, čo má pán domu pod odevom. Dôkladne skenovali centimetre jeho hrude, bokov, chrbta.
Oskar usúdil, že je čas sa pozrieť. Vyhrnul jej tielko a odhalil biely trup, ozdobený pravidelnými, drobnejšími ňadrami, primeranými útlej postave. V jej pohľade bolo zrazu trošičku znepokojenia. Povzbudivo sa usmial a pobozkal ju medzi prsia. Potom na ne. Zhora začul niečo ako vzdych a ucítil ruku vo vlasoch. Na tento signál sa odvážil siahnuť jej do rozkroku. Hladil ju medzi stehnami a neprekážalo mu, že ruka v jeho vlasoch sa zaťala v päsť a o niekoľko z nich zrejme prišiel.
V jednej chvíli ho však Oxana odstrčila a skĺzla mu z náručia. Ostala kľačať na podlahe medzi jeho kolenami a položila mu dlaň na poklopec. Najvyšší čas, pomyslel si, a kývol bradou, že môže s jeho nohavicami robiť, čo uzná za vhodné, ako aj s tým, čo je pod nimi. Rozopla gombík, rozopla zips a položila teplú ruku na to, čo našla v rázporku. Skusmo ho pohladila, raz, dvakrát, a Oskar zaťal prsty do okraja lavice. Vlna vzrušenia mu prebehla pozdĺž celej chrbtice. Oxana mu stiahla čierne nohavice aj bavlnené spodky a prešla rukou po oslobodenom prirodzení. Sklonila k nemu tvár a dôkladne ho oblízala. Panebože. Oskar ju rýchlo zadržal a pokrútil hlavou, aby nepokračovala. Hádam nabudúce. Prikľakol si k nej na podlahu.
„Najprv sa spoznajme, čo myslíš?“
„V biblickom zmysle?“
„Ako inak.“
Nechala sa položiť na chrbát a vyhrnúť si sukňu. Vyzliekol jej nohavičky a roztiahol pokrčené kolená. Priložil dlaň na jej pohlavie a prešiel po ňom prstom, aby ho roztvoril. Oxana vzdychla a pritlačila sa na jeho ruku. Lono bolo horúce a klzké a Oskar bez ďalšieho váhania prijal pozvanie.
Nedlhé trvanie a takmer bolestivá intenzita vyvrcholenia prezrádzali, ako sa obaja tešili na toto zoznámenie. Oskar držal Oxanu od chrbta za podvihnutý driek a cítil, ako vo vnútri pulzuje. Keď sa uvoľnila, dovolila mu, aby si na ňu ľahol, a chvíľu v nej len tak oddychoval. Objala ho kolenami a nechala sa hladiť po vlasoch. Oskar bol šťastný.

Otvoril oči. Utrel sa do papierovej vreckovky a odhodil ju do piecky, natiahol si nohavice a umyl si ruky. Vytiahol drevené žalúzie a odhalil okenné tabule, na ktoré husto dopadali dažďové kvapky z neba sivého ako Oxanine oči. V miestnosti bol, samozrejme, sám. Bol sám, hruď mu zvierala melanchólia a vždy prítomné znechutenie nad samým sebou sa teraz ozývalo o čosi hlasnejšie ako obvykle.

*****

Z rádia zneli letné hity a brigádničky nestačili miešať ľadové drinky. Reštaurácia v turistickom centre Londýna praskala vo švíkoch ľuďmi všetkých farieb, tvarov a národností. Starší muž so sivou špicatou briadkou bol popri hlučnej partii japonskej mládeže takmer neviditeľný. Nervóznym pohľadom vodovo modrých očí behal po prítomných a príchodzích a poťahoval sa za voľné tričko s vyškereným smajlíkom, akoby sa v ňom cítil nepohodlne. Jeho káva bola už vlažná a encyklopédiu o futbale mal otvorenú po celý čas na tej istej strane, zaťaženej slnečnými okuliarmi so žltými sklami. Keď Big Ben odbíjal jedenástu hodinu, do dverí vošiel nízky plešatejúci štyridsiatnik v polo košeli. Zamieril si to rovno k jeho stolu a podával mu ruku.
„Dobý deň, pán Wilkins.“
„Aj vám, pán Stewart.“
„Manchester dnes hrá s Chelsea, komu budete fandiť?“
„Červeným diablom, samozrejme.“
Kútiky pána Wilkinsa sa mykli v pokuse o úsmev a kávová lyžička, ktorú točil v prstoch, mu s hlasným cinknutím spadla na zem. Výraz pána Stewarta tvrdol nesúhlasom, keď sledoval chrbát svojho spoločníka, ako loví kus príboru po oranžových dlaždiciach.
Wilkins sa vynoril s ospravedlňujúcim výrazom a uprel na Stewarta naliehavý pohľad: „Máte pre mňa ten... ?“
„Krém na váš ekzém?“ dopovedal rýchlo Stewart. „Jasné. Je to zázrak.“
Siahol po aktovke, keď tu pri jeho lakti zabrzdila čašníčka a Wilkins skoro znova pustil na zem svoju lyžičku.
„Dáte si?“
„Len vodu, perlivú, chladenú, prosím.“
Keď odišla, Stewart vytiahol z aktovky malú nádobku na masť, ktorá sa dá kúpiť v každej lekárni.
„Používajte to aspoň raz denne, do troch týždňov by vás už nemalo nič svrbieť.“
„Ďakujem, dúfam, že sa toho problému konečne zbavím, ha-ha,“ šklblo Wilkinsom.
Natiahol ruku za mastičkou, ale Stewart s ňou uhol so slovami: „Môžem si na chvíľku prelistovať tú vašu knihu? Chcem zrátať, koľkokrát vyhral Real Madrid Ligu majstrov.“
„Ale áno, samozrejme,“ zháčil sa Wilkins a posunul mu knihu po stole.
Stewart si prezeral obsah a servírka pred neho položila orosenú fľašku turisticky predraženej minerálky.
Wilkins si spomenul, že mu pred časom vlastne tiež doniesli nápoj, a začal piť svoju studenú kávu.
Stewart zalistoval do tabuliek na konci knihy a keď zazrel vyrezaný otvor, v ktorom bola vlepená tučná obálka, prstami od seba mierne odsunul nádobku s masťou, zaklapol dosky a nechal knihu na svojej strane stola.
„Verili by ste, že tí smradi to vyhrali už osemkrát?“
„Patrilo by sa, aby pohár išiel konečne zase do Anglicka,“ odvetil Wilkins a vzal si mastičku.
Žmúril na malé písmenká zloženia kozmetického prípravku, kde stálo: Jemne potrite tanier vždy predtým, než budete cieľovej osobe servírovať jedlo. Riad po použití ručne očistite odmasťujúcim prípravkom.
Alebo sa mu to aspoň zdalo. Keď sa k textu v nasledujúcej chvíli vrátil pohľadom, videl tam už len tekutý parafín, glycerín, palmový olej...
Stewart dopil pohár a zdvihol sa na odchod. Vložil knihu do aktovky, podal Wilkinsovi ruku a porúčal sa. Vo fľaši po ňom ostala nedopitá polovica minerálky. Po čele staršieho muža stiekla kropaj potu, ale vyzeral uvoľnenejšie ako predtým. S už iba mierne rozochveným úsmevom mávol na obsluhu, že bude platiť, za oboch.

*****

„Slečna! Slečna, počujete ma?“
Malátne otvorila oči. Točil sa s ňou celý svet. Ležala na lavičke a hlavu mala na niečích kolenách. Na ramene cítila ruku, ktorá s ňou jemne triasla.
„Asi ste odpadli,“ znel zhora znepokojený hlas.
Zaostrila pohľad nad seba, na sklonenú tvár muža v tmavosivej košeli. To hádam nie. Tomuto chlapovi sa snažila vyhýbať zhruba posledný rok. Rástol v nej zmätok, ale jedno vedela – prvý krok k normálu je dostať svoju hlavu zo stehien toho človeka. Začala sa zdvíhať na lakťoch.
„Ste v poriadku?“ spytoval sa chlap a pomáhal jej do sedu.
Zvalila sa na chrbtové operadlo a pevne zavrela oči, aby upokojila víriacu realitu, ktorú jej žalúdok začínal vyhodnocovať ako jazdu na horskej dráhe.
„A-asi áno, nič ma nebolí, len sa mi točí hlava, teda som odpadla, hej? Čo sa stalo?“
„Ležali ste na zemi pri múriku okolo Idloesa,“ pokynul doľava, kde mala v šere tušiť sochu svätca zo siedmeho storočia.
Uvedomila si, že sa nachádza v obecnom parku, ktorý spája námestie s obytnou časťou mestečka, a že sa stmieva.
„Asi ste išli z nákupu.“
Naozaj, na lavičke okrem nich dvoch sedela aj plná plátenná taška, z ktorej trčali listy póru.
„Najprv som si myslel, že vás niekto napadol, ale nevyzerali ste zranená, tak som nevolal doktora ani políciu. Peňaženku máte v taške, aj kľúče a telefón, nezdá sa, že by vás okradli.“
Omámene zakrútila hlavou. Nepamätala si, že by ju niekto napadol. Vlastne si z dneška nepamätala skoro nič. Bola si istá jedine tým, že na nákup išla hneď po raňajkách, a teraz muselo byť po siedmej večer. Vracala sa, samozrejme, cez park, to sedí, ale je možné, aby tu ležala bez povšimnutia celé hodiny? Nič nechápala a obávala sa, že toto „okno“ sa len tak nezasklí.
„Tu máte, napite sa vody.“
Po sekunde zaváhania si od neho vzala fľašku, prisala sa na hrdlo a už mu ju nevrátila. Za celou touto nepríjemnosťou bude určite dehydratácia. Dnes bol nenormálne horúci deň a ona podcenila pitný režim, tak je to. Netreba za všetkým hneď hľadať ufónov.
„Ďakujem vám za pomoc,“ povedala, keď sa odlepila od fľaše. „Netreba volať asi nikoho, hádam som oukej, akurát si vôbec nepamätám, čo sa mi stalo. Cítim sa, ako keby mi zapli v hlave ponorný mixér. Ďakujem ešte raz, že ste ma neprekročili.“
„Prečo vy som vás mal, preboha, prekračovať?“
„No, po tom incidente u vás v záhrade som mala pocit, že ma skôr nemusíte.“
„Ále, tamto?,“ ošil sa. „Viete, že som sa vám chcel potom aj ospravedlniť? Ale nepodarilo sa mi to, lebo vždy prejdete na druhú stranu cesty, len čo ma vidíte. “
Podozrievavo naňho zazrela. Nechápala, kde sa v tom nevrlom indivíduu zrazu berie toľko zdvorilosti. Tento človek ju onehdy doslova vystrkal za hranicu svojho pozemku.
„Nečudujte sa, že sa vám vyhýbam, povedali ste mi, že ma už jakživ nechcete vidieť.“
Zatváril sa ako šteňa, ktorému pán strká ňufák do mláčky na koberci.
„V skutočnosti si iba neprajem, aby váš pes chodil znova rozhrabávať moje záhony. Je mi ľúto, že som bol hrubý. Dalo sa to povedať aj slušnejšie. A že by som vás nechcel vidieť, to som vážne prehnal, nie je to pravda.“
Vystrúhal niečo ako nesmelý úsmev. Žasla. Žeby sa v ňom mýlila?
Chvíľočku ho skúmala a potom mu povedala, čo mala na srdci: „Asi som vám krivdila. Od toho výstupu som sa vás bála a myslela som si, že... no, že nie ste dobrý človek. Teraz mám výčitky.“
Zatváril sa skormútene: „Musel som sa správať ozaj hrozne. Pritom vlastne o nič nešlo. Tá hriadka sa dala o chvíľu dokopy. Mrzí ma, že sme pre takú hlúposť na seba celý rok zazerali. Mohli by sme sa dohodnúť, že na to zabudneme?“
„Takže mier?“
„Mier,“ prijal muž podávanú ruku. „A mimochodom, som Oskar Peterson.“
„Oxana Lebedeva.“
„Oxana,“ snažil sa to vysloviť.
„Oskar,“ napodobnila ho.
„Rusko?“
„V podstate. Severné Ostesko.“
Nepohol ani brvou, ale bolo jej samozrejme jasné, že proste netuší, či je to pri Kaspiku alebo na severnej Sibíri. Normálka.
„Ale som Ruska,“ dodala. „Vy podľa reči tiež nebudete tunajší. Podozrivo dobre vám rozumiem.“
„Pochádzam z okolia Cambridge. Ale tu je to ideálne pre môj pustovnícky spôsob života.“
Dopadla na ňu prvá kvapka britského dažďa, ktorý si nedáva pohov ani v lete.
„Myslím, že je najvyšší čas ísť domov a dať sa trochu do poriadku. Každopádne som rada, že sme sa pomerili, pán pustovník,“ lúčila sa Oxana.
No keď vstala z lavičky, zatmelo sa jej pred očami a musela sa hneď znova oprieť. Oskar ju zachytil pod pazuchou.
„Takto sa nikam nedostanete, odprevadím vás,“ oznámil.
Oxana nenamietala. Necítila sa na to, aby mohla odmietnuť pomoc. Pobrali sa.
Nad waleským mestečkom Llandidloes sa definitívne zotmelo a začalo mrholiť.

*****

Severus Snape bol mŕtvy.
Svetločervená fontánka, ktorá mu rytmicky vystrekovala z rany na krku, bola čoraz slabšia, až napokon ustala. Jeho srdce sa zastavilo.
Pozeral sa na zabitého seba akoby z výšky a necítil nič, ani smútok. Ani úľavu, že bolesť je konečne preč, bolesť doráňaného tela aj osamelej duše, ktorá ho sprevádzala vyše dvadsať rokov. Ani nervozitu, ako sa vyvíja vec, pre ktorú sa obetoval, ani prekvapenie, že hoci už nežije, predsa existuje, a napokon ani netrpezlivosť, kam sa jeho jestvovanie bude uberať ďalej. Udalosti života, o ktorý prišiel, mu pripadali nedôležité. Aj tie skutky, ktoré by hádam množstvo ľudí ocenilo ako „veľké“. Bol nič proti večnosti. Cítil sa božsky nepatrný. Nemajúc oči, díval sa na bledého Severa Snapea zrúteného v kaluži krvi a cítil sa slobodný a vyrovnaný so všetkým. Nevnímal čas a pokojne by takto mohol stagnovať až do konca koncov. Tak toto je ten sladký mier, v ktorom raz všetci spočinieme.
Potom sa telo v kúte zanedbanej drevenej chalupy začalo neodvratne približovať.
Snapeovo srdce sa raz, dvakrát zašklbalo a z úst mu vyletel chuchvalec zrazenej krvi. Zranený muž začal plytko, sipľavo dýchať. Zo zaschnutej rany pod čeľusťou sa mu krv pustila už len tenkým cícerkom poza golier. O nejaký čas sa mu z hrdla vydral vzdych a oči sa namáhavo pootvorili. Prvou myšlienkou po precitnutí trpko zaľutoval, že bol zo stavu blaženej nirvány vyvrhnutý späť do špinavého, neľútostného života. Našťastie v ňom stále bolo toľko pudu sebazáchovy, že bolesť jednoducho nevnímal.
Vo vnútornom vrecku plášťa nahmatal prútik. Mal prsty citlivé a ohybné asi ako drevené polienka, ale trpezlivou prácou sa mu ho podarilo vytiahnuť a roztrasenou rukou namieriť na krk. Bez slov si začal zaceľovať ranu. Bol slabý ako lacná cigareta, ale pomohlo to hádam aspoň trošičku. Ďalšia úloha bola už ťažšia. Zvalil sa na bok a začal sa plaziť. Posúval sa ku dverám na lakťoch a na kolenách. Nevládal. Padal a znova sa zdvíhal. Hemlesil sa vo vlastnej krvi ako rozšliapnutá pijavica. Ticho stonal, zatínal zuby, po každom zábere oddychoval a rozmazával po hrubej drevenej podlahe vlastnú nulku negatív. Dvakrát pri tom omdlel a keď sa prebral, nebo v okienku sa mu videlo zakaždým bledšie.
Nechcel podliehať panike, ale vedel, že nech sa medzitým tam vonku stalo čokoľvek, on sa musí hlavne čím skôr odpratať. Bez ohľadu na to, kto vyhrá poslednú bitku, preňho neexistuje správna strana. Jeho prvá smrť bola milosrdná, tá v ústach dementorov už nebude. Tento raz – druhý raz, mu šlo o viac ako len o život. Od toho predošlého sa cítil podivne dištancovaný. Akoby v celom tom tragickom príbehu účinkoval niekto druhý, ktorý svoju úlohu napokon splnil, dlh splatil životom, a tým to uzavrel. Severus Snape bol mŕtvy. A on sa potreboval dostať do bezpečia.
Keď sa preplazil na prah Škriekajúcej búdy, pohľad von mu zovrel útroby. V škole, kde bol ešte včera riaditeľom, sa bojovalo. Z hradu sa na niekoľkých miestach zdvíhali stĺpy dymu. Bolo mu jasné, že tam zomierajú deti a množstvo ľudí, ktorých sa snažil chrániť do poslednej chvíle, dokiaľ sa to dalo. Teraz už je všetko inak, aj on je iný. A podľa holubičieho odtieňa oblohy bude o chvíľu svitať. Snape stlačil okrúhly drevený výrastok na kmeni stromu a vbatolil sa do mokrej trávy. Rosa a svieži ranný vzduch ho trochu občerstvili a pohyboval sa rýchlejšie.

*****

Napriek všetkému, čo videl a zažil za posledný deň, Harry Potter vedel, že pohľad do vnútra Škriekajúcej búdy ho bodne do srdca. Vážne však netušil, že absencia Snapeovho tela ho rozruší viac ako mŕtve telo samotné. Šokovane sa obzrel na aurorov za svojím chrbtom.
„Naozaj tu bol, verte mi. Ale niekto ho musel odvliecť,“ ukázal na jednoznačnú krvavú šmuhu.
„Skôr to vyzerá, že šiel sám,“ podotkol jeden z aurorov. Na podlahe boli zreteľne otlačené dlane.
„V tom prípade nemôže byť ďaleko. Nechápem, ako sa niekto pri takej strate krvi mohol vôbec hýbať,“ čudoval sa ďalší.
Vydali sa po stope. Dráha označená krvou a pováľanou trávou sa však náhle končila v najbližších kríkoch a potvrdili to aj ich prútiky.
„Chápete to?“ spýtal sa vyčerpane Harry. Nedokázal rozmýšľať. Nespal už aspoň tridsaťšesť hodín a keď zavrel oči, na viečka sa mu zvnútra premietali hrôzy posledných dní. Mal pod očami temné kruhy a vyzeral, že o chvíľu proste spadne.
„Snape alebo čarodejník, ktorý jeho telo odvliekol, sa tu musel premiestniť,“ vysvetlila záhadu Hermiona Grangerová.
Aurori si vzali vzorky krvi na potvrdenie identity, zapečatili miesto činu a mlčky sa vydali naspäť k hradu. Záhady, prípady nezvestnosti a zločiny, ktoré plodí masové násilie, zaznamenávali jednu po druhej len s prestávkami na jedlo a cigaretu. Po dnešnej noci bude čo vyšetrovať najbližších pár rokov.

*****

Oxana položila pred Oskara bronzový mažiar, nôž, dosku na krájanie a hrniec.
„Toto je medovka,“ hodila na kuchynský pult jedno z plátenných vreciek s nápisom v azbuke. „Tu máš mätu, a čo by si ešte potreboval?“
„Nechaj tak, nájdem si.“
„Vieš po rusky?“
„Ňet.“
„Tak potom si nenájdeš.“
„Nájdem, mám nos.“
„Otráviš ma.“
„Len ak by som chcel.“
Oxana pretočila oči a mávla nad ním rukou. Mala dosť starostí so sebou. Cítila sa strašne slabá a bolo jej stále trochu nevoľno. Odšuchtala sa opláchnuť si tvár a prezliecť sa do pyžama. Potom sa uvelebila do mäkkého kresla, zakrútila sa do deky a škrabkala za uchom Anupa, ktorý mal hlavu blažene vyloženú na jej kolene. Keď asi pred štvrťhodinou otvárala bráničku, pozeral sa na ňu ako jej matka, keď na strednej škole prišla z neohláseného žúru až ráno.
Sledovala Oskara, ako privoniava k prísadám, vyberá si, čosi roztĺka, čosi zmiešava a všetko postupne prisýpa do bublajúceho hrnca. Ponuka na uvarenie čaju na posilňujúci spánok bola jedna z tých originálnejších, aké chlapi zvyknú používať, aby večer dostali pozvanie do domu dámy. Táto dáma bola totálne grogy a tomuto pánovi to muselo byť jasné, takže bola strašne zvedavá, ako sa to celé skončí. Odhadovala, že netypicky. Napriek tomu ho pozvala dnu. Aj keď vedela, že si stokrát lepší čaj urobí sama.
„Po tomto ťa prestane bolieť hlava a v spánku si zregeneruješ sily,“ podával jej výsledok svojho snaženia vo veľkom keramickom hrnčeku.
Sám si nalial len vodu z kohútika.
Oxana si podozrievavo priňuchla.
„Nevonia to zle. Úprimne, čakala som, že hodíš do vody hrsť tej medovky a budeš čakať ovácie, aký si šaman. A ty takto. Ty sa v tom nejako vyznáš, v bylinkách?“
„Trochu. Je to môj koníček.“
„Môj tiež.“
„O tom som už niečo počul,“ priznal.
„Čo ako?“
„Že robíš pokusy na ľuďoch.“
„A ešte mi za to ďakujú.“
„A platia. Žiješ len z predaja čajov na bolestivý menzes, alebo aj niečo robíš?“
Oxana sa naježila: „Robím aj masti a obklady.“
Nechala ho vyžrať jeden dlhý škaredý pohľad. Ten jeho posmešný tón ju skoro urazil.
„Nechávam ich platiť preto, aby si rozmysleli, či ma budú otravovať s každým zlomeným nechtom. Netúžim zas robiť prírodnú lekáreň pre celý Llandidloes, všetko s mierou. A pre tvoju informáciu, nijako zvlášť na tom nebohatnem, takže áno, ešte robím aj niečo iné.“
„No vidíš. A to ja zas nie.“
Oxanino obočie vyletelo vysoko.
„Tak o tom som teda nepočula.“
„Pochopiteľne. S miestnymi nerobím. Hádam stačí, keď obťažujú teba. Mám zásielkovú službu.“
„Fíha. A vynáša ti to?“
„Na stravu a sem-tam nové ponožky mi to stačí. Skromnosť v rozumnej miere je dobrá cena za ten svätý pokoj.“
„Vždy si žil takto?
„Len čo som tu. Mám za sebou dosť zlý rozchod a potreboval som zmeniť vzduch. Tak som dal výpoveď v práci a našiel som si túto pustovňu, perfektne zastrčenú až po komín do hlbokého ovčieho zadku waleskej dediny.“
„Pekne povedané.“
„Predtým som učil na gymnáziu. Biológiu.“
„A ja som húlila trávu a maľovala obrazy.“
„To prvé aj ja, ale nenapadlo mi považovať to za zamestnanie.“
„Vec perspektívy.“
„Už nemaľuješ?“
„Veľmi nie. Robím počítačovú grafiku, ilustrácie, reklamu, plagáty a tak. Predávam to cez internet. Tiež neumriem na prachatosť, ale nevadí.“
„Čo ti to napadlo, zašiť sa na takomto mieste?“
„Mala som dosť mesta. Bola som kopu rokov kde-kade, naposledy v Londýne. V dobrej spoločnosti je to zábava, ale v poslednom čase mi proste ľudia lezú na nervy. Spomenula som si na romantické stránky kaukazskej dediny a našla som si niečo také v lese. Také, kde ti môže byť dosť jedno, či máš vypršané pracovné víza.“
„Aha.“
Jeden kútik Oskarových úst sa vytiahol dohora.
„A prečo si vôbec odchádzala tej z romantickej kaukazskej dediny?“
„Lebo mám cigánsku dušu,“ zaškerila sa. „A tiež som sa chcela pozrieť na civilizované krajiny. Vieš, také, kde môžeš slobodne a bezpečne srať na všetky náboženstvá bez rozdielu a kde ťa niekto berie vážne, aj keď nemáš medzi nohami vtáka. Všade v Rusku to nie je zlé, Osetsko je taký špeciálny zaprdený kút, ale chcela som mať ten fajnový pocit byť štvrť zemegule od všetkého príbuzenstva.“
„Chápem. Cigánska duša by bola stačila,“ usadil ju sucho.
Oxana naňho zagánila a dopila svoj hrnček. Ten jeho odvar začínal zaberať. Po tele sa jej rozlievala sladká ťažoba, sotva udržala oči. Možno ma chce omámiť a pretiahnuť v spánku, napadlo jej. Došľaka, možno to robil celých tých deväť hodín, čo mi chýba medzi nákupom a lavičkou v parku. Zábavná hypotéza.
Zdvihol sa. „Tak ja hádam pôjdem.“
„Kam by si chodil,“ povedala a zívla, „máš to ďaleko je kopa hodín. Pokojne ostaň, zmestíš sa, Anup má na matraci viac miesta, než potrebuje.“
„To je vážne neodolateľná ponuka, ale, bez urážky, pyžamovú party si môžeme dať inokedy, keď budeš v lepšom stave. Pozajtra o deviatej. Vieš, kde bývam.“
„To teda viem. Díky ešte raz za záchranu života a maj sa.“
„Než pôjdem, chcem vidieť, ako kráčaš do postele. Keď ostaneš v tom kresle, budeš to ráno ľutovať.“
„Slová múdreho muža,“ vzdychla a namáhavo sa zdvihla, ako keby vyliezala z bazénu s medom.
Kývol a odišiel. O pol minúty neskôr už Oxanin mozog tancoval pomalý slaďák v rytmoch hladiny alfa.

*****

novinový článek

novinový článek

novinový článek

*****

„Vitaj, Severus.“
„Zdravím ťa, Draco.“
„Som normálne rád, že ťa zase vidím,“ priznal sa pán domu a zacengal na obsluhu.
Domáci škriatok sa okamžite zjavil s podnosom vychladených širokých pohárov a zelenou fľašou. Mladý Malfoy začal bez pýtania nalievať.
„Ako sa máš?“
Snape sa najprv napil a vychutnával si, ako sa mu whisky, o rok staršia ako jeho hostiteľ, rozplýva na jazyku.
„Mám sa ako zločinec na skrývačke. Takže normálne. A ty?“
„Nudím sa. Ostatné deti sa so mnou stále nechcú hrať,“ uškrnul sa trpko. „Vážne. Nehovorí sa o tom, ale určité udalosti posledných rokov spôsobili množstvu čarodejníkov amnéziu. Moji priatelia ma odvtedy nepoznajú. A ty chodíš, len keď niečo potrebuješ. Musím po večeroch piť sám.“
„Vážne sa im čuduješ? Zachoval by si sa na ich mieste inak?“ zadíval sa naňho Snape.
„To netvrdím,“ zachmúril sa Draco. „Rozumiem, že nikto z udatných bojovníkom proti Tomu-ktorého-netreba-menovať, by nechcel, aby ho so mnou videli.“
Snape chápavo kývol bradou: „Udatní bojovníci tvoria momentálne sto percent neuväznenej čarodejníckej spoločnosti. Kto by to bol pred dvoma rokmi povedal. Ber to tak, že to mohlo byť aj horšie.“
„To mohlo,“ prisvedčil mladší čarodejník.
Zahľadeli sa do pohárov a venovali pol minúty ticha spomienke na Lucia Malfoya, ktorý v Azkabane čakal na vykonanie hrdelného rozsudku. Bol už pre nich ako mŕtvy.
„Daj tomu čas, ono to prejde,“ povedal Snape. „Prach sa raz usadí a ľudia si zase spomenú na pravé hodnoty, myslím tým prestížny pôvod a možno časom zas aj peniaze.“
„Keď už sme pri peniazoch, mám pre teba tvoj podiel z poslednej akcie. Máš to rovno v librách.“
Bacuľatá obálka spravila niekoľko piruet na vysoko naleštenom povrchu stola a zastavila sa o Snapeov pohár. Adresát ju zatiaľ nechal tak. Siahol do svojej aktovky a vybral z nej dva veľké zaváraninové poháre a jeden menší.
„Teraz niečo pre teba. Hašiš z prvej žatvy, ópium, nové lysohlávky.“
„Paráda,“ potešil sa Malfoy a odložil drogy zo stola.
„Máš pre mňa aj zvyšok prísad na ten Blúznivý elixír?“
„Uhm. Dalo to hromadu práce. Sadenice tej chochlatky horskej boli len na povolenky.“
„Hovoril som ti.“
„Musel som použiť kliatbu Imperius na starého Mathiasa Redgravea z Oddelenia výskumu a potom naliať do Morgana mnohodžús.“
„Máš náročnú prácu,“ poľutoval ho sarkasticky Snape. „Na toho Morgana sa vážne môžeme spoľahnúť?“
„Je spracovaný. Držím ho za gule. Má na Redgraveovom oddelení teplé miesto a bol by nerád, keby ho odhalili ako kolaboranta. To vieš, donášal a sabotoval pre Ved-vieš-koho. Teraz bude pre nás.“
„Len aby.“
„Severus, pri všetkej úcte, odmietam všetku špinavú robotu robiť sám.“
Snape si vedel predstaviť, že Malfoy pracuje na tom, aby ju nemusel pokiaľ možno robiť vôbec. Chcel šéfovať, nie nastavovať kožu. Čoby nie.
„Čím viac ľudí angažuješ, tým väčšie riziko. Mysli na to. Keď budem mať pocit, že je to príliš nebezpečné, pôjdem od toho. Toto nie je žiaden môj koníček.“
„Nestrachuj sa.“
„Fajn,“ zamrmlal nepresvedčený a upil si.
Malfoy junior podal Snapeovi čierny kožený kufrík.
„Tu máš tú chochlatku a ostatné, čo chýbalo. Skontroluj si, či je tam všetko.“
Snape sa sústredene zahľadel na množstvo balíčkov zo Zašitej uličky. Jeho spoločník ich zháňal celé týždne, falšujúc legitimácie a pijúc viac mnohodžúsu, než je na takého mladého človeka zdravé.
„Dobre. Všetko. To by bolo. Elixír bude hotový po splne, to je za dva týždne.“
„Vyrozumiem klienta.“
„Nejaké nové objednávky?“
„Jedna. Dúšok živej smrti.“
„Za koľko?“
„Za 50-tisíc pre teba.“
„A pre teba?“
„Ale no tak. Ja nesiem všetko riziko.“
„Len sa zaujímam,“ odvetil mierne Snape.
„Šesťdesiatpäť pre mňa,“ zaklamal Draco.
Nepoučiteľný, pomyslel si Snape, ale nechal to tak. Draco naozaj niesol riziko a bez neho by to Snape robiť nechcel a nemohol.
Pokýval len hlavou a začal Dracovi písať nákupný zoznam.
„Toto, toto a toto je na preukaz,“ ukazoval mu, „z toho toto zoženieš od Mundungusa, toto u Marlene pod pultom. Ale tá Ossifilia sa asi bez preukazu nedá.“
Draco sa mračil na zapísané inštrukcie: „Vidím to tak, že budem potrebovať ďalší mnohodžús.“
„Nová várka už zrie, donesiem ti ho nabudúce.“
Kývol, že rozumie, a tým sa pracovná porada skončila. Dopili whisky a naliali si druhú.
„Čo proces?“ spýtal sa Snape.
„Nič nové,“ mykol plecom Draco. „Obrazne povedané, polovica čarodejníkov ti stavia pomník a druhá polovica naň pľuje. Xeno Lovegood publikoval ďalšiu konšpiračnú teóriu. Keď si vraj Veď-vieš-kto včas uvedomil, že je stratený, urobil ťa svojim následníkom a posledný rok alebo roky venoval tvojmu zasväcovaniu do veľkých tajomstiev. Tvoju vraždu fingoval, boli ste dohovorení, a ty sa teraz schovávaš v zahraničí a zbieraš sily na pompézny návrat.“
Hodil mu výtlačok najnovšieho Sršňa.
Muž z portrétu na obálke preletel očami článok a znechutene zavrel časopis: „Že to ešte niekoho baví.“
Mal za tie dva roky viac obálok ako všetky súčasné čarodejnícke modelky dohromady.
„Mám pocit, že Lovegood to robí naschvál. Uvidíš, že v budúcom čísle vyjde zase Potterova reakcia, nejaká hysterická obrana tvojho hrdinstva.“
„A Prorok? Ešte dáva výpovede študentov?“
„Jasné. Teraz ide Bifľomor. Všetci s chuťou spomínajú, aký si bol obľúbený a spravodlivý profesor a vyťahujú historky a pikošky.“
Snape do seba prevrátil whisky a pritiahol zviazaný štôs novín na svoju stranu stola ku kufríku a obálke. Čítanie pri rannej káve bolo jedným zo zvykov, ktoré mu ostali z minulého života.
„Ty máš čo nové?“
„Nič, čo by stálo za reč. Stále zháňam ľudí, o ktorých aurori nevedia, že majú za ušami, a robím im ponuky, ktoré sa nedajú odmietnuť.“
„Také, akú kedysi urobili tebe?“
„Ponúkam oveľa menej výhodné podmienky,“ pousmial sa Draco. „Niekedy mám pocit, že je to tak trochu pyramídová hra.“
Na chvíľku sa zamyslel.
„Spolu s príjmami z nášho podnikania ako-tak vyžijem,“ posťažoval sa napokon.
Draco sa bez neobmedzeného rozpočtu cítil ako chudák, ktorému exekútori berú posteľ aj s perinami. Nebol donedávna zvyknutý počítať peniaze, nech už bola suma akákoľvek. Účty Malfoyovcov v Gringottbanke však boli písané na odsúdeného Lucia a boli zamrazené až do popravy. Po jeho smrti polovicu skonfiškuje štát a druhá polovica pripadne dedičom. Predpokladá sa, že dedičia sa z nej budú snažiť vyplatiť štátu podobne skonfiškovanú polovicu podielov na nehnuteľnom majetku. Prekvapivo, bol ocenený na približne rovnakú sumu...
„Ale, ako som už hovoril. Viac ma trápi, že môj spoločenský život je v troskách. Respektíve, skladá sa z čarodejníckych trosiek, ktoré vydieram, a muklovských dievčat, ktorým zaplatím. Mám sa parádne.“
„To rád počujem,“ odvetil Snape a Draco naňho škaredo zazrel. „A čo nové inak?“
Tým inak myslel také veci, ktoré sa v Prorokovi nedočíta, alebo sa ich dočíta v úplne odlišnej verzii.
Draco si teatrálne povzdychol: „Odkiaľ začať...“
Odkedy robil u tajných, nosil z práce množstvo noviniek a niektoré boli aj zaujímavé.
„Mukli lanária od našich jednotku do Afganistanu.“
Snape zdvihol obočie: „Zhodili sme im tie ich mrakodrapy. Majú svoju vojnu, svoju ropu, svoj odbyt na zbrane. Nedovoľujú si už príliš?“
„To vieš, podaj čertovi prst...“ zatiahol Draco.
Vzťahy medzi čarodejníckou a muklovskou elitou boli vždy napäté. Múr jednostranného utajenia, ktorý od seba oddeľoval obe spoločnosti, bolo treba strážiť a udržiavať z oboch strán. Jednou rukou udržiavať a druhou svojmu partnerovi zasýpať tunely a odstrkávať rebríky.
„Prečo si zrazu tak vyskakujú?“
„Lebo veľa dôležitých ľudí hnije vo väzení,“ pripomenul mu významne čerstvý agent tajnej služby. „Noví sú samí zelenáči, idealisti, samý Chrabromil, čo ti budem hovoriť. Nevedia, ako sa používa moc, namiesto toho sa ospravedlňujú a brblú o bratstve a rovnosti. Totálne pustili opraty. Muklovia zacítili šancu a zdvíhajú hlavy.“
„Ale fuj, Draco, nemôžeš takto rozprávať. Veď sú to rovnocenní ľudia, ktorí majú rovnaké práva a treba sa k nim správať so spravodlivým a egalitárskym prístupom,“ parodoval Snape ministra Shacklebolta, ktorý presadil do čarodejníckej ústavy britského dvojštátia odsek o rovnosti čarodejníkov a nečarodejníkov.
„A hlavne sa netreba nechať nachytať muklovským fotografom na hoteli s chlapčekmi z dovozu,“ dodal Draco.
Snape pozdvihol pohár: „Amen.“
„Tejto spoločnosti by dosť pomohol nejaký kompetentný človek pri kormidle. Už si navrhol, aby tvojho otca namiesto popravy stiahli do vlády ako tajného poradcu?“
Draco pokrútil hlavou. „Na to som ešte malá ryba. A nikto by tam o jeho rady teraz nestál. Nie je na to dobrá atmosféra. A aj tak, ešte je čas.“
Tak čas. Draco zrejme myslel na to, že do popravy ostáva ešte päť rokov. Ale, pri Merlinovom fúze, Lucius kape v Azkabane a cuckajú si z neho dementori. A dobrý synček nevzrušene povie, že je čas.
„Ty ho v skutočnosti nechceš mať vonku,“ skonštatoval.
„To tvrdíš ty,“ odsekol príliš tvrdo Malfoy mladší, devätnásťročná hlava rodiny.
Kráľ je mŕtvy, nech žije kráľ, pomyslel si Snape. Celý otec.
„Nie je ti aspoň ľúto tvojej matky?“ spýtal sa zbytočne a nedostal odpoveď.

*****

Narcissa ťažko niesla udalosti, ktoré sa na jej rodinu privalili za dva uplynulé roky. Bola vo väzbe. Vzali jej šaty a obliekli ju do drsného pruhovaného pyžama. Pre zábavu bachariek ju strčili do cely s negramotnou zlodejkou a s vraždiacou prostitútkou. Vypočúvali ju. Verejne vypovedala. Vyzeralo to s ňou na roky Azkabanu, ale jedného dňa syna aj ju bez vysvetlenia prepustili. Draco to vraj nejako vybavil. Lucia však odsúdili a všetci sa im obrátili chrbtom. Odišlo od nich dokonca aj neškriatkovské služobníctvo, a s ním aj nechránené cennosti. Po aurorských prehliadkach a rabovaní sluhov ostalo ich sídlo zneuctené ako zbitá a znásilnená žena. Narcissa celé dni blúdila po prázdnych chodbách domu, ktorý jej už vlastne nepatril, a spoločnosť jej robili len ozveny a do krvi pobúrené portréty Luciových predkov. Syn bol buď preč, alebo sa niekde zašíval s fľašou.
„Nemal si odchádzať,“ vzlykla Snapeovi do ramena.
Stáli v tmavej predsieni a on ju upokojujúco hladil po chrbte. Nemalo zmysel vysvetľovať jej, že nemalo zmysel zostávať. Severus Snape bol mŕtvy a jeho nebavilo hrať sa naňho viac ako dvakrát do mesiaca.
„Nechcel som vám visieť na krku.“
„Neprekážalo by mi to.“
„Mne áno.“
„Pomohli sme ti, keď si to potreboval, hoci aj my sme to mali ťažké,“ vyčítala. „Prichýlili sme ťa. Postavili sme ťa na nohy. Podelili sme sa s málom, podporovali sme ťa. Draco pre teba stále riskuje, hoci by sa na to mohol vykašľať a trebárs ťa aj udať.“
„Po prvé, vynáša mu to, po druhé, nemohol,“ uťal ju ostro Snape. „Nemohol a vieš to.“
„Som rada, že vieš, že viem, že vieš,“ zatvárila sa podráždene. „Ale jednu vec nevieš – aké to tu je. Aj v prázdnej izbe som ako na pranieri. Môžem otáčať Malfoyvcov tvárou k stene, koľko chcem, i tie chrbty obrazov a sprosté holé steny ma vysmievajú, urážajú.“
Záchvat sebaľútosti jej vohnal slzy o očí.
„Verejné opovrhnutie. To je moja odmena za vernosť, za to, že som sa vydala a mala som rodinu a stála som pri nej za každých podmienok. Nie je to fér. Ty si to chápal, a aj tak si odišiel. Ešte aj ty. Severus, zober ma odtiaľto.“
„Kam?“
„So sebou.“
„Nepáčilo by sa ti tam. Mám len dve izby. Splachujem vedrom vody, ktorú si naťahám zo studne. Do spálne mi chodia myši. Čo sused, to mukel. Žiaden hop-šup prášok, žiaden domáci škriatok, žiadne nákupy, pekné šaty, a, samozrejme, inkognito.“
„Inkognito je ideálne. Na zvyšok si zvyknem.“
„O tom si dovolím pochybovať. Nie je to tu, čo bývalo, ale moje obydlie je oproti tomu aj tak stoka. A čo Draco?“
„Rozmýšľala som nad tým. Myslím, že to pochopí. Je dospelý a váži si ťa. Ak je tu niekto, koho by prijal na mieste svojho otca, potom si to ty.“
Snape strnul. To bola už silná káva. Ťažko nachádzal slová.
„A pochopí to, aj keď vezme do úvahy, že jeho otec a tvoj manžel ešte ani len nie je mŕtvy?“
Narcissa Malfoyová sa mu pozrela do očí a konečne uvidela, čo bolo zjavné.
„Povedala by som, že ani toto nie je hlavný problém. Hlavný problém je, že ty ma tam nechceš.“
„Niekoho tam mám,“ povedal Snape potichu.
Narcissa šokovane zdvihla bradu, akoby práve dostala facku.
„Nejakú muklovku?“
Snape mlčal.
Žena pozbierala zvyšky svojej hrdosti a bez slova odišla. Medzi nimi dvoma už bolo dohovorené.<

*****

O deviatej hodine aj desiatej minúte Oxana zabúchala na dvere. Keď Oskar otvoril, zo starého domu zaviala svieža vôňa bazového kvetu, citrónu, jablka a mäty.
„Ahoj. Už sa cítiš lepšie?“
„Hej, ďakujem. Ľudská myseľ dokáže zázraky, po tom tvojom placebe som sa na druhý deň cítila už fakt dobre.“
„Vyvediem ťa z omylu. Placebo predávaš ty. Ľudia veria, že to funguje, tak to funguje. Ja som ti pripravil liek. Zabral napriek tomu, že mi neveríš ešte ani teraz.“
„Ha-ha.“
„Poď ďalej, dal som si prácu s citronádou, tak nech sa nám to neohreje.“
Usadili sa do prútených kresielok na zadnej verande, ktorá sa pozerala na rozľahlú záhradu a les. Bola, ako celý domček, z holých červených tehál a obrastená brečtanom. Na stolíku stála veľká keramická kanva plná studenej voňavej limonády. Záhrada bola pretkaná kamennými chodníčkami, ktoré tvorili prístupy medzi košatými záhonmi bylín. Darilo sa im parádne. Bolo tam všetko možné, kríčky, zeliny aj kvety. Dokonca trsy húb na komposte a na hnilých polenách. Vedľa studne sa zelenalo jazierko s vodným rastlinstvom. Všetko ohraničoval starý drevený plot, miestami štrbavý, po ktorom sa plazilo psie víno.
„Tak tomu hovorím pani bylinková záhrada,“ pripustila Oxana uznanlivo a nie bez závisti. Keď novozaložené hriadky pred rokom skypril jej pes, ani jej nenapadlo, čo z toho môže byť už v nasledujúcom vegetačnom období.
„Ale aby si vedel, aj ja si niečo dopestujem,“ povedala Oxana a vylovila z tašky vrecúško s marihuanou.
„Prosím ťa. To si nechaj na horšie časy. Počkaj tu. Nebudeme tú limonádu piť bez pečiva.“
Zašiel do domu a vrátil sa s podnosom čerstvých keksíkov. Na podozrivo lesklom dne tácky bolo vidno, že sú veľmi mastné, a rozvoniavali rovnako ako obsah vrecka, ktoré si Oxana medzitým schovala.
Rozžiarila sa ako dieťa na Vianoce.
„Oskar?“ zdvihla k nemu dojaté oči. „Povedz mi, ako sa s tebou nejaká ženská mohla rozísť?“
Oskar sa spokojne pousmial a nalial do pohárov.
Potom už len sledovali, ako na záhradu padá tma, popíjali, zajedali a počúvali koncert cvrčkov. Keď bolo na oblohe vidno hviezdy a keksíky boli takmer zjedené, akákoľvek konverzácia definitívne zanikla. Rozprávať sa nahlas, načo. Držali sa za ruky a vnímali dotyk tak, ako ho človek bežne nevníma. Cvrčky zneli ako spomalené hrkálky, v ktorých sa presýpa piesok. Príroda bola strašne nahlas, tá vonku aj tá v nich.

*****

Znechutene odložil už tretí balíček müsli a hodil do košíka ovsené vločky. Nechápal, ako môžu mukli pchať do obyčajných raňajkových cereálií toľko konzervantov. Ak denne žerú tamto a podobné, čudoval sa, že sa ich mŕtvoly vôbec rozkladajú v zemi. A hádam sa aj prestal čudovať, že potom majú toľko rôznych drobných zdravotných problémov, s ktorými sa obracajú na hocijakých šarlatánov, vydávajúcich sa za liečiteľov.
Vedel, že tá ženská je tiež v obchode. Jej veľká červená sukňa sa pred chvíľou mihala v oddelení mliečnych výrobkov ako toreadorova zástavka pred býkom v koride. Snažil sa ju ignorovať rovnako, ako ona ignorovala jeho.
Strhol sa, keď z ľavej strany začul podozrivý zvuk, akoby sa posúvalo niečo ťažké. Vo vedľajšej uličke sa povážlivo nakláňala stena litrových plechoviek s paradajkovým pretlakom. Pod ňou stála – no kto iný – Oxana Lebedeva. Vypliešťala oči na budúci rachot, v ľavej ruke mala jednu z plechovíc a pravú ruku vytŕčala otvorenou dlaňou proti regálu s naklonenými konzervami, ako keby ich mohla zadržať.
Alebo, moment, do čerta, mohla by? Podľa pravidiel newtonovskej fyziky mali byť dávno na zemi. Snapeovi sa zrýchlil tep až teraz.
Oxana trošku mávla dlaňou a pretlaky sa začali neochotne vracať do stabilnej polohy. Keď znova stáli v regáli, žena nechala roztrasenú ruku klesnúť a rýchlo sa poobzerala naľavo a napravo, či ju niekto nevidel. Napravo nebol nikto, zľava na ňu zízal šokovaný Severus Snape. Sekunda, čo boli do seba zaseknutí pohľadmi, bola strašne dlhá. Potom sa Snape zvrtol a vybehol zo supermarketu.

*****

Už sa blíži. Za chvíľu prejde okolo. Teraz.
Namieril prútik na jej temeno a pomyslel si: Imperio.
Oxana sa prekvapene otočila a široko otvorené prázdne oči uprela na muža v tmavosivej košeli s čiernou šatkou okolo krku. Snape vyšiel spoza múrika obklopujúceho sochu svätého Idloesa a vzal ju za ruku. Mlčky prešli cez verejný park, cez okraj obytnej časti mestečka, potom po prašnej ceste cez pasienky do lesa. Zhruba po trištvrte hodine chôdze ju voviedol do bývalej horárne, zamkol dvere a zavrel okenice. V potemnenej miestnosti jej prikázal sadnúť si na drevenú stoličku, okolo ktorej rýchlo načrtol antimagický pentagram a do jeho rohov privolal sviece. Bezpečnosť nadovšetko.
Sadla si a bez odporu si nechala zviazať ruky aj nohy.
Finite incantatem. Silencio.
Oxana sa strhla, ako keď zobudíte námesačného. Behala očami po miestnosti. Pomykala zviazanými končatinami. Skúsila zakričať, ale z úst jej nevychádzal hlas. Jej oči v šere našli Snapea. Zabodla ich doňho najprv prekvapene, potom zúrivo a nakoniec so strachom. Snape si vedel predstaviť, že sa cíti ako v zlej halucinácii.
A bude horšie.
„Budem potrebovať, aby ste odpovedali na otázky, takže vám vrátim hlas. Nebudete kričať. Inak to bude bolieť.“
Nečakal na odpoveď a mávol prútikom. Oxana sledovala jeho počínanie s narastajúcim zmätkom a hrôzou.
„Pre koho pracujete?“
Medzi obočím sa jej spravili nechápavé vrásky.
„Sa-sama, cez internet. Robím reklamu, grafiku... ilustrácie...“ hovorila roztrasene.
Snape zúžil oči a stíšil hlas.
„Ešte raz, a rozmyslite si, čo poviete. Pre koho pracujete?“
Ustrašene hádala, čo chce ten blázon asi tak počuť, aby predišla násiliu.
„Tak fajn,“ rozhodla sa ísť s pravdou von. „Mám vypršané pracovné víza. Som tu načierno a neplatím dane. Keď ma rozviažete, pôjdem sa udať, asi zaplatím nejakú pokutu a opustím túto krajinu. Tak sa to väčšinou rieši medzi slušnými ľuďmi.“
Snape sklonil hlavu a točil v prstoch prútik, akoby sa ťažko rozhodoval.
„Pýtam sa, kto vás na mňa nasadil,“ ozval sa napokon.
„Čo?“ hlesla. „Na vás nasadil?! Pane, ja neviem, ani ako sa voláte. A toho... toho incidentu s mojím psom je mi ľúto.“
„Ešte vám len bude ľúto, keď rýchlo neskončíte túto komédiu. Viem, že ma sledujete. Prisťahovali ste sa do tejto diery niekoľko dní po mne a zhodou okolností ste čarodejnica. To je naozaj zaujímavá náhoda. Komu odovzdávate informácie? Aurorom? Niekomu inému?“
„Čarodejnica?!“ po líci jej stiekla prvá slza a perami jej prebehol nervózny zášklb. „To si myslíte preto, že robím čaje a mastičky? Ale to je proste príroda. Staré osvedčené recepty. A to... to, čo ste videli v obchode, sa mi proste niekedy stáva. Keď sa naľakám alebo tak. Niekedy sa mi to podarí a inokedy nie. Dobre, keď chcete, môžete hovoriť, že som čarodejnica, fajn, mojej mame tak hovorili, a babke tiež- ale prečo by som vás mala sledovať? Ste mi úplne ukradnutý. Nesledujem vás. Práve naopak. Snažím sa vám vyhýbať, lebo ste nepríjemný a naháňate mi strach!“
Prepadala panike, pretože tušila, že toto nemôže dopadnúť dobre. Ten človek je paranoidný psychopat a videla ho spraviť veci, ktoré ďaleko presahovali jej vlastné schopnosti. Neubránila by sa. Bola priviazaná ku stoličke uňho doma a v tejto časti Európy sa nenachádzal nikto, kto by po nej vyhlásil pátranie – hneď, neskôr ani nikdy. Zmizne zo sveta nepozorovane ako túlavá mačka.
„Zabudli ste spomenúť, ako ste pred rokom vstúpili na môj pozemok napriek repelentu muklov. Čo ste si mysleli? Že uverím, že ho akože odčaroval ten pes? Prezradili ste sa hneď na začiatku. Nie ste bohviekaý zved a nerobte zo seba teraz ešte väčšiu hlupaňu.“
Hlas sa jej triasol: „Ja vám nerozumiem. Čo sú to mukli?“
Snape sa namiesto odpovede odlepil od hrany stola, o ktorý sa opieral, a začal sa k nej hrozivo približovať.
„Prečo si myslíte, že vás sledujem? Prečo by som to mala, dočerta, robiť?“ vyhŕkla, ale nezastavilo ho to.
Vlepil jej silnú facku.
Oxanina hlava odletela doprava a Snape si skoro vzdychol od uspokojenia.
Mal chuť to urobiť už strašne dlho. Tá ženská ho provokovala, odkedy ju prvý krát uvidel. Priťahovala ho ako rozsvietená lampa nočného motýľa, a zároveň ho iritovala ako svrbenie pod sadrou na nohe. Neznášal ľudí, ktorí sa snažili pútať na seba pozornosť, a tie jej fauvistické sukne, drevená fajka v papuli a diletantské šamanstvo, za ktoré žala obdiv dedinských sliepok, neboli nič iné než jeden veľký výkričník. Celé mesiace od neho aktívne bočila, takže mohol byť spokojný, lenže bol tu háčik. Hoci ho dôsledne ignorovala, v skutočnosti od nej vôbec nemal pokoj. Vstupovala mu do snov, do bdelých snov aj do automaticky generovaných predstáv, ktoré jeho mozog vytváral pri pravidelnej údržbe rozmnožovacieho ústrojenstva. To bola rana pod pás. Bohužiaľ, doslova. Sem-tam sa pristihol, ako dúfa, že tá osoba znovu zablúdi do jeho pustovne a dá mu šancu zložiť reparát. Bolo to úbohé, nedôstojné a neznášal ju za to ešte viac. Až dnes však pochopil, že to blaznenie nebolo bezo zmyslu. Jeho intuícia na ňu celý čas ukazovala prstom, no on tú výstrahu nevedel interpretovať. Teraz všetko zrazu zapadlo do seba. Oxana bola hrozba. Donášačka.
Triasla sa na stoličke so zvesenou hlavou a začínala fňukať.
„Nemá zmysel zapierať, slečna Lebedeva, alebo ako sa v skutočnosti voláte, a robiť sa nechápavá,“ povedal s ľadovým pokojom. „Vôbec si tým nepomáhate. Dôvod, pre ktorý ma sledujete, chcem počuť ja od vás. Keď mi to nepoviete, zistím si to sám, ale nebude to príjemné.“
„Povedala by som vám, čo len chcete,“ zachripela Oxana spod záclony vlasov, uvoľnených z drdolu na temene, „lenže vy mi tu tvrdíte taký paranoidný nonsens, že si na to ani nedokážem nič vymyslieť.“
„Nedávate mi inú možnosť,“ povedal ticho Snape, a keď k nemu zdvihla vystrašené oči, pomyslel si: Legilimens.

Do Oxaninej mysle čosi nepredstaviteľne násilne vtrhlo a začalo ju šklbať na kusy. V tej chvíli si priala, aby sa to radšej dialo s jej fyzickým telom, bolo by to aspoň bližšie jej bežnej skúsenosti. To, čo jej ten človek robil, bolo desivé a svojím spôsobom to strašne bolelo. Votrelec sa správal šetrne asi ako narkoman v absťáku, keď sa vlúpe do domu drogového dílera. Prevracal skrine, vysýpal zásuvky, prehrabával sa v jej pokladoch, v jej súkromnej korešpondencii aj v spodnej bielizni. V tej čistej, aj v tej špinavej, pochovanej roky na dne bielizníka. Pred vnútorným zrakom jej defilovali spomienky, príjemné aj nepríjemné, obyčajné, trápne aj chúlostivé, na domov, na školu, na zážitky, ktoré nazýval čarodejníctvom. Podrobne si znova prežila svoj pobyt v Británii a najmä v Llandidloese a cítila sa ako vo sne, ktorý vo svojom vlastnom čase trvá roky.

Pred očami jej prebehol skoro celý život.

Vyrastala v nepokojnom, zaostalom Osetsku, zmietanom národnostnými a náboženskými konfliktami. Patrila do tretej generácie ruskej enklávy, ktorá sa dostala do Beslanu v päťdesiatych rokoch pri stavbe obrovskej fabriky na spracovanie kukurice, a potom sa tam na nich, utopených v mori divokých Osetíncov a Ingušov, už akosi zabudlo.
Keď sa jej matka hádala s otcom, ktorý peniaze na jedlo pre štyri deti hádzal do hracích automatov, v kuchyni praskali taniere, vybuchovali žiarovky a elektrické spotrebiče sa zapínali samy od seba. Po večeroch riad pri svetle starožitnej petrolejky zliepala Oxanina stará mama. Spájala keramické črepy dotykom a pri tom si tichučko spievala, zatiaľ čo malá Oxana prikladala bylinkové obväzy na matkine modriny.
Keď bola Oxana staršia, už to nevydržala. Priplietla sa do jednej z takýchto hádok a postavila sa otcovi. Opitý muž dcéru päsťou zrazil na zem. No než stihol kopnúť, cez otvorené okno vletel dnu guľový blesk. Ako tichá hrozba z iného sveta pomaly krúžil po obvode miestnosti a traja ľudia ani nedýchali. Keď žiariaca guľa uzavrela okruh, zastavila sa na okamih pred Lebedevovou sinavejúcou tvárou, až potom vyletela oblokom a stratila sa tam, odkiaľ prišla. Otec sa viac Oxany nedotkol. Ani s ňou viac neprehovoril. No v deň, keď priniesla z gymnázia maturitné vysvedčenie, ju namiesto kytice a bonboniéry čakal pred dverami vyložený kufor a vo dverách vymenený zámok.
Talentové skúšky na prestížnu výtvarnú školu nespravila. Nemala na úplatok a so svojím panenstvom mala pôvodne iné úmysly. Na Inštitút výtvarných umení V. Surikova v Moskve sa však napokon predsa dostala – ako modelka aktov. Vstupný pohovor bol jednoduchý. Musela sa vyzliecť a odpovedať na otázky, zatiaľ čo vedúci ateliéru klasickej maľby si ju znalecky premeriaval a potľapkával. Viac ako Oxanine reči o jednotkách z maturity ho zaujímali jej dvojky, ktoré stále nadvihoval a stláčal. Potom jej od chrbta strčil dva prsty medzi stehná, aby zistil, či už je prichystaná na finálnu časť pracovného interview.
Podmienky boli tie isté ako pri prijímačkách a tento krát ich splnila, predklonená na rysovacom stole, snažiac sa nepozerať oproti do veľkého zrkadla, v ktorom sa odrážalo rozpohybované telo profesora Kirilova. Krvavé stopy maliarovi prezradili, že to bolo jej prvý krát, a pohlo sa v ňom svedomie. Blahosklonne jej dovolil, aby si svoj kufrík načas zložila uňho. Až také výčitky, aby ju nechal na pokoji, však nemal, a Oxana mala pocit, že už viac nemá čo stratiť.
Našťastie, netrvalo to dlhšie ako pár týždňov. Stačili dve sedenia pred tretiakmi, a už sa sťahovala do prenajatého bytu jedného zo zámožnejších študentov, ktorého otec bol predsedom veľkého poľnohospodárskeho družstva v Kirovskej oblasti. Jej život sa konečne začínal zhruba podobať na to, čo si vždy predstavovala. V Michailovom byte sa schádzala umelecká spoločnosť, konzumovala sa avantgardná hudba, poézia a drogy, tiež väčšinou domácej výroby. Navyše mohla do sýtosti maľovať. Aby Michaila nevyhodili zo školy, niekto musel robiť aj domáce úlohy.
Nebol to zlý chalan. Predstavoval ju ako svoju frajerku, nikdy sa k nej nesprával s dešpektom, a podľa toho sa orientovali aj jeho kamaráti. Možno mu na nej aj trochu záležalo. Napriek tomu sa necítila pohodlne. Zožierala ju ponižujúca pochybnosť, či ju decká z Michailovho okruhu vôbec niekedy prestali vnímať ako socku z vidieka, ktorá sa vyzlieka v ateliéri a rozťahuje nohy za stravu a nocľah. Hoci jej mnohí dávali najavo uznanie za nadanie, ktorým im bola rovná, stále to v nej hlodalo. Nedokázala Michailovi odpustiť jeho privilegované postavenie. On študoval za akademického maliara – to, čo jej bolo neprávom odopreté, ona mu visela na krku a nebola nič. Vedela, že nech sa k nej chlapec správa akokoľvek galantne, nikdy voči nemu neprestane cítiť krivdu. Bol tretím článkom reťazca patriarchálneho hnusu otec – Kirilov, v ktorom sa odrážala celá nespravodlivosť spoločnosti. Svojím spôsobom ho nenávidela.
Keď si zhruba po roku a pol našetrila za sedenia a niekoľko predaných obrazov dosť peňazí na cestu, jedného dňa si zbalila kufor a kým bol Michail v škole, odišla. Keď nasadala do prvého stopu, v hrdle mala hrču a dúfala, že mu bude aspoň týždeň chýbať.
Prestopovala sa až do Indie. Po dvoch rokoch vrtochov tropického počasia, meditácií, hnačiek, vyčerpávajúcich peších pochodov, desivej miestnej hromadnej dopravy a povznášajúcej spoločnosti hipíkov z celého západného sveta vážila štyridsať kíl a povedala si, že je čas na zmenu. Nasadla na lietadlo z Bombaja do Istanbulu a nasledujúce štyri roky sa flákala po Európe. S informatikom Milošom, ktorý ju zviezol od rakúskych hraníc až do Prahy a potešil sa, že môže konečne s niekým zdieľať svoje hlboké myšlienky presvedčeného anarchosocialistu, vodnú fajku a spacák. Oxana maľovala, Miloš programoval a v squatoch Amsterdamu, Marseille, Paríža a Barcelony diskutovali revolúciu a svetový mier.
V deväťdesiatom deviatom roku sa Miloš priznal, že už má toho dosť. Vzal ponúkané zamestnanie v londýnskej pobočke veľkej americkej softvérovej korporácie a začal zarábať. Buržoázne pohodlie podkrovného bytu Oxane priamo neprekážalo, ale opäť sa ozval jej starý mindrák, že nejakému chlapovi visí na krku. Milovanie na požičaných matracoch vedľa spiacich opilcov ju bavilo viac ako v čistej posteli. A pristihla sa, že uprostred Londýna čoraz viac myslí na Kaukaz, Himaláje, modré hory a babičkin bylinkový čaj.
Miloš si podstrihol vlasy, začal nosiť košele a ten autobus ho zrazil skôr, než sa mu Oxana odhodlala povedať, že sa sťahuje preč, na vidiek, kam za ňou môže chodiť na víkendy alebo cez prázdniny, ak bude chcieť.
Pohreb v Prahe ju totálne vyčerpal. Milošova rodina na ňu tak zazerala, že mala skoro chuť skočiť za ním do kremačnej pece ako indická vdova. Po tomto zážitku bola presvedčená, že má ľudí naveky po krk. Nemohla sa dočkať, kedy konečne zapadne do svojho azylu v strednom Walese, kde boli zelené kopce, stojace kamene a väčšinu hluku zabezpečovali zvonce na ovčích krkoch.


Keď s ňou skončil, na stoličke ju držali len zviazané ruky za chrbtom. Bolo jej nevoľno a v ľavom oku jej tepala migréna. Cítila sa odhalená a ponížená, ako keby znova sedela nahá v moskovskom ateliéri, ale tentoraz na ňu namiesto študentov maľby hľadeli rodičia, bratia, popi, ctihodní občania Beslanu a Llandidloesu.
Dolu tvárou sa jej znova spustili slzy a napadla jej absurdná myšlienka – či už je šedivá a vráskavá. Veď tu musí sedieť uviazaná niekoľko rokov.

Severus Snape mlčky sedel na stoličke oproti, na kraji pentagramu. Takmer sa Oxany dotýkal kolenami. Sedel s bradou v dlani a medzi obrvami sa mu prehlbovala ryha nespokojnosti.
Našiel v jej mysli ten poľutovaniahodný incident, keď prešla repelentom, a neobjavil tam žiadnu stopu po špionážnom úmysle. Keď sa videl jej očami, vnímal vlnu odporu a nevôle, ale nič iné. Napriek trýznivo podrobnému hľadaniu nenarazil ani v jej minulosti na jediný dôkaz. Ruska nemala nijaké čarodejnícke vzdelanie, iba tradičné vedomosti, ktoré pobrala od svojich predchodkýň v rodovej línii. Bez pochyby bola čarodejnica, ale nemala potuchu o skutočnom potenciáli svojho daru. Do Llandidloeasu sa sťahovala z osobných dôvodov. Nevypátral žiadne väzby na kúzelnícku komunitu v Británii ani v zahraničí.
Do srdca sa mu vkrádala mrazivá myšlienka, že tá žena je buď lepší zved, ako si myslel, alebo sa v nej strašne zmýlil.

Bol na seba naštvaný: Spravil školácku chybu. Za normálnych okolností sa mu niečo také nemohlo stať, ale toto neboli normálne okolnosti. Okolo tej ženy akoby sa rozkladalo silné magnetické pole, ktoré bláznivo roztáčalo strelku jeho inak presného kompasu na odhad ľudí a situácií. Kde bola dnes ráno jeho rozvaha, jeho sebaovládanie? Reagoval bez rozmyslu a vyslovene hlúpo. Tušil za tým pascu, ktorú naňho nastražilo vlastné podvedomie, trýzniace a zahanbujúce ho celé mesiace predstavou alternatívnej reality s Oxanou Lebedevovou po jeho boku. No, to je teraz hádam jedno. Škoda sa už stala. Lebedevová sedela uňho v kuchyni, zviazaná, vystrašená, s opuchnutou tvárou. Ublížil jej. Samozrejme, ako inak. Bol to jediný druh interakcie s osobami opačného pohlavia, s ktorým mal rozsiahle skúsenosti.
Keby niekto vstúpil do spomienok Severovi Snapeovi, zistil by, že jeho prvý krát v ňom zanechalo ešte hlbšiu jazvu ako to Oxanino v nej. Za chrbtom mal vtedy bandu bývalých kamarátov a pod sebou plačúcu zbitú muklovku, na ktorej sa už vystriedala polovica Smrťožrútov. Nemohol jej to nijako uľahčiť, ani žiadnej ďalšej, a už vôbec nie sebe, ktorý s týmto vedomím musel žiť. Sex preňho v praxi znamenal bolesť a výčitky. Niečo, čo musíte so zaťatými zubami podstúpiť, keď niet inej cesty, a potom večer poschovávať ostré predmety a opiť sa do bezvedomia. Kvantita jeho skúseností bola veľmi relatívna, kvalita jednoznačne negatívna. V porovnaní s bežnou vzorkou populácie by sa dalo povedať, že toho absolvoval na svoj vek veľmi málo. Zároveň to bolo presne o sto percent viac, než by si prial. Súložil toľkokrát, koľkokrát sa tomu nedokázal vyhnúť, nemiloval sa nikdy. Neveril, že by to dokázal, neveril, že by mu to niekto dovolil, a bol si absolútne istý, že na to nemá morálny nárok. Teda, ani vo vysoko nepravdepodobnom hypotetickom v prípade, že by v sebe raz objavil nikdy nepoužitú schopnosť zapojiť sa do rituálov dvorenia, ktorá by mu umožnila nadviazať vzťah na báze obojstrannej dobrovoľnosti.
Keby niekto vstúpil do spomienok jemu, musel by ho zabiť.

Vedel, čo musí teraz urobiť. Upratať po sebe tento neporiadok, odísť a viac sa nevrátiť.

Načiahol sa po prútik, ale zarazil sa v polovici pohybu. Vedel, čo teraz musí urobiť Severus Snape. Musí, ako vždy, niesť svoje bremeno. Lenže čo urobí Oskar Peterson?

Oskar Peterson je čistý list. Žiadne vlastné bremeno nenesie. Má právo konať vo svojom osobnom záujme a využívať šance. Jeho záujem – komu bude klamať – zhodou okolností sedí rovno pred ním a nechystá sa tak skoro na odchod. Severus Snape by s tým pravdepodobne nedokázal nič urobiť. Čoho sa v tomto prípade dotkol, to pokazil. Jeho schopnosť vzbudzovať priazeň a nakloniť si samičky beznádejne atrofovala, ak túto štandardnú výbavu vôbec niekedy mal. To však nemusí platiť pre Oskara Petersona. Prečo by mal byť paralyzovaný traumou z toho, že nejaký mŕtvy Severus Snape musel przniť unesené dievčatká? Zato mohol ťažiť z toho, že ten istý Severus Snape za svoj premárnený život celkom slušne zvládol umenie legilimencie, a pripraviť si hladkú cestu.
Rozhodol sa.

Vstal a o chvíľu sa vrátil s pohárom. Nalial do Oxany hustý osladený nápoj a snažil sa nevnímať, ako sa chveje strachom a odporom. Aby to do nej dostal, musel jej držať nos. Keď dopila, rozkašľala sa a oprskala si védické texty na košeli z Kalkaty.
„Myslel som si, že ma sledujete, pretože je pravda, že sa skrývam,“ povedal mierne, keď si bol istý, že už ho vníma. „Podozrieval som vás, pretože ľudia, ktorí ma hľadajú, sú ako vy a ja, čarodejníci. Nie je nás takých veľa a takéto náhody sa nestávajú často. Je mi to ľúto kvôli vám, ale urobil by som to znova. Človek na úteku musí byť opatrný a nepodceňovať hrozby. Aj za cenu omylov.“
Oxana nereagovala. Snape dlhú chvíľu čakal, a keď sa nedočkal, znova odišiel. Tentoraz sa vrátil s malou nádobkou. Prikľakol si k nej a odhrnul jej vlasy za ucho. Konečne sa naňho aspoň pozrela. Nabral si z nádobky trochu masti a jemne jej natrel ľavé líce, na ktorom napúchal odtlačok jeho piatich prstov.
Hneď vedel, že Oxana spoznala vôňu hlavnej prísady. Znamenalo to jediné: zvyšková empatia, nepríjemný vedľajší následok hĺbkovej legilimencie. Dočerta. Snape dúfal, že to nie je obojsmerné.
„Je v tom konopa,“ potvrdil. „Chvíľu to budete cítiť ako intenzívne teplo. Opuch rýchlo ustúpi a líce bude mať niekoľko hodín zníženú citlivosť. Prepáčte, že som vás udrel. To nebolo nutné.“
Oxana uhla pohľadom. Keď ten človek pred ňou kľačal a hladil ju po tvári, bolo jej to nepríjemné dokonca aj vzhľadom na celkovú situáciu.
„Keď ste už pochopili, že je to nedorozumenie, mohli by ste ma teraz rozviazať?“
Konečne z nej zložil tú ruku.
„Nie. S tým, čo ste zažili a počuli, vás nemôžem nechať odísť.“
A je to tu.
Uprela na naňho strnulé oči a Snape si bol istý, že nebyť pentagramu, musel by sa brániť.
Ťažko preglgla a vydral sa z nej posmešný, chrapľavý hlas: „Rozumiem, treba byť opatrný, žiaľ, aj za cenu omylov, idú po vás predsa čarodejníci. Asi už chápem, prečo dostávate amok, keď nejaký pes ryje krtka na vašej záhrade. Zakopete ma tiež do hriadky?“
„Tak som to nemyslel.“
Vstal a uchopil prútik. Na Oxaninej tvári sa usadil čudný úsmev. Zdvihla bradu a trúfalo mu hľadela do očí. Snapeovi z toho prišlo skoro nevoľno: Bola presvedčená, že teraz ju zabije, a dodávala si odvahu. Zvyšková empatia je odporná vec.
Na krátky okamih zavrel oči a vyčistil si myseľ.
Obliviate.

Epilóg

Čierna mágia je zvyčajne dvojsečná zbraň. Edwina Swyftová nedala Marcusovi pokoj ani po smrti. Vdovec sa po roku prebdených nocí sám udal za vraždu manželky. Život jej skrátil pomaly pôsobiacim jedom, ktorého zvyšky stále ľpeli na stenách kelímu z mastičky na ekzémy, aká sa dá kúpiť v každej lekárni.
Keby sa páchateľ nebol priznal, bola by to dokonalá vražda. Substancia bola bez pachu a chuti a nenápadne zabíjala obeť po dlhé tri mesiace. Bola to pravdepodobne originálna receptúra, ktorú tím odborníkov z Ministerstva mágie nedokázal presne zrekonštruovať. Našli v tom iba nevinné bylinky, aké sa používajú v mastiach na atopický ekzém. Keď prišli výsledky z expertízy, vyšetrovatelia mali sto chutí napísať do správy, že objednávateľ vraždy niekomu naletel a jeho žena zhodou náhod umrela prirodzenou smrťou. Ako však vedeli, vo vzácnych prípadoch to nie sú samotné prísady, čo zabezpečuje účinok, ale poradie ich pridávania, načasovanie a správne zaklínanie. Na strednej škole sa to síce takto neučí, ale medzi skutočnými odborníkmi platí paradoxná zásada, že čím nenápadnejšia látka zabíja, tým mocnejšia musí byť mágia. Edwina Swyftová konzumovala s jedlom iba fyzicky neškodný krém. Z magického hľadiska to muselo byť majstrovské dielo. Veď za to aj Marcus Swyft vysolil celé úspory.
Aurorom z Oddelenia vrážd, samozrejme, vŕtalo v hlave, kto je zodpovedný za výrobu takej strašnej veci a koľko ľudí už podobne zišlo, práve schádza a ešte len zíde zo sveta. Lenže žiaden pán Stewart, ktorý Swyftovi masť predal, podľa úradov neexistoval a zjavne ho ani nikto nikdy nevidel. Štamgasti v krčmách Zašitej uličky nakontaktovali agentov provokatérov akurát na Draca Malfoya. Malfoy bol tajný a svoje rôznorodé aktivity mal tiež ošetrené ako tajné, takže cez jeho arogantný ksicht cesta pre vyšetrovanie neviedla. Ani v obchodoch s prísadami nepriznali žiadnych podozrivých zákazníkov, ako inak. Akurát vraj v posledných mesiacoch nakupovalo viac cudzincov a neznámych čarodejníkov ako obvykle. V malej a pomerne uzavretej čarodejníckej spoločnosti to bola zvláštna vec a vyšetrovacia skupina pracovala s hypotézou, že opatrný páchateľ používal na obmieňanie svojej podoby mnohodžús. Predpoklad sa viac-menej potvrdil, keď o niekoľko mesiacov narazili na podozrivé okolnosti predaja monitorovaných prísad pre nebezpečné elixíry. Na vlastnú, ministrom schválenú žiadosť prísadu nakupoval úradník z Oddelenia výskumu, ktorý následne nedokázal vydokladovať jej použitie. Tvrdil, že prísadu nemá, nežiadal o ňu a jej kúpu si nepamätá. V obchode Vranie Oko si ho však pamätali.
Nebol to Potterov prípad, ale aj tak sa oň zaujímal, pretože jeden mocný čarodejník, ktorý bol majstrom v kúzlach čiernej mágie a v príprave rafinovaných jedov, figuroval na zozname nezvestných osôb. Harry Potter nemal žiadne dôkazy a so svojím podozrením sa nikomu nezdôveril. Čiastočne aj preto, že sa nevedel rozhodnúť, či dúfať, že to nie je pravda (Snape a nájomný vrah?), alebo že je (Snape žije). Roky však plynuli a do fascikla s nápisom Mastičkár už nepribúdali ďalšie zložky. Vyšetrovanie uviazlo, prípad bol odložený ad acta a tak isto Harryho podozrenie. Severa Snapea medzitým Wizengamot v neprítomnosti zbavil obvinení. Na nádvorí Rokfortu mu postavili sochu a v učebniciach moderných dejín mágie ho opísali ako to, čím podľa Harryho bol – síce kontroverzného, ale hrdinu, ktorý pre dobro ostatných spravil to, čo bolo treba, a nikto iný by na to nemal. Ani schopnosti, ani žalúdok. Iba svoj portrét v riaditeľni Snape nedostal. Predsa len, nikto vlastne nevedel, či je naisto mŕtvy.
V roku 2013 nahlásili z mestečka Llandidloes výskyt nebezpečnej chochlatky horskej, ktorá nemala v prírode stredného Walesu čo hľadať. Sadeničky tejto rastliny sa dovážali z Álp, boli prísne monitorované a povolenie na ich nákup sa prideľovalo sa len na žiadosti čarodejníkov so špeciálnym preukazom, ktoré schvaľovala kancelária ministra mágie. Harrymu Potterovi pri zmienke o chochlatke horskej vyplávala na povrch dávno zabudnutá spomienka. Bola to predsa tá prísada, ktorú si v roku 2002 kupoval Mathias Redgrave a tvrdil, že o tom nevedel. Za túto nekompetenciu ho neskôr suspendovali a na jeho miesto nastúpil nejaký Jacob Morgan.
Odbor pre kontrolu inváznych a nebezpečných rastlín, ktorý spadal pod Britskú kanceláriu aurorov, viedol Neville Longbottom. Harry ho požiadal, aby sa smel spolu s likvidačnou čatou zúčastniť zásahu v Llandidloese. Longbottom využil príležitosť stráviť nejaký čas so starým priateľom a zapísal sa na akciu tiež. To, čo našli na ohlásenej lokalite, sa nedalo opísať inak ako botanická krajina zázrakov. Okolo opustenej horárne, obrastenej brečtanom, sa z vysokej trávy a bežnej flóry zdvíhali ostrovčeky vzácnych čarodejníckych rastlín. Aspoň tak to tvrdil Neville. Harry okolo seba videl iba všelijakú burinu, no priateľove oči žiarili vzrušením ako conquistadorovi, ktorý vstúpil do Eldoráda. Miesto bolo chránené kúzlom na odpudenie muklov, takže nebolo pochýb, že nejde o náhodu.
Odber vzoriek a presná dokumentácia rastlinstva na celej lokalite zabrali deväť pracovných dní. Neville, ktorý mal od začiatku nasledujúceho školského roka nastúpiť do Rokfortu ako profesor herbológie, mal za ten čas permanentné Vianoce. Toľko užitočných a pozoruhodných bylín pokope ešte nevidel. Toľko zakázaných a regulovaných už vôbec nie. Drvivú väčšinu z nich poznal len z herbárov, a to pracoval na ministerstve a základ jeho práce tvorila identifikácia, výskum a likvidácia nebezpečného magického rastlinstva. K chochlatke horskej a jej podobným veciam sa totiž ľudia bežne nedostávali. Neville žasol, ako sa niekto mohol dopracovať k takejto kolekcii. Harry zase žasol, čo mohol takýto arzenál spôsobovať v rukách človeka, ktorý dokázal zabiť ženu aj kelímom neškodnej topoľovej masti. Jeho podozrenie sa s každým zistením potvrdzovalo. Nepochyboval, že sa nachádzajú na bývalom pôsobisku hlavného aktéra nevyriešeného prípadu Mastičkár a tak isto mal neblahé tušenie ohľadom jeho identity.
Keď popíjal zlú kávu u bývalého primátora mestečka Llandidloes, takmer sa bál položiť otázku, pre ktorú za ním prišiel: Kto bol posledným obyvateľom starej horárne?
„Nejaký Oskar Peterson. Neviem veľmi, čo to bolo za človeka. Nebol tunajší.“
„Kedy sem prišiel?“
„V marci 2000.“
„Odkiaľ?“
„Z Cambridge. Predstavil sa ako bývalý učiteľ a tú horáreň si prenajal od mesta na rekreáciu. Dal som mu to za symbolickú cenu, lebo som bol rád, že tam niekto pôjde a bude sa o to starať. Dom roky chátral. Z miestnych ho nikto nechcel. Starý horár, opilec, sa tam obesil, viete. Je tomu odteraz asi dvadsaťpäť rokov. Peterson si to celkom pekne opravil.“
„Povedali ste, že bol bývalý učiteľ, teda to v čase tunajšieho pobytu už nerobil. Kde teda pracoval?“
„Joj, to neviem. Ľudia tuším hovorili, že bol na invalidnom dôchodku, ale neviem.“
„Aký to bol človek?“
„Samotár. S nikým zo starousadlíkov sa nestýkal. Do mesta chodil len sem-tam na nákup.“
„Bolo ho teda vídať s niekým iným? S cudzími ľuďmi?“
„Nie, aspoň čo si spomínam.“
„Máte jeho fotografiu?“
„Nemám.“
„Môžete mi ho aspoň opísať?“
„Bol vtedy asi štyridsaťročný, taký zachovalý typ. Žiadny pupok a plešina,“ rozpomínal sa starší muž. „Veľký nos, tmavé vlasy, tmavé oči, ale bielokožec. Tie vlasy mal také mastňáky, dlhé, nosil ich väčšinou v chvoste alebo pod klobúkom. Jakživ som ho nevidel v normálnom svetri alebo v montérkach, stále mal niečo čierne alebo šedé a okolo krku uviazanú šatku, aj v lete.“
Harry to predpokladal, ale aj tak naňho muklove slová dopadali ako cepy. Tak Severus Snape žije. Žije a vraždí za peniaze.
„Boli s ním niekedy nejaké problémy?“
„O ničom neviem.“
„A kedy sa odsťahoval?“
„Skoro presne pred desiatimi rokmi. V máji 2003.“
„Viete aj kam?“
„Neviem, ale hovorilo sa, že asi do zahraničia. Vraj do Ruska, odkiaľ pochádzala jeho priateľka, ale možno je to len klebeta.“
„Priateľka?“
Harry bol zmätený. Nepočítal s tým, že by Snape mohol mať priateľku. Nikdy, čo ho poznal, neudržiaval žiaden vzťah, žil asketicky, ctil pamiatku jeho mŕtvej matky- Hoci, čo ja o ňom vlastne viem? pomyslel si trpko. Len to, čo bol sám ochotný mi prezradiť. Možno bol Harry len ďalším z ľudí, ktorý Snapeovi naleteli. Ten človek bol majstrovský zavádzač a manipulátor. Vždy vedel primať druhých, aby si mysleli to, čo potreboval. Inak by nemohol byť takým dobrým dvojitým agentom, že mnohí ľudia, ktorých pomohol zachrániť, dodnes nedokázali uveriť, že svoju úlohu po Voldemortovom boku skutočne iba hral. Harrymu však až teraz, po toľkých rokoch napadlo, že možno len hral aj svoju úlohu v Ráde. O Snapeovom ozajstnom živote, o tom, aký bol a na čom mu vlastne záležalo, nevedel nikto nič.
„Kto to bol? Prišla s ním?“
„Nie, prisťahovala sa o čosi neskôr ako on – o dva, možno o tri týždne. Volala sa Oxana, priezvisko... niečo na L, Le, Levova? Lermontova? Nie, Lermontov, to bol tuším nejaký spisovateľ, či čo... Treba sa spýtať ženských, tie si ju budú dobre pamätať. Skúste Caitilin Shermanovú alebo Paulu Kellyovú, to bola jej domáca.“
Harry si písal.
„Bývala v horárni s Petersonom?“
„Nie, teda nie oficiálne. Mala prenajatý vlastný domček na ulici Caegwyn. S Petersonom začala chodiť asi po roku odvtedy, čo sem prišli, a domček si nechala aj potom.“
„Čím sa živila?“
„Bola umelkyňa, výtvarníčka. Privyrábala si aj liečením. Vyznala v prírodnej medicíne, zbierala bylinky a tak.“
Tak bylinky? Časť Harryho Pottera, ktorá túžila ospravedlniť Severa Snapea, ožila znovuobjavenou nádejou: Možno to nebol on. Možno to bola ona. Bylinkami sa dá privyrobiť aj oveľa lukratívnejšie ako predajom urologických zmesí pre susedky. Ako Harry už vedel, aj mizantrop Snape túžil po láske, a tá Ruska ho určite využila.
„Spomínate si na prípad, že by Oxana niekomu svojimi bylinkami ublížila?“
„Nie. Naopak, mnohým pomohla tam, kde si lekár nevedel dať rady. Ľudia si ju za to vážili, hlavne ženy. Tie za ňou chodili najviac. Lebo poznáte ženské, tým niekedy najviac pomôže, keď môžu o svojich problémoch niekomu porozprávať.“
Harry rozmýšľal, ako si overiť, že Ruska nebola predsa len obyčajná muklovka, hoci to bolo nepravdepodobné. Jej partnerom bol Severus Snape. Pardon, Oskar Peterson. Harry si nerobil ilúzie, že by ten človek niekedy prestal byť rasista.
„Nebolo na nej niečo zvláštne?“
„Pre našich ľudí skoro všetko. Viete, sme v malom meste, nemáme veľa prisťahovalcov a určite nie Rusov. A ona bola celá taká exotická. Obliekala sa výstredne a mala psa, akého tu nikto predtým nevidel. Veľký biely ruský chrt. Chodil s ňou všade. Ale inak bola celkom milé dievča. Nikto nechápal, prečo sa dala dokopy s takým odľudom.“
„Koľko mala rokov? Ako vyzerala?“
„Bola mladšia ako Peterson, vtedy mohla mať čojaviem dvadsaťpäť rokov. Nebola nejaká výnimočná krásavica – prostredne vysoká, bledá, chudá, žiadne prsia ani zadok. Myšacie vlasy v drdole, sivé oči, zahnutý nos. Napriek tomu sa nedala prehliadnuť. Vždy mala oblečené niečo extravagantné. Prisahám, že som ju raz videl v nohaviciach ušitých z jutového vreca na cukor. Chodila doriadená ako na maškarný ples.“
Za čarodejnicu, pomyslel si Harry. Žiaden dôkaz to nebol, ale muselo to stačiť.
Zo spomienok paní Shermanovej a Kellyovej si Harry dotvoril obraz Oxany Lebedevovej – lebo tak sa vraj volala – ako bohémky, ktorá svojimi výstrelkami niekoľko rokov zamestnávala miestne klebetárium, a úspešnej liečiteľky muklovských neduhov. Dôkaz o jej zlovoľnom pôsobení, ako ani informáciu o súčasnom pobyte pána Peterosna, však nenašiel.

Čata pre likvidáciu inváznych rastlín odchádzala z Llandidloesu spokojná, s plnými vrecami drahého materiálu, z ktorého časť aj zadokumentovali. Oblasť pri horárni opúšťali vyčistenú od stanovíšť rastlín, zaradených do kategórie obzvlášť nebezpečné. Ostatné byliny po zásahu Nevilla Longbottoma mohli ostať na mieste, chránené posilneným kúzlom na odpudenie muklov. Rešerš v úradných dokumentoch prezradila to, čo nikoho neprekvapilo – osoba menom Oskar Peterson sa nenachádza v registri čarodejníkov Veľkej Británie a už vôbec nie medzi držiteľmi „zbrojného pasu“ na nebezpečné magické rastliny. Ďalej sa vyšetrovanie nedostalo a prepájať raritné nálezisko čarovných bylín so starým odloženým prípadom nenapadlo nikomu.
Harry Potter si bol istý, že narazil na stopu živého Severa Snapea. Svoje zistenia však kolegom z kriminálky ani teraz neprezradil. Neriskoval svoju povesť v dlhom a vyčerpávajúcom súdnom procese za jeho rehabilitáciu preto, aby ho o pár rokov neskôr sám namočil do špiny. Uzavrel sám so sebou dohodu, že na spojenie Snapea s prípadom Mastičkár nepoukáže, pokiaľ si nebude celkom istý jeho vinou. A to nebol. Je za tým určite tá Ruska. Bol presvedčený, že Snapea už čoskoro vystopuje a pravdu o mnohých veciach sa dozvie priamo od neho.
Mýlil sa. Než narazil na ďalšiu stopu, ubehlo takmer osem desaťročí.
V roku 2091 ministrovi mágie Harrymu Potterovi pristál na stole zoznam účastníkov blížiaceho sa medzinárodného kongresu čarodejníkov bez prútika. Podriadení mali za úlohu ho „preklepnúť“ a vytipovať podozrivé mená.
Čarodejníci bez prútika boli ministerstvu tŕňom v oku prakticky odvtedy, čo sa čarodejnícka Británia vybrala cestou centralizovanej správy a ono sa stalo byrokratickou organizáciou po vzore muklovských úradov. Jednotlivci, ktorí sa zdokonaľovali vo využívaní svojich magických schopností bez tejto praktickej, pohodlnej, rozšírenej, a hlavne monitorovanej a dobre regulovateľnej pomôcky, predstavovali v spoločnosti potenciálny podvratný element. Problémom bola ich slabá ovládateľnosť: Čarovať bez prútika znamená čarovať bez nutnosti záznamu v registri čarodejníkov, bez akéhokoľvek dôkazového materiálu o použitých kúzlach a bez šance na kontrolu dodržania akýchkoľvek predpisov. Drvivá väčšina čarodejníckej spoločnosti, našťastie, dávno zabudla, že prútik nerobí kúzelníka. Čarovanie „holými rukami“ sa vnímalo len ako výstredný koníček. Bolo totiž namáhavé a aby sa človek dopracoval k nejakým výsledkom, vyžadovalo to čas a odhodlanie, ktoré bol v dnešnej rýchlej dobe, tlačiacej na efektivitu, málokto ochotný obetovať. Zakazovať to teda nebolo treba. Chvalabohu, lebo sa to ani nedalo. Ale podporovať to na ministerstve určite nemienili a pustiť z dohľadu už vôbec nie. Ministerstvo tu bolo nato, aby hrozby potláčalo v zárodku.
Na tomto zozname sa Harryho oči za sklíčkami okrúhlych okuliarov pristavili pri nepodčiarknutom mene Gregory Peterson (85) s manželkou Ileanou (83), Rumunsko. Peterson. Rumunsko. Jeho podriadených tento hosť nezaujímal, Harrymu však pripomenul nevyriešenú záhadu z dávnych čias. V jeho mysli ožil človek, ktorý kedysi používal rovnaké priezvisko. Svet ho mal dávno za mŕtveho a ak by ešte žil, mal by teraz hádam 130 rokov. Nemal sa z Walesu odsťahovať kamsi do zahraničia? A nie je Peterson nezvyčajné meno pre Rumuna? Mohla to byť aj náhoda, ale za opýtanie nič nedáš.
A niekedy veľa dostaneš. Odkedy mu sova konečne doniesla Petersonov výpis od kolegov z rumunského Magického ústredia, dni do konania kongresu čarodejníkov bez paličky sa mu vliekli ako týždeň pred výplatou. Keď sa pán Peterson nakoniec na kongres z rodinných dôvodov nedostavil, Harryho sklamanie bolo obrovské. A ešte väčší bol jeho zármutok, keď sa z rumunského Ústredia dozvedel dôvod. Tri dni pred začiatkom akcie sa Gregoryho rodičia znova sťahovali, tento krát naposledy.

*****

Hrobľa hliny bola ešte kyprá, pokrytá vencami a roztečenými sviecami. Harry Potter k nim pridal jednu novú. Po piatom pokuse o zapálenie to vzdal a vykúzlil čarovný plameň. Iný by sa tu neudržal. Nenadarmo sa toto miesto volalo Cimitirul de vânturi, Veterný cintorín. Prináležal k horskej osade menom Stâncărie, Skaliská. Ležal vo svahu, ktorý vyzeral, ako keby sa horotvorný obor kedysi pokúšal si z neho odhryznúť, lenže sa prepočítal a nechal v ňom zuby. Trčali z neho vykazené, popraskané, štrbavé. Stodeväťročný Harry mal čo robiť, aby sa sem vyštveral, hoci bol ešte v pomerne dobrej kondícii.
Na jednoduchom kamennom náhrobku boli vytesané mená Oskar Peterson a Oxana Lebedeva. Dátum narodenia muža odkazoval na nedožitých 131 rokov, žena bola od neho o pätnásť rokov mladšia. Dátum úmrtia mali rovnaký. Pod ním stál latinský nápis:

Semper egenos adiuvit. Mortem non eos cepit donec se offerebant.
Vždy pomáhali potrebným. Smrť si ich vzala, až keď sa jej ponúkli.

Harry hľadel na modrozelené temená transylvánskych Karpát, ovinuté pásmi hmly, a rozjímal. Stál pred miestom posledného odpočinku muža, ktorý ho v mladosti ochraňoval a zachraňoval, no nikdy mu nedovolil, aby ho spoznal a aby sa mu poďakoval. Namiesto toho pred všetkým utiekol a skryl sa. Nedokázal si odpustiť? Alebo, naopak, spálil mosty preto, že sa chopil šance na celkom nový život namiesto toho, ktorý si tak nešťastne poznačil zlými rozhodnutiami? A kto bola tá žena, ktorá zaujala v jeho srdci miesto po Harryho matke a teraz s ním ležala v hrobe? Bola to travička, bol travičom Snape, vraždili spoločne? Vzdal sa života on pre ňu alebo ona preňho? Harry sa zmieroval s tým, že sa to už nikdy nedozvie. Severus Snape si svoje tajomstvá zobral do hrobu.
Severus Snape... prečo o ňom vlastne po celý ten čas uvažoval ako o Severovi Snapeovi? Polovicu času, čo nosil to meno, skrýval svoju pravú tvár. Dve tretiny života potom prežil ako celkom iný človek. Jeho pravé meno možno bolo Oskar Peterson, a Severus Snape bolo to falošné. Oskar bol muž, ktorý prežil osemdesiat rokov obklopený rodinou a podľa všetkého aj priateľmi. Čo na tom, že keď sa narodil, mal už po štyridsiatke. Čo je to pre čarodejníka...
Z úvah ho vyrušil neblahý pocit, že sa mu do chrbta upierajú oči. Na cintoríne už nebol sám. Pomaly sa otočil a uvidel za sebou muža v strednom veku. Stál diskrétne niekoľko metrov poniže a premeriaval si Harryho a jeho sviečku, ktorá nechcela zhasnúť ani v neúnavnom vetre. Keď sa ich pohľady stretli, pomaly sa priblížil a mlčky položil na kraj hrobu aj svoju voskovicu. Knôt sám od seba zahorel jasným plamienkom a nezhasol. Muž nepoužil prútik. Harry však už predtým vedel, koho má pred sebou. Cudzincove oči boli orieškovo hnedé a mali vľúdny výraz, tvár bola ošľahaná vetrom a v dlhom tmavohnedom vrkoči mu presvitali strieborné nitky. Mal na sebe modrý pletený pulóver, kaki menčestráky a ťažké turistické topánky – oblečenie, aké by si na seba Snape, ktorého poznal, nikdy nenavliekol. Napriek tomu bola podoba nezameniteľná.
Duch Severa Snapea z alternatívneho vesmíru na Harryho prehovoril po rumunsky a keď mu bolo slušne vysvetlené, že cudzí čarodejník nerozumie, prepol sa do solídnej angličtiny. Iste doma hovorili po anglicky, napadlo Harrymu.
„Poznali ste mojich rodičov?“ spýtal sa.
„Poznal som vášho otca, ešte v Anglicku. Je to už nejakých sto rokov,“ usmial sa Harry. „Dovoľte, aby som sa predstavil. Som Harry Potter.“
„Gregory Peterson,“ predstavil sa mladší muž.
Vyslovoval svoje krstné meno ako „Grigorij“.
Harry sa v duchu smial a ľutoval, že tu s ním nie je jeho manželka a starí priatelia. Zdvihnuté obočie, s ktorým Gregory prijal jeho ruku, usvedčovalo Snapea z otcovstva lepšie ako test DNA.
„Teší ma, že vás spoznávam. Je to pre mňa veľká česť a priznám sa, že aj prekvapenie. Otec sa o vašej známosti nezmienil. Zvláštne.“
„Mňa to až tak neprekvapuje,“ odvetil britský minister mágie. „Váš otec bol muž, ktorý vedel udržať tajomstvo.“

O chvíľu už Harry Potter a Gregory Peterson schádzali do osady na teplý čaj a dlhú besedu o starých časoch. Na strmom cintoríne osameli dve sviečky, ktoré napriek vytrvalému vetru plápolali, až kým sa celkom neroztopil vosk.

Konec

Komentáře

Na těchto stránkách nevzniklo nic za účelem zisku. Kánon originálních děl je majetkem jejich právoplatných autorů. Na druhou stranu všechno ostatní je majetkem naším, proto nešiřte nic z těchto stránek bez souhlasu autora.
Design by D.J. Orlovský