Fantasmagorium

Kapitoly: 2
Autor: Bufo Viridis
Hlavní postavy: Severus Snape + originálne postavy
Shrnutí: Keď zomrie bystrohlavská druháčka s otravnou prezývkou, aurorom sa nechce veriť, že to bola samovražda. Pozornosť vyšetrovateľov sa sústreďuje na 31-ročného profesora Snapea, ktorého menovala v liste na rozlúčku. Akú úlohu hral v jej smrti a akú úlohu hrala ona v jeho živote? Moment... je to dievča určite mŕtve?
Poznámka: Dej sa odohráva prevažne v máji 1991, v školskom roku, ktorý predchádzal nástupu Harryho Pottera na Rokfort. Pozor, príbeh spočiatku pôsobí nevinne, ale ku koncu to už nie je pre deti... Poviedka je v slovenčine a využíva názvoslovie slovenského prekladu

Ix

Bolo štvrť na šesť ráno, krátko po svitaní.
Abatiša edinburských Chudobných sestier svätej Kláry zlostne prižmúrila oči.
„Pozrite,“ ukázala k múru cintorína.
Sestra Cecília sa prekrižovala.

Starý múr fľakatý od lišajníka lemovali ostnaté hlohy. V machnatej tráve sa opito nakláňali strohé kovové kríže, ktoré jeden za druhým zapĺňali kláštornú lúku už od roku 1895. Sestra predstavená však ukazovala o kus ďalej, vlastne až za vnútornú bránu, kde ich ohradený pozemok pokračoval parkom. Ponad nízky kamenný múr dovideli na miesto, kde príjazdovú cestu križoval chodník lemovaný lavičkami. Na dohľad klarisiek po tom chodníku cez deň klusajú joggerky v nemravných obtiahnutých trikotoch a venčiari zberajú do papierových vreciek exkrementy svojich psov. V polovici osemdesiatych rokov totiž urobili sestry kresťanský čin a sprístupnili kláštorný park verejnosti. Každé ráno odomykajú dvoje železné vráta a zamykajú ich až na súmraku, aby sa ľudia mohli tešiť zo zelene.
Na mieste, kde sa asfaltka stretá so štrkovým chodníkom, hyzdí cestu niekoľkovrstevná záplata. Dnes je zasa rozbitá a z diery trčí drevená tabuľka. Svieti nej vyrezané veľké X a navrchu sa hompáľa čerstvý venček z imela.
„Bosoráctvo,“ precedila abatiša, keď sestra Cecília vyťahovala tabuľku z cesty.
O desať minút došli na koniec parku k vonkajšej bráne, ústiacej do rušnej ulice, a otvorili ju pre žltú dodávku označenú logom stavebnej firmy. Viezlo cestárov, ktorí opravia ich asfaltku skôr, než o ôsmej otvoria park pre verejnosť. Objednávali ich už pred týždňom.

Kapitola první: Prepáč, Wendy

„Dobré ráno, Severus,“ ozvalo sa z kozuba.
Oslovený v duchu zanadával. Riaditeľov hlas z ohniska pol hodiny pred raňajkami nemohol znamenať nič dobré.
„Severus, si tam?“
Mizerne sa vyspal, nemal ešte nič nachystané, sotva sa obliekol a túžil po káve, nie po vyrušovaní. S najvyšším sebazaprením sa ohlásil.
„Odlož všetko, čo robíš, a príď, prosím, ihneď do nemocničného krídla,“ pokračoval Dumbledore. „Je to veľmi dôležité.“
Fajn, keď odlož, tak odlož. Severus Snape vrhol pohľad plný nenaplnenej túžby na hŕbu neroztriedených príprav, poznámok a opravených písomiek. Nechal ich tak, pozapínal si vrchné gombíky na habite, vzal si iba prútik a vyrazil v ústrety pokazenému dňu.

Na to, čo ho čakalo, keď rozrazil dvere na nemocničnom krídle a dopochodoval k mĺkvej skupinke kolegov, ho nepripravilo ani preventívne očakávanie najhoršieho.
Ležala tam celkom bez pohybu so zatvorenými očami, jemné tmavé vlásky rozhodené po vankúši. Okamžite sa obrátil na ostatných, na Pomfreyovú, Dumbledora, McGonagallovú a Flitwicka. Uvidel trúchlivé výrazy a červené oči. Flitwick a Dumbledore boli oblečení v nočných košeliach.
„Je mŕtva, Severus,“ povedal mierne riaditeľ. „Našli ju spolubývajúce. Ležala vo svojej posteli a nereagovala na budík. Kým ho Filius zneškodnil, postavil do pozoru celé dievčenské spálne. Vieš, aké neznesiteľné sú Nekompromisné budíky. Toto mala vo vrecku,“ podával mu nejaký papier. „Prečítaj si to. Hádam budeš rozumieť.“
Snape bezmyšlienkovite uchopil linajkovú stranu vytrhnutú zo školského zošita. Úhľadným rukopisom, ktorý poznal z esejí, tam stálo:

Keď rozumný človek vidí, že preňho niekde nie je miesto, mal by proste odísť. Takže odchádzam, pretože pre mňa nie je miesto nikde. Je to jediné slobodné rozhodnutie, ktoré som mohla kedy učiniť, a tak ho robím s radosťou.
Smrti sa nebojím. Nie je na nej nič zlé, čo sa teda o živote povedať nedá. Takže sa, prosím, nikto netvárte, že je vám ľúto.

Profesor Snape, ďakujem za rady, aj keď sa podľa nich nezachovám, pretože si myslím, že nemá význam sa o niečo snažiť. Ste asi jediný, čo kedy prejavil úprimný záujem. Ďakujem aj za všetko, čo ste ma naučili. Ak čítate tento list, znamená to, že sa mi podarili Tanatove slzy, za čo ma môžete nechať in memoriam vyhodiť zo školy, alebo mi udeliť vyznamenanie z elixírov, podľa toho, čo sa vám zdá férovejšie.*


Keby niekoho zaujímalo moje posledné želanie (čo viem, že nikoho nebude), nedávajte mi na hrob meno, ktoré mám v dokladoch. To meno je zlý vtip. Prosím, dajte tam iba „X“ alebo vôbec nič.

Zbohom,
Vy Viete Kto

*
Určité sa Vám zdá, že som drzá, keď si navrhujem vyznamenanie za porušenie školského poriadku. V skutočnosti však k ničomu takému nedošlo. Recept som našla náhodou ešte minulý rok v odbornom časopise a zháňať od bohvie koho drahé nelegálne prísady som ani neskúšala. Radšej som sa naučila pracovať alternatívnou metódou. Veriť mi to nemusíte, aj tak na tom už nezáleží.

„To sa mi teda fakt nechce veriť,“ uniklo Snapeovi.
„To nikomu,“ pokrútil hlavou zronený Flitwick. „Sotva trinásťročné dieťa, všetko ešte pred sebou, a siahne si na život.. a toto... takéto cynické myšlienky...“
„Mal som na mysli tú alternatívnu metódu. Ako hovoríš, bola to len druháčka.“
Flitwick mu zúrivo vytrhol list z ruky a prebodol ho krvavým pohľadom.
„Mala aj na to. Mala na... na... veľké veci. Bola najlepšia z ročníka,“ prskal riaditeľ Bystrohlavu a neodpustil si na účet mŕtvej výčitku: „Mala prísť za mnou, keď mala nejaké problémy...“
Snape cítil, ako dostáva svoje emócie konečne pod kontrolu. Presnejšie, vytlačil ich všetky preč. Ostalo len dunivé prázdno, absolútna bdelosť a plné ústa sarkastických poznámok na Flitwickovu adresu, ktoré skoro nestačil prehĺtať.
Keď Pomfreyová jeho kolegu matersky objala, musel sa znechutene odvrátiť. Nemohol sa dívať, ako sa hlava fakulty rúti z vidiny stratených bodov. Slečna Ix bola prenikavo talentované decko, jedna z nádejí Bystrohlavu. No bola nielen továreň na body, ale aj na problémy, čo by videl každý, keby chodili s otvorenými očami. Pristihol sa pri tom, že jej tragédiu takmer dáva Flitwickovi za vinu, no to už asi zašiel príliš ďaleko. Keby pedagógov trestali za nevšímavosť k osobným životom študentov, nemal by za chvíľu kto učiť. Flitwickovou jedinou vinou bolo, že nič nevedel a nič neurobil, zatiaľ čo jemu sa Doeová zdôverila, a ako to dopadlo...
„Severus,“ oslovila ho McGonagallová. „Nemáš nám k tomu čo povedať?“
Pokýval bradou, že má.
„Narážala v liste na niekoľko našich rozhovorov. Mala disciplinárne prehrešky, ktoré sme riešili neoficiálnou cestou, lebo súviseli s jej osobnými problémami.“
Tvár zástupkyne riaditeľa sa za každým jeho slovom čoraz viac vraštila nespokojnosťou.
„Dúfam, že si uvedomuješ, že to budeš musieť vysvetliť.“
„Samozrejme. Každopádne, je to na dlhšie rozprávanie. Navrhoval by som sa v tejto chvíli v prvom rade postarať o zvyšok živých študentov.“
Sproutová prisvedčila. „Mali by sme uviesť vec na pravú mieru skôr, než vypukne panika a reči.“
„Treba spraviť poriadok hlavne v tvojej fakulte, Filius,“ reagoval Dumbledore. „Ak sú dievčatá priveľmi rozrušené, pošli ich dnes radšej sem.“
Madam Pomfreyová súhlasne prikývla a zakryla bielou plachtou detské telo v obdratom károvanom pyžame.
„Musím začať riešiť vyrozumenie muklovských úradov, no večer sa určite pozhovárame, urob si na to čas,“ povedal Snapeovi a odišiel si plniť povinnosti krízového riadenia, bez ohľadu na to, že bol ešte stále navlečený v nočnej košeli.
Na autorite mu to neubralo. Výstrednosti z riaditeľovej strany prestali študentov šokovať už dávno (baviť nie, no na zábavu dnes nikto nemal náladu), a keď im na raňajkách oznámil smutnú správu, fialový spací úbor s brmbolcami si už nikto nevšímal.
Samozrejme, že keď vystresovaná skupina učiteľov doklusala, jedáleň už bzučala ako včelí úľ pri rojení. Od bifľomorského stola sa za tých pár minút stihla doniesť novina o vraždiacom úchylákovi, a kým prišla po Slizolin, bol z toho upír. Prozaická, ale o to ťaživejšia zostručnená verzia pravdy z riaditeľových úst študentov umlčala. Dumbledore priznal druháčkino úmrtie, aj to, že pravdepodobne zišla zo sveta vlastnou rukou. Nič viac. Potom znova odišiel, lebo privolaní aurori mali doraziť každú chvíľu.

Vyučovať v ten deň bolo vyslovené peklo. Nielen preto, že sústredenie študentov bolo beznádejne na nule. Sám na tom nebol omnoho lepšie, a nijako to nesúviselo s tým, že nemal so sebou poznámky a prípravy. Šípil, že za hranicou jeho citového vákua číha ohromná ľútosť, ktorá prevalí hrádzu, akonáhle bude sám. Vážne, dospelácke oči Wednesday Doe naňho jednostaj meravo hľadeli z vnútornej strany jeho viečok tým istým smutným pohľadom ako dnes v noci. Bál sa, že sa tých jej očí už nikdy nezbaví, že sa odteraz pridajú k vyčítavým zrakom ďalších mŕtvych, ktoré sa naňho upierajú každý večer pred spaním. Musela si vziať ten elixír nedlho po tom, ako odišla z jeho kabinetu, a musela to mať naplánované minimálne niekoľko týždňov vopred. Napriek tomu ho nechala dávať rady do života, nech sa starý blázon vytára. Ona si myslela svoje, bola dávno rozhodnutá. Cítil sa oklamaný.
Navyše každú chvíľu čakal, že ho aurori zavolajú vypovedať. Pochybná česť byť uvedený v liste na rozlúčku v spojitosti s know-how na výrobu samovražedného elixíru (pri všetkej úcte k jej nespornému nadaniu, stále by viac veril tomu, že zohnala sušené 10-týždňové embryá splodené z lásky, ako že zvládla alternatívnu metódu) mu určite vynesie minimálne jeden dlhý a zábavný výsluch.
No, a potom učte v takejto nálade.

*****

Stiahli ho z hodiny s bifľomorskými a chrabromilskými piatakmi. Bolo to hneď po obednej prestávke, na ktorej sa prinútil zjesť fašírku a trochu zemiakovej kaše, a tie sa mu za to mstili.
„Wednesday Doeovú ste učili elixíry,“ skonštatoval auror Augustus Boucher. „Ako dlho?“
„Dva roky. Oba dva roky.“
„Aká bola?“
„Také vážne dieťa. Tichá, nenápadná žiačka. Študijný typ. Jedna z mála so štipkou sebadisciplíny a nadania.“
„Napriek tomu ste jej v tomto školskom roku opakovane strhli body za disciplínu.“
„A komu nie, sú to študenti,“ pokrčil plecami.
„V čom bol problém?“
„Len občasné drobnosti. Odvrávanie. Svojhlavosť. Neposlušnosť. Maličkosti oproti bežným výčinom tých... mnohých iných žiakov.“
„Buďte konkrétnejší. V čom bola neposlušná?“
„Napríklad, niekoľkokrát sa stalo, že Doeová svojvoľne pozmenila recept...“
„A bolo to na škodu?“
Snape na moment pevne zavrel oči, aby potlačil rastúce podráždenie a zachoval zdvorilý tón. Keby mu takto skočil do reči študent... ale auror nebol študentom.
„O to tu vôbec nejde, pán vyšetrovateľ. Z hľadiska bezpečnosti pri práci nemôžem tolerovať experimenty na vyučovaní. Bez výnimky. Keď to prepáčim jednému, dovolia si to aj ostatní a do týždňa mi učebňa vyletí do vzduchu.“
„Spýtam sa ešte raz: Boli Doeovej inovácie v elixíroch správne, alebo nie?“
„Niekedy áno, inokedy nie.“
„Boli podľa vás prejavom talentu?“
„Skôr prejavom zvedavosti a určitého záujmu o odbor. A neposlušnosti.“
Auror spravil pod stolom čarbanec do notesa a pokračoval ďalšou otázkou: „Ako sa zvyčajne správala na hodinách?“
„Pracovala na svojom zadaní a nevyrušovala. Zväčša sa aj sústredila.“
„Niekedy sa aj nesústredila?“
„Niekedy si kreslila do zošita alebo sa zahľadela z okna.“
„Nestávalo sa to v poslednom čase častejšie?“
„Nie.“
„Kedy ste mali poslednú hodinu?“
„Včera dopoludnia. Medzi pol jedenástou a dvanástou, ak vám to pomôže.“
„Všimli ste si na jej správaní čokoľvek zvláštne?“
„Nič.“
„Rozrušenie? Nepokoj? Roztržitosť?“
„Nie. Správala sa úplne normálne.“
„A v poslednej dobe?“
„Nie.“
„Skúste si spomenúť. Náladovosť, smútok, zhoršenie prospechu?“
„Ako som povedal. Nie.“
„Ako sa učila?“
„Dobre.“
„Mohli by ste ju teda označiť za talentovanú žiačku?“
„Určite.“
„Výnimočne talentovanú?“
„V porovnaní so spolužiakmi vynikala,“ pripustil. Čo v takej mizernej konkurencii veľa neznamená.
„Mali ste v jej ročníku nejakého nadanejšieho bystrohlavského študenta alebo študentku?“
„Myslím, že... nie.“
„Predpokladám teda, že sa pripravovala na súťaž o Zlatý kotlík.“
Snape pokrútil hlavou.
„Prečo?“
„Jednak preto, že neprejavila záujem, a jednak preto, že je to tímová súťaž. Chýbali mi k nej ďalší dvaja študenti na porovnateľnej úrovni.“
„Keď som ja chodil do školy, profesor sa premiantov nikdy na záujem nepýtal. Rovno im pridelil dvoch spolužiakov do počtu, ktorým na kvalifikáciu stačilo, že dokázali krájať a lúpať.“
„Dotyčný premiant by však musel byť použiteľný na spoluprácu v skupine. Slečna Doe nebola tímový hráč. Rozhodol som sa radšej zložiť vyrovnané družstvo z troch priemerných študentov, ktorí spolu dokázali fungovať.“
„Ako to myslíte, že nebola tímový hráč?“
„Mala veľmi individualistickú povahu. Skupinové práce neraz sabotovala, myslím si, že náročky. V tom hľadajte aj dôvod ďalšieho strhávania bodov.“
„Čo to znamená, že sabotovala?“
„Buď vôbec nepustila svojho partnera k dielu, alebo – keď som ju napomenul – na truc pracovala s viditeľnou neochotou, neodvádzala optimálny výkon a neupozornila spolužiaka na omyly. Bol to vždy boj, nie spolupráca.“
„S ktorými študentmi menovite odmietala spolupracovať?“
„Nepovedal by som, že to súviselo s jednotlivými študentmi. Nerada spoločne pracovala s kýmkoľvek.“
„S ktorou fakultou mávala elixíry?“
„V prvom ročníku s Bifľomorom, v druhom so Slizolinom.“
„Medzi študentmi oboch fakúlt nebol v spolupráci rozdiel?“
„Nie. Bolo to v jej povahe, nie v spolužiakoch. Môj názor je, že keďže Slečna Doe bola veľmi prísna voči sebe, ťažko niesla diametrálne odlišný prístup ostatných študentov, ak sa mali ich výsledky posudzovať spoločne.“
Bola nekompromisná ako ten budík, ktorý ohlásil jej smrť, napadlo mu.
„Mimo hodín si so spolužiakmi rozumela?“
„Neviem, čo robila mimo hodín.“
„Ale určite ste si museli všimnúť, či je medzi študentmi obľúbená alebo nie.“
„Určite nebola typický populárny typ. Pôsobila ako vážne, uzavreté dieťa.“
„S kým sedávala v lavici?“
„V prvom ročníku s Tracy Kubriczkou, v druhom sama, lebo študenti vychádzali nepárne.“
„Boli s Tracy priateľky?“
„Netuším.“
„Kto boli Wednesdayini priatelia?“
Čo sú toto za otázky?!
„Naozaj neviem, to dievča ani len nebolo z mojej fakulty.“
„S kým sa bavievala cez prestávky alebo vonku?“
Snape si pomyslel niečo neslušné, narátal do troch a precedil: „Zaznamenávať, s kým sa rozprávajú študenti, nemám v náplni práce, ani to nie je môj koníček. Opýtajte sa trebárs riaditeľa.“
Auror stisol pery a Snape si pripomenul, že sa musí ovládať.
„Pobadali ste u nej individuálny záujem o elixíry?“
„Nie. Teda okrem občasných pokusov vylepšovať recepty, o čom sme sa už rozprávali.“
„Prišla za vami niekedy po radu ohľadom učiva alebo prípravy elixírov?“
„Ani raz.“
„Kládla otázky na hodinách?“
„Niekedy áno. Týkalo sa to vždy preberanej látky.“
„A boli to, hm... hlúpe otázky, alebo také, z ktorých by sa dalo usúdiť, že Doeová elixírom rozumie?“
„Už sme si ujasnili, že to bola nadaná žiačka, takže nie, nemala veľmi stupídne otázky.“
„Opýtala sa niekedy na elixír menom Tanatove slzy?“
„Nie.“
„Obsahuje preberaná látka prvého a druhého ročníka tento elixír?“
„Nie.“
„Je o ňom v učebných materiáloch zmienka v súvislostiach s niečím iným?“
„Hovorím, že nie.“
„Mohla o ňom byť reč na prednáške? Dobre si pospomínajte...“
„Nemohla,“ vyhlásil rezolútne a bez spomínania. „Tento elixír má náročnosť tretieho stupňa, čo ho stavia mimo osnov aj schopností prvých štyroch ročníkov. Techniky, potrebné na jeho prípravu, sa v našich študentských časoch informatívne preberali vo výberových kurzoch v šiestom a siedmom ročníku, no asi päť rokov dozadu sa to celkom prestalo učiť. Odvtedy som Tanatove slzy spomínal jediný raz, a to pred štyrmi rokmi na seminári so šiestakmi, ktorým som zadal teoretickú prípravu protilátky. Neprišiel na to ani jeden.“
„Ak sa nemýlim, techniky, o ktorých ste hovorili, boli vypustené z osnov, pretože sa využívali iba v zakázaných elixíroch.“
„Mohol by som vám vymenovať množstvo výnimiek.“
„No Tantatove slzy patria medzi zakázané jedy.“
„Myslíte smrtiace elixíry. Jedy sú založené na účinnej látke nemagickej podstaty.“
Neposer sa, hovoril výraz aurorovej tváre. Nahlas povedal: „Vy sám ste niekedy pripravoval Tanatove slzy?“
„Áno. V rámci svojich majstrovských štúdií.“
„Nazdávate sa, že by ich prípravu zvládla nadaná druháčka ako Wednesday Doe?“
„Nie. Aj keby naozaj v súkromí poctivo študovala odbornú literatúru a získala by recept, bolo by nesmierne náročné zhromaždiť potrebné suroviny.“
„Ilegálne suroviny.“
Prisvedčil.
„Nachádzajú sa vo vašom laboratóriu tieto prísady?“
„Nie.“
Nie všetky. Teda, nie v dostatočnom množstve.
Vyšetrovateľ sa pousmial spôsobom, ktorý Snapeovi prezradil, že to bola len rečnícka otázka. Dá krk za to, že práve teraz, kým sedí na výsluchu, sa iní aurori o obsahu jeho kabinetu osobne presviedčajú. Bastardi.
„Slečna Doeová však v liste naznačila, že existuje iný spôsob prípravy, ktorý umožňuje zakázané prísady vynechať. Čo mi viete o tom povedať?“
„Alternatívne metódy fungujú na princípe náhrady fyzickej substancie mágiou,“ vysvetľoval. Videl, že auror prikyvuje, ale nechápe. Typické pre idiotov každého veku. „Ideálne mocný kúzelník by teoreticky dokázal pripraviť akýkoľvek elixír povedzme z čistej vody. Lenže ideálne mocný kúzelník neexistuje a akákoľvek alternácia vyžaduje silu a zručnosť, ktorá sa nedá predpokladať u žiadneho druháka. A keby aj Doeová mala dosť sily, čomu neverím, nemohla mať dosť skúseností. Magické nahrádzanie je výsostne intuitívne, neexistuje na to žiaden návod. Nič si neodmeriate ani neodvážite. Musíte mať vycibrený inštinkt, vedieť presne, čo chcete, a mať cit, vypracovaný praxou. Preto nemá najmenší zmysel učiť ju na strednej škole a aj na majstrovskom stupni je to pre väčšinu beznádejné. Študenti si o tom akurát rozprávajú legendy, väčšina sa s alternovaným elixírom jakživ nestretne. Alternatívna metóda je vrcholom magistického prístupu k elixírom, čo už zabieha do metafyziky. Dá sa povedať, že je to taká frajerina starých majstrov. Nič pre trinásťročných.“
„Ako si teda vysvetľujete, že údajne uvarila Tanatove slzy?“
„Neviem si to vysvetliť.“
„Prečo sa potom na vás odvoláva vo svojom liste?“
Lenivo pokrčil ramená: „Lebo je to elixír a ja som ju učil elixíry?“
„Naozaj len to? Nič viac? A čo ten váš úprimný záujem, čoho sa mal týkať?“
„Predpokladám, že jej osobných problémov.“
„Skúste to trochu vysvetliť.“
„Doeová to nemala v živote ľahké. Viete, že nemala vonku žiadne zázemie, ani rodinné, ani materiálne. Čítali ste predsa záznamy,“ hodil na vyšetrovateľa spýtavý pohľad, a ten sa zamračil. „Nevychádzala dobre s niektorými spolužiakmi, a keďže bola vždy odkázaná len sama na seba, konflikty v kolektíve tiež riešila po svojom. Snažil som sa jej preto prehovoriť do duše, že nezmyselné rozbroje s rovesníkmi, ktorí jej intelektuálne nesiahajú po kolená, nestoja za to, aby si narobila problémy.“
„Aby bolo jasné – hovoríme tu o šikane?“
„Možno. Myslím si, že áno, no je to len môj dohad. Doeová bola ideálna kandidátka na šikanu. Bola svedomitá študentka, nemala družnú povahu a spolužiaci si uvedomovali jej nízku pozíciu v spoločenskom rebríčku... deti vedia byť na toto rovnako vnímavé ako žraloky, ktoré zacítia krv.“ O tom vedel svoje. „No s určitosťou viem len o jedinom incidente.“ Dobrá lož je tá, ktorej sami veríte, keď ju vyslovujete, hovoria majstri oklumencie.
„A síce?“
„Jeden spolužiak ju nedávno ponižoval pred študentmi a Doeová sa rozhodla svojsky pomstiť.“
„Pri Merlinových spodkoch, hovorte, prosím, konkrétne! O koho išlo, čo sa stalo?“
A je to tu. Vedel, že nemôže zatĺkať. Stačí, keď sa začnú pýtať študentov...
„Samuel Sedgwick. Druhák z mojej fakulty. Slovne provokoval, povzbudený bandou kamarátov. Rozvádzal nejaké zlomyseľné hypotézy o Doeovej pochybnom pôvode. Doeová ho v afekte uriekla.“
„Tak uriekla,“ zatváril sa prekvapene. „Nedočítal som sa o tom v triednej knihe.“
„Ani ste nemohli, neobsahuje taký záznam.“
„Kto z učiteľov o tom vedel?“
„Iba ja.“
„A neohlásili ste to, napriek tomu, že ide o závažné porušenie školského poriadku.“
Prisvedčil. „Mal som na to dobrý dôvod.“
„Počúvam.“
„Uprednostnil som riešenie ´po dobrom´ v záujme zachovania života a zdravia oboch študentov. Pán Sedgwick sa priznal s urieknutím, až keď bolo takmer neskoro. Nebolo už možné začať liečbu štandardným postupom bez toho, aby minimálne jeden z nich skončil s trvalými následkami u Svätého Munga. Bol len jeden bezpečný spôsob – dohodnúť sa s Doeovou, že kliatbu sama sníme. Sľúbil som jej, že ak bude spolupracovať, nebudem ju disciplinárne riešiť.“
Vyšetrovateľ neveriacky krútil hlavou. „Nehovorte mi, že urieknutie od druháčky mohlo niekoho tak vážne ohroziť.“
Nemal hovoriť, tak mlčal.
„No tak? Ide to z vás ako z chlpatej deky. Ako mu porobila?“
„Doeová zakázala Sedgwickovi zaspať, pokiaľ sa jej neospravedlní.“
„Zakázala?“
„Vyznáte sa v legilimencii, pán vyšetrovateľ?“
Auror zavrčal: „Mám základy.“
„Keď legilimens aktivuje alebo inhibuje funkcie v hlbších vrstvách psychiky druhého človeka, v zásade pracuje na báze príkazov a zákazov.“
„Ako v hypnóze?“
Vraj „mám základy“ . Snape rozdrvil medzi zubami nezdvorilý komentár a nahlas povedal: „To je veľmi nepresné zjednodušenie, ale pre vašu lepšiu predstavu, nech sa páči. Doeová Sedgwickovi zakázala zaspať, kým nesplní určenú podmienku, a to bez toho, aby Sedgwick vedel, čo sa s ním presne stalo. Všetko prebehlo neverbálne, stačil očný kontakt. Povedala mu iba, že na ospravedlnenie má čas do konca týždňa, a čakala, kedy pokorne prilezie. Chcela ho rafinovane potrestať, ale vymklo sa jej to z rúk. Nepredpokladala, že Sedgwick bude taký tvrdohlavý.“
„Chcete mi teda tvrdiť, že to trinásťročné dievča bolo legilimens.“
„Áno a nie-“
„A ešte bez prútika,“ skočil mu zasa do reči.
Snape sa zhlboka nadýchol a vydýchol. Bola to pre jeho trpezlivosť ťažká skúška. „Pochopiteľne, keďže išlo o urieknutie, nie začarovanie. Vráťme sa k vašej otázke: Áno, Wednesday Doe prakticky dokázala, že ovláda určité konkrétne zručnosti, spadajúce do oblasti legilimencie. Dovolím si odhadnúť, že máloktorý učeň tohto jemného umenia na majstrovskom stupni by v druhom roku štúdia odviedol takú precíznu a efektívnu prácu. Lenže ona v zásade nevedela vysvetliť, čo spravila. Pracovala intuitívne. Určite sa legilimencii nevenovala vedecky a systematicky. Je pravdepodobné, že bola obdarená prirodzeným talentom, ktorý vedela v obmedzenej miere využívať. O legilimencii som hovoril preto, aby ste mohli na základe vašich predpokladaných znalostí pochopiť, čo sa stalo.“
„Ako dlho trvalo toto urieknutie?“
„Deväť dní.“
Auror prekvapene zamrkal. „Ako to ten chlapec mohol vydržať?“
Snape pokrčil plecami. „Trpel a vzdoroval.“
„Prečo ste Doeovú kryli?“
„Ako som vám už raz povedal – v záujme toho, aby mohol pán Sedgwick na mojich hodinách aj naďalej zdravo a veselo vyrušovať. Robí mi to zakaždým mimoriadnu radosť.“
„Odpusťte si sarkazmus.“
Snape si unavene zovrel prstami koreň nosa. „Situácia bola vážna a musel som ju okamžite riešiť, nie zvolávať vedecké sympózium, všetko všetkým vysvetľovať a zahnať Doeovú do kúta. Musel som jej poskytnúť núdzový východ z tejto situácie, lebo iba ona a iba z vlastnej vôle mohla zachrániť oboch.“
Auror si pochybovačne odfrkol. „Čo by podľa vás hrozilo, keby to urieknutie sňal podľa predpisov školský zdravotnícky personál?“
„Trvalé psychické poškodenie nepredvídateľného rozsahu u pána Sedgwicka, ak by sa liečba aplikovala ihneď, no bez dôkladného uváženia. Luxus dôkladného preskúmania a zhodnotenia situácie – jeden až tri ďalšie dni – sme si nemohli dovoliť, pretože akútne hrozilo celkové zlyhanie organizmu z vyčerpania. Otáľanie mohlo znamenať smrť. V prípade slečny Doeovej bolo celkom isté, že ak by došlo k násilnému zákroku, zasiahne ju v plnej sile spätná väzba urieknutia. Urieknutie bolo v takom vysokom štádiu zrenia, že nebolo možné vymietať objekt bez poškodenia subjektu.“
„Prečo ste ju však neohlásili po tom, čo kliatbu sňala?“
„Pretože som jej to sľúbil.“
„Pretože ste niečo sľúbili decku, ktoré úmyselne ublížilo na zdraví svojmu spolužiakovi a ohrozilo život oboch?“
„Pretože som považoval Doeovú za nádejnú študentku. Za to, čo spravila, jej hrozilo vylúčenie zo školy. Jej talentu by bolo škoda. Chcel som jej dať šancu.“
Už keď formuloval tieto slová, uvedomil si, že jeho čin nesie očividné črty projekcie. Uvidel vo Wednesday Doeovej odraz samého seba? Spravil by to isté pre iného študenta? Nespravil... No a čo. Na motíve tu predsa nezáleží. Dumbledorove dôvody tiež dodnes nechápem, napriek tomu som rád, že som dostal druhú šancu. Že som ju dostal práve ja, a nie niekto iný. To jediné je predsa dôležité.
„To dievča nemalo nikoho, kto by za ním stál, s kým by mohlo počítať,“ pokračoval. „Preto som jej ponúkol pomoc, keď bude čokoľvek potrebovať. To asi myslela tým úprimným záujmom. Navyše, Doeová sľúbila, že v budúcnosti už nebude brať spravodlivosť do vlastných rúk, ale obráti sa na mňa. Nazdával som sa, že problém sa týmto vyriešil, no zjavne som podcenil jej autodeštruktívne sklony. Samovraždu musela mať rozmyslenú už vtedy, keď sedela v mojom kabinete a prikyvovala na rady do života.“
„Prečo si to myslíte?“
„Lebo príprava Tanatových sĺz trvá približne päť týždňov, plus-mínus tri dni.“
„Počkať. Kedy sa ten rozhovor odohral?“
„V noci zo včera na dnes.“
„Prosím?!“
Oči druhého muža sa doňho neveriacky zavŕtali s pohľadom ty ma celý čas vodíš za nos. Snapeov mozog práve v tejto nevhodnej chvíli pyšne odprezentoval výsledok úlohy, na ktorej celý čas v pozadí pracoval. Augustus Boucher – no jasné, Chrabromil, vychádzal zo školy, keď si ty bol v šiestom ročníku. Niekedy mal pocit, že jeho podvedomie má vlastný suchý zmysel pre humor.
„Povedal som, že sa to odohralo včera. Pán Sedgwick sa prišiel za mnou posťažovať po večeri, ktorá býva o šiestej, a o necelé dve hodiny neskôr z neho Wednesday Doeová na môj dohovor sňala kliatbu. S vypočúvaním Samuela Sedgwicka preto musíte ešte jeden-dva dni počkať, kým sa prebudí.“
Auror sa zavrtel na stoličke a prižmúril oči. Snape ho evidentne začínal štvať.
„Čo za rady ste jej dali, podľa ktorých sa rozhodla nesprávať?“
Sklopil oči. Spomienka ho čoraz viac bolela a vzhľadom na situáciu nemal potrebu to skrývať.
„Poradil som jej, aby sa viac nenechala vyprovokovať od hlupákov,“ začal pomaly. „Aby si poriadne uvedomila, do akej miery ostatných prevyšuje svojimi schopnosťami, a aby na tom budovala svoju sebaistotu, nie na názore obmedzených spolužiakov. Aby sa neangažovala v detských vojnách, ktoré sú pod jej úroveň a jediné, čo jej prinesú, sú zbytočné problémy.“ Aby nerobila rovnaké chyby ako ja. „Odporúčal som jej, aby si vytýčila ambicióznejšie méty, než pokoriť arogantného spolužiaka. Hlavne nie za každú cenu. Veď len pre túto malichernú pomstu na Samovi Sedgwickovi riskovala svoju budúcnosť. Doeová mala na viac, musela len pochopiť, čo je v živote podstatné, a čo nie je, a domýšľať následky svojich činov. Čudoval som sa, prečo také rozumné dieťa jednalo tak skratovo a nerozvážne, ale už tomu rozumiem lepšie. Konala s presvedčením, že nemá čo stratiť; niekde pod posteľou jej dávno zrel smrtiaci elixír... Hlúpe decko. Zahodilo svoje dary, lebo neboli zabalené v pozlátenom celofáne, aby ich každý videl.“
„Čože?“
„Nič... len som sa zamyslel. Je mi ľúto, čo sa stalo. Doeová bola jedna z mála študentov, ktorí za niečo stáli. Naozaj som jej chcel pomôcť.“
Snape s malým uľahčením spozoroval, že tento zbytočný emocionálny výlev mu u aurora vyniesol plusové body. Keď ho Augustus Boucher prepúšťal z improvizovanej vyšetrovacej miestnosti v prázdnej učebni, na tvári mu hovel takmer súcitný výraz.

*****

Túžil po samote, tichu a poháriku whisky, nad ktorým by mohol kontemplovať o svojom smútku. Vedel však, že dnešným útrapám ešte zďaleka nie je koniec. Po výsluchu ho čakal ešte dvojhodinový výberový seminár s bystrohlavskými a chrabromilskými siedmakmi , a potom druhé kolo vypočúvania, tentoraz v riaditeľni. Pred Dumbledorom toho nebude môcť mnoho zamlčať.
Mŕtvym, tým je hej, pomyslel si, keď po večeri kráčal k točitému schodisku. Nemusia už nič riešiť, ničomu čeliť. Smrti sa nebojím. Nie je na nej nič zlé, čo sa teda o živote povedať nedá, napísala malá Doeová, a niečo na tom bolo. Vybabrala so všetkými, uznal v duchu mrzuto. So všetkými vrátane seba, ale na tom nič nie je, ak vám na sebe už nezáleží.
„Chlpy z broskyne,“ povedal heslo a kamenná sfinga ho pustila dnu.
„Dobrý večer, Severus. Dáš si karamelku?“ privítal ho riaditeľ.
„Jedine tekutú.“
Dumbledore bol vždy pripravený a nalial Bailey´s.

„To by som od teba nečakal,“ skonštatoval Dumbledore, keď mu Snape opísal svoje riešenie konfliktu Doeová verzus Sedgwick.
Zdalo sa mu to, alebo počuje v riaditeľovom hlase uznanlivý tón?
„Porušil si predpisy pre dobro študentov, hoci si tým riskoval problémy. Prekvapil si ma.“
Tak sa mu to predsa nezdalo.
„Ale mal si mi to povedať. Informatívne. Predsa vieš, že by som sa ti do toho nemiešal. O takýchto veciach by som mal mať prehľad.“
„Kedy som ti to mal povedať?“ odvrkol Snape.
„Severus... nikdy sa neprestaneš snažiť vykrúcať? Vôbec si ma s tým neplánoval oboznámiť.“
Snape zachmúrene mlčal. Samozrejme, že sa nechystal vešať to Dumbledorovi na nos. Čo sa povedalo v jeho kabinete, malo ostať v jeho kabinete.
Starší čarodejník pokračoval ďalším pohárikom a ďalším konštatovaním: „Mal si tú malú rád.“
„Bola to dobrá študentka.“
„V každom ročníku sa nájdu aj dobrí študenti a nie všetci majú pokoj od, povedzme, fyzicky alebo spoločensky zdatnejších rovesníkov. Nevšimol som si, že by si doteraz bol nejakým ich rytierom bez bázne a hany, zástancom utláčaných a postrachom agresorov.“
Oh la lá, starý pán už začína byť výrečný.
„Ani jeden neprišiel riešiť svoj problém do môjho kabinetu.“
„Wednesday Doe ťa požiadala o pomoc?“
„Nie... doslovne,“ priznal. „No povedala, že je pripravená sama opustiť školu a zlomiť svoj prútik. Nazdal som sa, že to bolo istým spôsobom volanie o pomoc.“
Vyslovila to najspurnejším možným tónom vzápätí po vyhlásení, že neľutuje svoj čin a kliatbu neodvolá, ani keby to malo Sama Sedgwicka stáť život.
„Prišlo mi toho dieťaťa ľúto, priznávam. Mám pochopenie pre vylúčených, ako iste rozumieš. Doeová nemala nikoho, kto by sa jej zastal, a viedla súkromnú vojnu voči celému svetu.“
„No svoju zbraň obrátila proti sebe.“
„Myslíš si, Albus, že to bolo skutočne tak? Tie Tanatove slzy mi nejdú do hlavy.“
„Môžem ťa ubezpečiť, že list na rozlúčku je pravý. Osobne verím aj tomu, čo sa v ňom píše. Život ma naučil nepodceňovať nadané siroty so srdcom plným krivdy.“
„Ak by to bola pravda, potom táto škola prišla o detského génia.“
Tentoraz pokrčil ramená riaditeľ. „A ty?“ povedal tíško. „O koho si prišiel ty?“
„Nechápem, čo sa mi snažíš naznačiť.“
„Možno nič... Keď sa mi prvý raz dostala do uší Wednesdayina prezývka, myslel som si, že jej tak vravia len pre to, ako vyzerá. Lenže-“
„Prosím ťa, nevyťahuj zasa tú prezývku!“
„Ako myslíš. Chcel som iba poukázať na zjavné podobnosti.“
„To naozaj netreba, sú dostatočne nápadné. A čo je na tom?“
„Nič. Len si mi stále neodpovedal, či si mal to dieťa rád.“
O čo tomu starému bláznovi stále ide?
„Neviem. Asi áno. Trochu. Záleží na tom?“
„Napadlo mi, že ak si v sebe objavil sympatie pre ňu, možno si sa konečne zmieril sám so sebou.“
Toto vážne nepotreboval počúvať. Starec evidentne vycical príliš veľa likéru, a on príliš málo. S hrmotom odsunul starožitnú dubovú stoličku.
„Už pôjdem.“
„Povedal si mi všetko, čo by som mal vedieť?“
Snape prikývol.
„Tak bež. Obaja si potrebujeme oddýchnuť. Dosť nepríjemných záležitostí je ešte pred nami. Aurori na škole nejaký čas pobudnú a nečuduj sa, ak ťa znova predvolajú. Podľa všetkého si posledný, kto ju videl živú.“
„Tí bastardi mi prehádzali celý kabinet.“
„A čo si čakal?“
Albus Dumbldore zazátkoval fľašu, v ktorej aj tak skoro nič neostalo – druhú fľašu – a nadýchol sa pred monológom.
„Večerný veštec fabuluje ako sibírski šamani po muchotrávkach – Wednesday hádam dala Skeeterovej avízo, alebo čo, inak nechápem ako... no, to je jedno; pred obedom sa mi sovy z ministerstva zrazili v okne – ozaj sa zrazili, nepozeraj sa na mňa tak; rodičovská rada „vyjadrila svoje znepokojenie“ a hysterickí Sedgwickovci mi vreštia do krbov. Zajtra ich tu mám osobne a plánujem ich nechať, aby celý náklad svojej zúrivosti zhodili na môj starý chrbát, k tebe ich nepustím. Nemusíš ďakovať. Do toho mukli a ich absurdná byrokracia okolo prevozu tela. Kto má v tomto zhone ešte aj sledovať, či falšuje aktuálne tlačivá, alebo má len vlaňajšie. Severus, je mi nesmierne ľúto, ani si nevieš predstaviť ako, že ti aurori rozhádzali abecedné radenie prísad.“
Poslednú vetu Snape počul už zo schodiska.

*****

Oddýchni si. To sa ľahšie povie, ako urobí. Blížila sa polnoc a hruď mu zvierala úzkosť. Kyvadlo nástenných hodín nahlas odpočítavalo čas živým a hladina škótskej whisky vo fľaši klesala. Hovoril si, že drží vigílie za malú Snapeovú, za to decko s dospeláckymi očami, ktoré si tak obľúbil, no v skutočnosti sa jednoducho bál odovzdať svoju myseľ spánku. V temnote za viečkami nikdy nečakalo nič dobré.
Bolo niečo okolo pol jednej, keď sa vytratil z izby. Potreboval ísť na vzduch. Chládok podzemných chodieb ho však dostatočne osviežil a pôvodný zámer mu vyfučal z hlavy. Nohy ho niesli ďalej a ďalej do temných katakomb, ktorými bola skala pod deväťstoročným hradom rozvŕtaná ako červotočivé drevo. Nečmudivé čarovné pochodne boli rozmiestnené na stenách čoraz redšie, až sa celkom vytratili. Lumos, pomyslel si a zažal svetlo na konci prútika.
Našiel sa stáť pred zaprášenými dverami so zhrdzaveným kovaním.
Alohomora. Silencio porta.
Viedli do kumbálu na metly, ktoré, samozrejme, prvým pohybom pozhadzoval, pričom mlčať prikázal len dverám. Drevené násady zabubnovali o kamennú podlahu ako salva výstrelov. Hore Snapeovou chrbticou vybehli ľadové ihly a od strachu takmer vytriezvel. Vynadal si v duchu do opitých chumajov a prihol si z fľašky, ktorú niesol so sebou. Keď ozvena hluku odznela, hodnú chvíľu čakal, no nik neprichádzal. Odvážil sa teda vyliezť z úkrytu. Prekročil vedro plné handier a kôš s kefami, odhrnul zástenu, vyšiel z výklenku a vo svetle prútika uvidel klenutý strop márnice pod nemocničným krídlom. Neveľká miestnosť s oválnym pôdorysom sa za hranicou osvetleného kruhu strácala v tme. V jej strede stáli tri masívne stoly. Dva boli prázdne, na jednom ležalo telo prikryté bielou plachtou. Na veľkom stole vyzeralo obzvlášť drobné.
Snape potichu rozžal dve z pochodní na stenách a sadol si na kraj obsadeného stola. Stiahol plachtu z tváre mŕtvoly. Vyzerala, akoby len spala. Nebola bledšia, než bývala zaživa. So zatvorenými očami a uvoľneným výrazom pôsobila ako šťastné, oddychujúce dieťa. Už navždy.
Snape si všimol, že má holé plecia. Teda tu už úradoval lekár a ušetril muklovskému kolegovi robotu s vyzliekaním z pyžama. Čo ak ju pitvali? napadlo mu, hoci čarodejnícki lekári to sotvakedy robia. Táto myšlienka ho nepochopiteľne vydesila – akoby bolo možné mŕtvu ešte raz zabiť.
Strhol plachtu a odhalil kostnaté detské telo. Wednesday Doe mala pred mesiacom trináste narodeniny a i keď nebola na svoj vek prinízka, stále mala skôr postavu dieťaťa než mladej ženy.
Nezbadal na nej žiadne rezy a švy, no pohľad to nahé telíčko, ktoré nikdy nevyrastie, nikdy sa nezaoblí, ho hlboko rozrušil. Do očí mu vstúpili slzy. Rýchlo ju opäť zakryl až po krk a poriadne si upil z whisky.
„Prepáč, Wen... wends... dsd... došľaka. Budem ti hovoriť Wendy, dobre? Aj tak to svoje strašné meno nemáš rada. Tak mi prepáč, Wendy. Chcel som ti pomôcť, ale asi už bolo neskoro. Mal som ťa rád. Neviem, načo by som to vykladal Albusovi, ale ty by si to mala vedieť. Mala si to vedieť... Keby si to vedela, možno by si teraz neležala v márnici.
Mal som ťa veľmi rád.
Teda, najprv si mi poriadne dráždila nervy. Ešte ti len posadili na hlavu triediaci klobúk, a už som počul sálou letieť tú stupídnu prezývku. Rozčuľovalo ma, že ku mne prirovnávajú malé dievča. Dokonca aj kolegovia. Sproutovú s Hoochovou som počul, ako sa v zborovni infantilne hihňajú, že ´keď sa malá Snapeová hlási, tak je vidieť, že má na svojom habite od Armády Spásy dieru pod pazuchou. Asi si ju pri obliekaní prepálila tým svojím smrtiacim pohľadom spod mastnej ofiny´. Túžil som sa presvedčiť, že nemáme nič spoločné, a chcel som ťa na elixíroch poriadne podusiť. Ale nedalo sa. Teba nachytať na učive nešlo. Zachránila si sa logikou aj vtedy, keď som nehral fér a otravoval som ťa s látkou vyšších ročníkov... Priznávam, že som to párkrát spravil. Prepáč mi aj to.“
Znova sa napil a pohladil ju po líci.
„Nikdy nezabudnem, ako si skočila z toho zábradlia. Pamätáš sa? Bolo to na jeseň. Sedela si na zábradlí ochodze chrbtom k priepasti a čítala si si. Videl som ťa z diaľky a chcel som ťa ísť napomenúť, že to nie je bezpečné, no Fairfax s Humphreyovou boli pri tebe skôr. Vyrazili ti knihu z ruky, spadla tam dolu na hradné bralo. Rehotali sa. Ty si nič nepovedala a len tak, bez jediného slova si sa vrhla chrbtom do prázdna. Myslel som si, že sa pominiem. Dobehol som k tým jačiacim truľom, zízal som ponad zábradlie a srdce mi šlo vyskočiť. Keď tu sa niekto od chrbta opýta, že hľadáte niečo? Suchú plienku, Fairfax? A tam stojíš ty s pokrovou tvárou, Fairfax sa zvrtne a vidím, že je pošťatý, Humphreyová rumádzga a ja mám asi infarkt. Pol hodinu som ti v kabinete čistil žalúdok, ale nakoniec som ti päť bodov pridal... pamätáš sa? Ono to totiž bolo famózne. V živote som nevidel druháčku vyčariť takú ilúziu. A tým smradom si to natrela.
Tvoji drahí spolužiaci mali na teba od začiatku zacielené, ale ty si sa im nikdy nedala lacno. Došlo mi, že naozaj si ako ja. Alebo... si taká, aký som ja chcel byť, keď som bol malý... vlastne nie. To nie. Si taká, aký by som bol, keby som mal odvahu sa vzoprieť. Teda... bola si taká. Už nie si... Síce si mala odvahu sa vzoprieť, no mala si aj odvahu urobiť to, čo som chcel tisíckrát tiež spraviť, no neodhodlal som sa... a len preto som tu. A ty si tu. V márnici. Teda, aj ja som v márnici, s tebou... ale ty si... mŕtva. Chápeš.“
Utrel si slzu a upil si.
„Odvtedy som o tebe často premýšľal... aké by to bolo, keby malá Snapeová bola ozajstná malá Snapeová. Ja viem, je to smiešne. Ale napadlo mi, že keby som v budúcnosti mal mať dcéru, chcel by som, aby bola ako ty. Raz sa mi snívalo, že sa pozerám do zrkadla z Erisedu a vidím sa v ňom, ako za jednu ruku držím Lily a za druhú teba. Môžeš sa na tom smiať, koľko chceš.
Vedel som, že si cirkevná sirota, a niekedy som rozmýšľal, že by som... že... no... ale to boli len také plané úvahy nad pohárikom ako teraz. Až včera som sa konečne rozhodol, že s tebou treba niečo robiť, že sa musím o to pokúsiť. Začal som sa o teba naozaj báť. So Sedgwickom si to riadne prehnala. Pochopil som, že si taká nešťastná, až si nebezpečná, a môžeš si ľahko zničiť život.
Včera v noci... Nikdy som sa so žiadnym študentom nerozprával tak úprimne ako s tebou. Bolo to takmer ako s priateľom a priatelia... priatelia mi chýbajú. Keď si odišla, bol som pevne rozhodnutý, že ti ponúknem adopciu. Počuješ? Chcel som, aby si bola moja dcéra.“
Položil jej ruku na plece a zatriasol ním.
„Mal som ti to asi povedať hneď... Ale... Do pekla, prečo si nepočkala ani do rána? Prečo si to vzdala, a prečo akurát teraz?“
Prázdna fľaška s ostrým buchnutím dopadla na podlahu a kotúľala po kamennej dlažbe so zvukom tankov hrčiacich po mačacích hlavách. Snape si však hluk nevšímal. Opieral sa oboma rukami o stôl a vyčítavo civel mŕtvej do tváre.
„Albus sa mi snažil tvrdiť, že si ozaj navarila tie Tanatove slzy. Musela si to aj vypiť?! Aká si nadaná, taká si hlúpa. To ti nenapadlo, že keby si ráčila naznačiť profesorskému zboru rozsah svojich vedomostí a schopností, budeš nová rokfortská superstar a nikto sa ťa už nedotkne koncom prsta? Trinásťročný fagan, ktorý si niekde v kúpeľni kuchtí trojkové elixíry alternatívnou metódou, má povinnosť voči svetu ostať nažive! Ale kdeže ty... ty už si asi bola unavená životom, čo?“
Snape zašmátral pod plachtou a zovrel jej malú dlaň vo svojej.
„Keby si vedela, koľkokrát som chcel spraviť to, čo ty. No vždy som mal pocit, že musím vydržať, aby som mohol to či ono urobiť, že mám povinnosti, ktoré nikto nezastane. Keby si bola počkala do rána, bol by som napríklad nažive kvôli tebe. Ale ty... ani ti nenapadlo, že by niekomu mohlo na tebe záležať.“
Wednesday Doe mlčala ako zarezaná a Severus Snape mlčal spolu s ňou. Hodnú chvíľu ju držal za ruku, až sa v jednom momente strhol a uvedomil si, že sa prebral zo spánku. Vďaka dávke adrenalínu bol ihneď o poznanie triezvejší a situácia, v ktorej sám seba našiel, ho vydesila. Rýchlo zakryl plachtou telo mŕtvej študentky, zodvihol prázdnu fľašu a svoj prútik, kúzlom zamietol stopy, zhasol a odpotácal sa tade, kade prišiel.

Ráno ho našlo na posteli v topánkach, vysmädnutého a pokrčeného ako použitá papierová vreckovka. Čo však bolo najhoršie, hlave tepajúcej vražednou migrénou ho omínala morbídna predstava, že v noci viedol opitý monológ pri detskej mŕtvole. Schoval pod habit náhrdelník s ametystom, aby ho prestalo motať, a bolesť hlavy zneškodnil lyžičkou olejčeka z mandragorových semien. No tej desivej halucinácie, čo sa tvárila ako spomienka, sa nevedel zbaviť. Trápila ho celé dopoludnie viac ako permanentný smäd a trasľavka. Cez prestávku medzi doobednými hodinami rýchlo vyvolal zo svojho prútika posledné použité kúzla. A boli tam. Svetlo, odomykanie, tíšenie dverí, skrývanie stôp. Keď sa z neho odplavila prvá vlna paniky, sľúbil bohu, v ktorého neverí, že ak sa mu na toto nepríde, prestane piť alkohol.

*****

Sestra Katarína z toho miesta ani ľudí vôbec nemala dobrý pocit. Už len ten názov bol podozrivý. Budova označená ako Rokfortská akadémia slobodných umení – administratívne centrum bola ošarpaná betónová kocka. Stála pri hlavnej ceste na samom konci dvanásťtisícového mestečka Hexham v severozápadnom Anglicku a vyzerala izolovaná, odstrčená. Bola obohnaná ostnatým drôtom ako nejaká polepšovňa, no samotná škola ani internátne budovy neboli v dohľade. Vnútrajšok aj vonkajšok boli zanedbané, zariadenie interiéru pripomínalo skanzen posledných tridsiatich rokov. Zem pokrytá nemocničným linoleom, odér nevetraných miestností, na stoloch obstarožné písacie stroje a bakelitové telefóny s otáčacími číselníkmi. Viseli z nich odpojené šnúry. Všade vládlo ticho a nikde žiadne známky života. Zdalo sa, že okrem školského zriadenca, policajta a lekára v budove nik nie je.
Katarína opäť oľutovala, že pred dvoma rokmi pripojila svoj podpis k tomu, aby Wednesday zverili tejto pochybnej inštitúcii. Od začiatku sa jej to celé nezdalo, ale dievčisko prosíkalo a sociálna pracovníčka ich uhovorila. Teraz im ju vracajú mŕtvu, vraj samovražda. Nikdy to decko nemala rada, ale takýto koniec nepriala nikomu. Samovražda je ťažký hriech.
Rokfortský lekár podal ich lekárovi dokumenty, ten si ich prelistoval a chvíľu si učene šuškali. Potom policajt pootovoril vrece s telom a odhalil tvár. Sestra Katarína, sestra Amélia aj páter Bonifác potvrdili, že spoznávajú chovankyňu ich detského domova Wednesday Doeovú.
Šofér a druhý zamestnanec pohrebného ústavu vyniesli nosidlá s vrecom do auta. Sestre Kataríne sa uľavilo, až keď škaredá budova zmizla za zákrutou.

Do Edinburghu sa vracali najkratšou cestou cez Jedburgh. Niekde za Bellinghamom sa pokúsila prelomiť nepríjemné ticho.
„Kedy bude pohreb?“
„Ešte dnes,“ odpovedal otec Bonifác.
„Čože? Prečo nepočkáme aspoň do zajtra?“
Kňaz ani druhá mníška nepovažovali za potrebné odpovedať. Lenže Katarína nič nechápala a bola vyvedená z miery.
„Stihneme pripraviť aspoň skromné spomienkové posedenie? Deti stále nič nevedia.“
„Neboj sa o to,“ odsekol Bonifác. „Pripravovať sa vôbec netreba. Deťom nič nehovor. Ak sa budú na ňu pýtať, povedz, že si ju vzali príbuzní.“
Katarína chcela namietať, ale Amélia ju prísne zarazila.
„Sestra, nechaj to tak.“
Nasledujúce dve hodiny cesty Katarína neprehovorila.

Vo štvrtok popoludní sedela sestra Katarína v spoločenskej miestnosti, v prstoch zvierala ruženec a upierala neprítomné oči na pľuvance dažďa, ktoré sa rozbíjali o okenné sklo. Nikdy netvrdila, že rozumie tomuto svetu. Skôr opak bol pravdou. Preto sa už v mladom veku rozhodla, že sa z neho vzdiali do bezpečného náručia cirkvi. Ale to bolo dávno a Katarína vo víre každodennosti skoro zabudla, že tam vonku pôsobia temné sily. A niekedy sa snažia preniknúť aj dnu ako šľahúne húževnatej buriny, ktorá láme skalu.
Roky umlčiavala svoj inštinkt, ktorý ju od začiatku upozorňoval na zlé znamenia. Už len to meno. Na pomenúvanie najdúchov mali v ich ústave spoľahlivý kľúč. Priezvisko bolo na striedačku Smith alebo Doe – vtedy bolo na rad Doe – a meno po svätcoch. Dievčatko zo škatule od topánok však nazvali Wednesday. Extravagantné meno presadila mladá sestra Faustína, vraj to bude zábava, lebo dievča našli v stredu. Až neskôr si uvedomili, že bolo preslávené prostredníctvom postavy z bezbožného amerického televízneho seriálu. Sestra Faustína, ktorá ho vybrala, v tom čase už neexistovala. Keď utiekla s Cigánmi, stala sa z nej opäť Janice McCormacková.
Wednesday bola vzdorovité, trucovité a výstredné dieťa, s ktorým boli stále problémy. Dožadovala sa pozornosti tým, že všetko robila naopak ako ostatné deti. Odkedy pochopila, že si nevydupe zvláštny prístup, ostala zlostná a zamračená. Nikdy nemala kamarátov a bola... čudná. Písať a čítať sa naučila v štyroch rokoch, podľa všetkého sama. Rozprávať však začala až šesťročná, zato rovno v celých vetách. Odjakživa sa okolo nej kopili podozrivé udalosti. Deti, ktoré sa s ňou pohádali, následne ochoreli. Keď ju stará sestra Eleonóra nútila ostať za jedálenským stolom, pokiaľ nedoje celý špenát, neobľúbené jedlo sa objavilo v kvetináči, hoci mníška trvala na tom, že nespustila oči z Wednesday, až kým nevyjedla tanier dočista. A takto by sa dalo dlho pokračovať, lenže Katarína vždy presviedčala samu seba, že sú to náhody.
Zvyšky toho hada, ktorého si hriali na prsiach, zahrabali ešte v ten deň, keď ich priviezli. Presnejšie, v tú noc. Keď sa vrátili z Hexhamu, v kuchyni už pil kávu exorcista z Glasgowa. Nepáčilo sa jej to, pretože vtedy ešte ničomu nerozumela. Mala hlúpe námietky, a tak namiesto nej vzali do auta sestru Eunice. Zakázali jej o tom hovoriť a čokoľvek povedať deťom.
„Bude to tak pre teba lepšie. Si rozrušená,“ povedal jej starý kňaz.
Keď sa opýtala, prečo to všetko – prečo tie tajnosti, prečo nočný pohreb, prečo glasgowský vymietač, otec Bonifác sa naklonil až k jej uchu a odvetil: „Pretože to bola čarodejnica.“
Všetko zrazu dávalo zmysel.

*****

Dumbledore v utorok nerozprával do vetra. Keď sa o dva dni neskôr o pol štvrtej popoludní vyvalila z dverí učebne elixírov vlna bifľomorských a slizolinských piatakov , na prahu stál auror Augustus Boucher aj so staršou kolegyňou menom Selma Munn.
Bola to Snapeova posledná štvrtková vyučovacia hodina a už sa nevedel dočkať odpočinku po úmornom dni a ešte úmornejšej noci. Spánok nikdy nebol jeho spojenec. Prichádzal neskoro alebo vôbec, nechal sa prosiť a presviedčať elixírmi, a keď sa konečne dostavil, pootváral klietky strašidlám zamknutým v tmavých kútoch jeho mysle.
Dnes v noci Snape pochovával Wednesday Doe. K hrobovej jame prišla sama, v bielej nočnej košieľke, a sama si do nej ľahla. Odohrávalo sa to potme na spustnutom dvore jeho rodného domu a boli tam len oni dvaja.
Keď na ňu dopadla prvá spŕška hliny, posadila sa vo svojom hrobe a opýtala sa so smutnými očami: „Naozaj to musí byť?“
„Si mŕtva, Wendy. Musím ťa pochovať.“
Dievčina si vzdychla a sklonila hlavu.
„Je mi zima,“ povedala tíško.
„Prikry sa.“
Hodil jej deku. Wednesday si ľahla na chrbát a zakryla sa Snapeovou starou detskou dekou so slniečkami.
„Dobrú noc,“ poprial jej Snape.
„Dobrú,“ odvetilo dievča a natiahlo si deku cez tvár.
Potom sa Snapeova lopata zahryzla do kamenistej hliny a pestrá deka sa stratila pod vrstvou zeminy.
Keď sa prebudil, jeho hruď zvieral nekonečný smútok, ktorý pretrvával aj cez deň ako hnilobná pachuť. Ako by to bol on, kto mal plné ústa hliny. Potreboval si ich vypláchnuť aspoň kávou, ak nie čímsi ostrejším (po utorkovej noci mal k alkoholu dosť rozporuplný vzťah), no nebolo mu to dopriate.
Učebňa elixírov aj jeho kabinet boli prázdne, no aurori ho aj tak ťahali cez pol hradu do svojho hlavného stanu, ktorý si zriadili v nepoužívanom učiteľskom byte vo východnom krídle. Usadili ho za stôl chrbtom k dverám. Selma Munn si sadla oproti, no Augustus Boucher sa zvalil do kresielka za jeho chrbtom. Snape z tejto priestorovej konštelácie vydedukoval, že budú nepríjemní. Niečo málo už o výsluchoch vedel – chlapík za chrbtom má pôsobiť ako znervózňovač. Snape už nervózny bol, no spravil protiopatrenia. Vyhnal z hlavy každé vlákenko myšlienky na utorkové nočné dobrodružstvo, a jeho myseľ bola ako čisto zametený dvor. Pokojne sa usadil a zložil ruky do lona.
Munnová ho požiadala, aby im zopakoval podrobnosti osudného večera. Vyrozprával znova celý príbeh. Ako do jeho kabinetu po večeri prikvitol Sam Sedgwick v zúboženom stave a povedal mu, čo sa stalo. Ako cez krb poslal do bystrohlavskej veže po Wednesday Doe a pohovoril si s ňou osamote, zatiaľ čo slizolinčan čakal v predsieni. Ako konfrontoval oboch tvrdohlavých faganov. Sedgwick bol prinútený sa neochotne ospravedlniť a Doeová z neho rovnako neochotne sňala urieknutie. Chlapec okamžite upadol do hlbokého spánku podobného kóme, v ktorom sa pravdepodobne nachádza doteraz. Snape ho odlevitoval do nemocničného krídla s vhodnou výhovorkou a Doeovú nechal čakať v kabinete. Keď sa vrátil, viedli dlhý rozhovor o živote, a potom ju odprevadil do bystrohlavskej veže. Ráno ju našli mŕtvu.
„Samuel Sedgwick sa dnes dopoludnia prebudil,“ zapriadla aurorka prefajčeným altom džezovej speváčky. Bola to asi päťdesiatročná vysoká žena s tmavými vlasmi po plecia a americkým prízvukom.
„...a doplnil nám niektoré detaily, na ktoré ste zabudli predvčerom i dnes,“ dokončil zozadu Boucher a Snape sotva odolal nutkaniu vykrútiť hlavu za hlasom.
Munnová: „Nenapadá vám niečo?“
Snape: „Netuším, čo máte na mysli.“
Boucher: „Občerstvenie.“
Munnová: „Keď Sedgwick vošiel do kabinetu za vami a Doeovou, Doeová držala v dlaniach veľký kameninový hrnček s horúcou tekutinou, z ktorej stúpala para.“
Snape: „Môže byť.“
Boucher: „Ráčite nám prezradiť, pán profesor, aký nápoj ste podali svojej študentke?“
Snape: „Zápar zo zmesi sušených bylinných drog s upokojujúcim účinkom na báze medovky, rakytníka, mučenky a levandule. Zalial som to do nádoby s ametystovým kryštálom na prejasnenie mysle. Dóza so zmesou je v mojom kabinete, keby vás to zaujímalo.“
Munnová: „Na upokojenie? Myslíte, ako že po požití nastane útlm alebo ospalosť?“
Snape: „Nie. Pôsobí to na uvoľnenie napätia a odbúranie stresu. Utlmujúce účinky medovky som znegoval ametystom. Doeová sa v ten večer ocitla pod veľkým tlakom a trpela strachom, ktorý jej podľa môjho názoru znemožňoval uvažovať racionálne. Po požití záparu sa dostala do normálu.“
Boucher: „Poznáte túto nádobu?“
Či chcel, či nechcel, musel sa otočiť dozadu.
Snape: „Koreň asfodelu. Predpokladám, že pochádza z môjho kabinetu.“
Munnová: „A toto?“
Postupne vyťahovala na stôl vrecko s vňaťou paliny, dózu so zbytkami sušených 10-týždňových ľudských embryí, skoro prázdnu nádobku s práškom z muchotrávky zelenej a tucet ďalších prísad.
Munnová: „Skoro kompletný zoznam prísad do Tanatových sĺz. Všetko sme zaistili vo vašom kabinete.“
Snape: „Chýbajú čerstvé ingrediencie – netopieria krv a hemolymfa májky fialovej. Zabudli ste tiež doniesť kryštál moriónu.“
Boucher: „Pri poslednom stretnutí ste vypovedali, že vaše zásoby neobsahujú potrebné prísady na výrobu Tanatových sĺz. Prečo ste klamali?“
Snape: „Ten silný výraz nie je na mieste, pán vyšetrovateľ. Vážte svoje slová. Je to tak, ako som povedal. Embryí potrebujete na jednu dávku dvakrát toľko, ako je v nádobe, a drvenej muchotrávky aspoň dve lyžice. Čerstvé prísady treba mesiac vopred objednávať z chovu.“
Munnová: „Množstvo prísad nájdených v kabinete nič nehovorí o tom, koľko ich bol pred uvarením elixíru.“
Snape: „Obávam sa, že minimálne tých zárodkov bolo vždy iba na dne. Boli súčasťou inventára v čase, keď som prevzal kabinet, a odvtedy sa s nimi nehýbalo,“ zaklamal. Absolútne netúžil odkloniť vypočúvanie k získavaniu a držbe ilegálnych prísad. „Pozrite sa, aký rok je napísaný na štítku. Osobne by som použitie takejto starej prísady už neodporúčal.“
Vedel, že aurorov nepresvedčil, a vôbec sa mu nepozdával smer, ktorým viedli výsluch.
Munnovej otázky, ktoré nasledovali, boli preňho ešte väčšia katastrofa: „Ste slobodný, profesor Snape? Máte priateľku? Alebo priateľa? Kedy ste naposledy boli vo vzťahu? Nespomínate si? Ako riešite svoj intímny život? Využívate platené služby?“
Takéto poníženie nezažil od študentských čias. Neprichádzalo do úvahy vyskočiť zo stoličky, skríknuť „Čo si to dovoľujete!“ a urazene buchnúť dverami. Aurori sa pýtali a on musel odpovedať: „Som slobodný. Nemám priateľku ani priateľa. Vzťah... to bolo naozaj dávno... (Polopravda.) Zlomila mi srdce... nerád o tom rozprávam. Intímny život? Neriešim. Platené služby som vyskúšal (Lož.), no nie je to moja šálka čaju. “
Aurori si vymenili významný pohľad, spoza chrbta počul škrabanie Boucherovho pera.
V hlave sa mu rozrastala tupá bolesť z potláčanej zlosti. Mal chuť tých dvoch rozštvrtiť tupým nožom, no nemohol robiť vôbec nič. Ak malo toto zahanbujúce intermezzo za úlohu vyviesť ho z miery, tak sa to podarilo. Obával sa však, že tie otázky mali aj určitý zmysel.
Boucher: „Počuli ste, akú prezývku mala medzi spolužiakmi Wednesday Doeová?“
Prisvedčil.
Boucher: „Malá Snapeová. Prečo jej tak hovorili?“
Snape precedil cez zaťaté zuby: „Niektorí študenti, prevažne z Chrabromilu, usúdili, že sa na mňa podobá.“
Munnová: „Naozaj len preto? Podobných typov s podobnými účesmi som len dnes videla na chodbách niekoľko. Nie je to výnimočný imidž.“
Snape: „Nikdy som sa nezamýšľal nad tým, prečo taká prezývka prischla práve Doeovej. Ale predpokladám, že k tomu prispelo jej celkové vyžarovanie... jej povahové črty a spôsob vyjadrovania, dobré študijné výsledky a intelektuálne záujmy.“
Boucher: „Predvolávali ste ju do svojho kabinetu aj pred incidentom so Samuelom Sedgwickom?“
Snape: „Zopár krát. Prevziať oznámkovanú esej, doniesť prísady... tiež jeden alebo dva tresty.“
Munnová: „Aké tresty?“
Snape: „Po škole za svojhlavosť. Dve hodinky pučenia motýlích lariev a umývania skúmaviek namiesto osobného voľna prospievajú disciplíne.“
Munnová: „Často udeľujete podobné tresty?“
Snape: „Každú chvíľu. Dnešní študenti nemajú žiadnu kázeň.“
A zase tie indiskrétne otázky: „Nemyslíte si, že prezývka Wednesday Doeovej súvisela skôr s tým, že ju často vídali chodiť do vášho kabinetu? Mali ste blízky vzťah? Ako to, že ste pristali na Doeovej beztrestnosť po incidente s urieknutím? Podľa študentov nie ste typ učiteľa, ktorý by ospravedlňoval prehrešky, práve naopak. Ste známy svojou prísnosťou. Počuli sme, že to nie je prvý raz, čo sa Wednesday Doeová vďaka vám vyhla potrestaniu. Naozaj nie? A čo vtedy, keď fingovaným pádom z ochodze vydesila dvojicu chrabromilských študentov, a následne strávila takmer hodinu vo vašom kabinete, odkiaľ vyšla s piatimi plusovými bodmi namiesto pokutových?“
Snape: „Rozumiem, kam mierite. A je mi jasné, že keď ste si raz vzali do hlavy takúto hypotézu, nemá zmysel presviedčať vás, že to nie je pravda a vaše uvažovanie je úplne scestné. Zrejme to pochopíte až po tom, čo zbytočne stratíte hromadu času preverovaním podozrení, ktoré nemajú žiaden reálny základ.“
„Neviem, o čom hovoríte,“ ozval sa ten drzý smrad Boucher. „Našu prácu nechajte na nás.“
„Nemala by vaša práca spočívať vo vyšetrovaní zločinov?“
„Rada by som vám pripomenula, že ste to boli vy, kto sa vyjadril, že nie je v možnostiach druháčky pripraviť alternatívnou metódou Tanatove slzy.“
Nemohla si sa zabiť nejako menej okázalo, alebo sa s tým aspoň nechvastať? , zavrčal v duchu na Doeovú a Doeová mu v duchu vyplazila jazyk.
„To nepopieram, doteraz mi nad tým rozum stojí,“ odvetil. „No napríklad riaditeľ tejto školy to vôbec nepovažuje za nemožné.“
„Názory profesora Dumbledora zvažujeme rovnako ako vaše. Ďakujeme za spoluprácu. Pre dnes to bude všetko,“ uťala ho Munnová a ukázala mu dvere.

Ani nevedel, ako sa dostal do svojho bytu. Ležal natiahnutý na posteli, zvieral päste a prepaľoval pohľadom strop. Pocity urážky a poníženia mu žrali vnútornosti zaživa. Podali si ho ako nejakého delikventa, ktorý nemá nárok na štipku osobnej dôstojnosti. Asi mal byť rád, že mu neprikázali vyzliecť habit. Možno nabudúce. Bez akéhokoľvek rešpektu mu naznačili, že je pedofil, ktorý zneužíval sirotu a možno sa rozhodol zbaviť svojej obete narafičenou samovraždou. Najdebilnejšou možnou narafičenou samovraždou. Vyzerá ako blbec, že ho podozrievajú z tohto?!
Vždy mal podozrenie, že hlúpy auror je pre spoločnosť väčšia pohroma ako geniálny zloduch. Tá stupídna hypotéza má viac dier ako spojiva, no aj tak ju neváhali rozpracúvať. No a čo, že tým ubližujú druhému človeku, no a čo, že ho tým môžu zničiť. Obvinenie je poškvrna sama o sebe, nezáleží na tom, či sa potvrdí alebo nie. Ak sa týmto štýlom začnú naňho vypytovať kolegov a vnuknú im do hlavy podozrenie, môže rovno dávať výpoveď.
V ten deň už nechcel nikoho vidieť. Nešiel na večeru a namiesto toho si namiešal elixír na spanie. Základ bol rovnaký ako v tom nešťastnom zápare, čo ponúkol Doeovej, ale vynechal ametyst a pridal viac medovky, palinu a poriadnu dávku koncentrátu šťavy z nezrelých makovíc.

*****

Sedel v tme v ošumelej obývačke svojho rodného domu. V lone mu priadla Sassy, sivá mačka, ktorú zrazilo auto, keď mal desať rokov. Obrátil sa, keď mu na zátylok dýchol chladný vzduch. To Wednesday Doe otvorila dvere z verandy. Schúlená v modrej detskej deke so žltými slniečkami doťapkala na bosých nohách až k nemu. Po ceste z nej opadávala hlina. Mala ju v strapatých vlasoch, za nechtami, na špinavých nohách aj na tvári.
„Trúsiš,“ zamračil sa.
Wednesday na to nedbala a prisadla si do rozvŕzganého kresla k jeho konferenčnému stolíku.
„Nemôžem spať,“ posťažovala sa.
„Tak si mala počítať ovečky alebo čo, nie sa hneď odkopávať.“
„No dovoľ. Nie som už malé decko. Bolí ma hlava z toho odvaru, čo si mi dal.“
„Nie odvar. Zápar. Odvar sa varí, zápar sa zalieva.“
Wednesday sa zatvárila podráždene: Odvar či zápar, nerieši to jej problém.
Snape si povzdychol: „To by bolo, keby si stále čosi nevymýšľala,“ ale zložil mačku na zem a podišiel k nej. Položil jej ruku na čelo, potom na krčnú tepnu.
„Veď už si pekne studená a srdiečko je ticho. Poď, uložím ťa. Môžeš hladkať Sassy, kým nezaspíš.“
Vzal Wednesday za ruku a odviedol ju cez verandu späť do záhrady. Tam si ľahla naspäť do hrobu a na jej hrudi sa uvelebila mačka. Takto ju znova pochoval.

*****

Severus Snape sa považoval za skúseného oklumenta. Dokázal si zjednať ticho a poriadok vo vlastnej hlave, aj keď bol pod veľkým psychickým tlakom. Ku koncu hrôzovlády Toho-koho-netreba-menovať mu to neraz zachránilo krk. Dnes musel na pokoji svojej mysle pracovať skoro tak intenzívne ako špión na zraze Smrťožrútov. Keby to nerobil, pravdepodobne by ráno nedokázal vyjsť medzi ľudí. Cítil by sa ako nahý. Všade, kam by vkročil, by sa naňho upierali zlé pohľady, ktoré by si paranoidne tlmočil ako obvinenie – pedofil!. Len vďaka železnému sebaovládaniu kráčal po chodbách so vztýčenou hlavou. Dvakrát stretol Munnovú. Raz s Boucherom, raz zvlášť. Chladné pozdravy im oplatil ešte chladnejšími.
Niekoľkokrát musel z vedomia zapudiť scénu z najnovšej nočnej mory. Wednesday Doeovú s tvárou umazanou od hliny, ako hovorí: „Nemôžem spať. Z toho odvaru, čo si mi dal, ma bolí hlava.“ Vedel, že toto potláčanie si opäť vyberie svoju daň v noci. Bolo to ďalšie strašidlo, ktoré zamkol do klietky podvedomia a kľúč hodil Morfeovi. Lenže, čo mal robiť.

Bystrohlavské druháčky sa mu z hodiny vytrácali na výsluch. Vraj to boli Doeovej spolubývajúce. Vyučovanie bolo tým pádom úplne o ničom. Študenti boli tak či tak rozrušení už od utorka a nikto sa ani len netváril, že sa sústredí na prácu. Okrem neho, samozrejme. Potreboval sa na niečo sústrediť. S obvyklým zaujatím čmáral na tabuľu zloženie elixíru na podporu pamäti. Keby mala tá banda ignorantov dosť rozumu, tento sa dobre naučia. Keby tu bola Doeová, tá by si ho určite... dopekla, daj si pohov s Doeovou! Myšlienka spľasla, ako keď po prašnej ceste prejde polievacie auto. V Snapeovej mysli sa rozhostilo urazené ticho, vyplnené iba zlostným škriabaním kriedy.

- Ginkgo Biloba folia contusa exsiccata, 1 unce
- Mandragora Officinarium radix cont. exsic., 1 unca
- Paullinia Cupana semen cont. ex-

Krieda v Snapeovej ruke sa zlomila a odletela až kamsi pod katedru. Myšlienka, ktorá svojou silou prerazila bariéru embarga, doňho udrela ako blesk a nechala ho na moment paralyzovaného ako srnca, oslepeného reflektormi auta. V tlakovom hrnci jeho podvedomia sa niekoľko dní musel variť a kvasiť zvláštny elixír zo zážitkov, spomienok, neuvedomených postrehov, snov, predtúch a potlačených myšlienok, ktorý práve dozrel a jeho výsledkom bolo toto: Wednesday Doeová v noci z nedele na pondelok nebola mŕtva.
Reťazová reakcia myšlienok na seba nenechala dlho čakať.
Prvá sa vynorila spomienka na momenty z utorkovej noci. Sťahuje plachtu z Wednesdayinej tváre. Tvár má prirodzenú farbu. Hladí ju po líci. Líce je teplé. Trasie jej ramenom. Rameno sa voľne hýbe. Záver: Ak dvadsaťhodinová mŕtvola leží v studenej márnici a rigor mortis sa nedostavuje, musí to mať jedinú príčinu – nie je to mŕtvola!
To si to nikto iný nevšimol?!
Muklovia Doeovú pochovali zaživa.
Ak ju ešte predtým nerozpitvali.

Táto konklúzia dopadla ako olovené závažie až na dno Snapeovho srdca. Jeho ruka, stále zvierajúca kýpeť kriedy, sa pod tým náporom roztriasla.

Sťažka sa posadil za katedru a zvyšok návodu dopísal na tabuľu kúzlom. Zložil hlavu do dlaní a masíroval si čelo, akoby si chcel z mozgu to riešenie vytlačiť nasilu, ak to nepôjde po dobrom.
Mysli. Dá sa niečo robiť?
Áno. Možno áno. Doeová nedýchala. Jej srdce nebilo. To je bez debaty. Ak ju zahrabali vcelku, je tu šanca. Nevedno, v akom druhu vegetatívneho prežívania sa nachádza a či potrebuje prijímať vodu a živiny. Ak nie, potom bude teraz v rovnakom stave ako v pondelok, hoci je šesť stôp pod zemou. Ak áno... ešte neubehlo toľko času, aby sa nedalo dúfať.
Ak ju však rozkrájali... nemysli na to. Veď to zistíš.
A čo potom?
Potom treba rozpáliť mozgové závity a kotlík. Bude to ošemetná záležitosť: Tanatove slzy sa Doeovej zjavne nepodarili tak dokonale, ako si myslela. Buď to, alebo... alebo to bol ten môj zápar. Mala ho v sebe pol litra, keď odo mňa odchádzala. Musel ešte pôsobiť, keď požila elixír. Boli v ňom niektoré zložky, ktoré sa používajú aj v protijede. Látky museli interferovať.

Inštinkt mu jednoznačne naznačoval, že správna je možnosť B, zápar na upokojenie. Veď mu to sama povedala: Nemôžem spať. Z toho odvaru, čo si mi dal, ma bolí hlava.
Netušil, akým spôsobom zostaví protilátku. Nevedel, do akej miery bol Doeovej elixír alternovaný, a teda nepoznal jeho fyzické zloženie. Nemal s takými vecami veľa skúseností. Čarodejník sa častejšie stretne s jednorožcom v londýnskom metre ako s alternovaným elixírom. Nemal tiež predstavu o požitom množstve ani o tom, akým spôsobom Tanatove slzy reagovali s jeho záparom a čo sa vlastne vo Wednesdayinom tele udialo. Nemal žiaden poriadny záchytný bod. No to je teraz absolútne vedľajšie. Ak na to nepríde on, možno na to prídu u Svätého Munga. Teraz treba v prvom rade exhumovať.
Najradšej by okamžite konal, vyskočil zo stoličky, rozrazil dvere a utekal, no prinútil sa počkať. Bolo to nutné zlo (a hotové muky). Ak Wednesday vydržala doteraz, pár ďalších hodín ešte vydrží. Bolo mu totiž jasné, že jeho záverom odvodeným zo snov a z návštevy v márnici, počas ktorej bol namol, nikto neuverí. Ani Dumbledore nie. Ak by mal strácať čas zbytočným presviedčaním, to môže rovno Doeovú odpísať a sám sa priznať k vražde. V tejto fáze je to iba na ňom. A on musí po zazvonení na prestávku pokojne vstať, dať do poriadku učebňu, ako by sa nič nedialo, počkať na ďalšiu hodinu a zadať chrabromilským a slizolinským štvrtákom samostatnú prácu. Až potom môže vyraziť tam, kde leží zakopaná Malá Snapeová.

Kapitola druhá: Hrob, na ktorom by som mohol plakať

Viktoriánska budova sirotinca svätej Kláry bola od vchodovej brány vzdialená asi pätnásť metrov, vyplnených trávnikom a dláždeným chodníkom. Kovaná brána by bola bývala celkom pekná, keby jej niekto dal nový náter. Starý sa vo veľkom olupoval a odhaľoval hrdzu.
Adresu detského domova získal Snape jednoducho z triednej knihy, no dostať sa sem až také jednoduché nebolo. Letieť na metle a byť nenápadný zriedka ide dohromady, a tak stratil pol hodiny presunom za hranicu rokfortských pozemkov, odkiaľ sa mohol konečne premiestniť. Ďalšiu hodinu zabil trmácaním sa v edinburských autobusoch a v taxíku, pretože všetky vhodné lokality, ktoré poznal dosť dobre na bezpečné premiestnenie, sa nachádzali na druhom konci mesta. Pár minút obetoval dokonca aj na kvetinárstvo, kde nechal zviazať čiernou stužkou dve biele ľalie.
Než položil prst na zvonec, po stýkrát a naposledy si napravil klopy saka. Oproti čistokrvným čarodejníkom mal výhodu istej ruky vo výbere muklovského odevu. Nemusel sa báť, že sa dooblieka ako strašiak do maku. Nosiť to však už odvykol. Necítil sa pohodlne a s láskou spomínal na svoj obľúbený habit.
Trvalo aspoň minútu, kým vchodový telefón zaprašťal a ozvalo sa zašumené ženské Prosím? .
Ohlásil sa: „Dobrý deň. Prišiel som si pohovoriť o jednej z vašich chovankýň.“
Počkajte chvíľočku. Hneď som pri vás.
To „hneď“ trvalo minimálne ďalšie dve minúty. Potom vchodové dvere konečne vypľuli mníšku v stredných rokoch. Odomkla bránu a podala mu ruku.
„Dobrý deň, som sestra Katarína. Čo pre vás môžeme urobiť?“
„Bartolomej Sears, teší ma. Dôvod mojej návštevy je dosť smutný. Pred niekoľkými týždňami ma listom kontaktovala mladá slečna menom Wednesday Doe, chovankyňa vášho ústavu, ktorá sa domnievala, že som jej stratený príbuzný.“
Rehoľníčkina tvár získala popolavý nádych.
„Ne-netušili sme, že Wednesday mala nejakých príbuzných.“
„Tiež som o nej dovtedy nepočul. Z dôvodov, ktoré uviedla – nehnevajte sa, ale nebudem konkretizovať, je to dosť osobné – však nemôžem vylúčiť, že to naozaj bola moja neter. Dohodli sme si stretnutie na včera, no v Rokfortskej akadémii mi oznámili, že Wednesday už nežije a bola.. jej telo bolo... prevezené sem...“
Stočil pohľad do zeme a zamrkal. Rozpaky a dojatie nemusel predstierať, dal im iba voľný priechod. Stačilo, keď si predstavil malú Doeovú pochovanú zaživa.
„Pohreb bol včera...“, pípla mníška.
Domnelý pán Sears na ňu uprel užialené oči: „Mohli by ste ma zaviesť k jej hrobu?“
Sestre Kataríne došla reč. Chvíľku jej trvalo, kým aspoň zavrela ústa.
„Sa-samozrejme. Momentík počkajte.“
Neslušne pred ním zavrela bránku a trielila naspäť do budovy. Vrátila sa o dobrých pätnásť minút neskôr v sprievode staršej rehoľníčky, ktorá pôsobila rázne a sebaisto. Snapeovi bolo jasné, že im svojou požiadavkou z nejakého dôvodu stúpil na otlak, a mal sa na pozore.
„Som sestra Amélia.“
„Bartolomej Sears, teší ma.“
„Chcela by som vám vyjadriť úprimnú sústrasť.“
„Ďakujem. Žiaľ, stratil som svoju neter skôr, než som ju našiel.“
„To je nám naozaj ľúto... Bola ešte veľmi mladá na odchod z tohto sveta. Určite slúži ku cti jej pamiatke, že ste za ňou pricestovali zďaleka.“
„Prečo si to myslíte?“
„Prepáčte mi tú domýšľavosť... nemáte ani trošku škótsky prízvuk.“
„To ma vždy prezradí,“ neveselo mykol kútikom. Určite sa mu podaril skôr kŕč ako úsmev.
„Miesto jej posledného odpočinku nájdete na Libertonskom cintoríne. Vysvetlím vám cestu.“
„Netreba, čaká na mňa taxík.“
„V tom prípade sa po príchode na cintorín vyberte do urnového hája a hľadajte miesto číslo-“
„Povedali ste do urnového hája?“
„Áno. Popol slečny Doeovej je uložený na mieste číslo 3662/A05-26, tu som vám to napísala na papierik. Na náhrobku ešte nie je vygravírovné meno, iste to pochopíte, keďže od obradu uplynul sotva jeden deň.“
„Pán Sears? Ste v poriadku?“ znepokojila sa sestra Katarína.
Zvieral prsty okolo kovovej tyče plota tak silno, až mu zbeleli hánky. Vyzeral, akoby skamenel.
„Pán Sears?“ Mladšia mníška sa dotkla jeho ramena.
Malátne k nej zdvihol oči.
„Ďakujem za informácie. Už pôjdem. Dovidenia,“ dostal zo seba.
„Choďte s pánom Bohom.“
Bradou naznačil úklon a chvatne odišiel.

*****

Zosunul sa na zadné sedadlo taxíka a zaboril hlavu do dlaní.
„Tak kam to bude, pane?“ počul ako z diaľky.
„Libertonský cintorín.“
Ozvena slov popol slečny Doeovej sa mu stále odrážala od lebečných stien. Bál sa, že ju mohli pitvať, bál sa, že z nej mohli za štyri dni vyprchať posledné iskričky života, ale ani mu nenapadlo, že ju mohli upáliť. Ako je to možné?
V tomto rozpoložení sa mu neuvažovalo ľahko, ale aj tak mu pripadalo, že tu niečo nehrá. Pokiaľ vedel, katolícka cirkev nie je žiaden fanúšik kremácie. Spopolňovanie toleruje (alebo miestami skôr netoleruje) s neskrývanou nevôľou. Keby ho mníšky tak nešokovali, bol by sa určte opýtal na dôvod. Dočerta, mal sa na to opýtať! Lebo takto mu ostáva jediné vysvetlenie – vedeli to o nej. Nejako sa to dozvedeli, a zariadili, aby cirkev opäť upálila čarodejnicu.
Kráčal medzi radmi náhrobkov ako v mrákotách. V ruke držal plánik rozľahlého cintorína. Do urnového hája sa mu akosi nechcelo. Najprv pohľadal deti. Chcel vidieť miesto, kde by Wednesday našiel, keby osud nebol taká zlomyseľná sviňa. V sektore malých pomníčkov ozdobených anjelikmi si všimol niekoľko radov rovnakých triezvych kovových krížov. Boli uniformné a zarovnané ako vojenské hroby. To bude ono. Preletel očami tabuľky s menami a zarazili ho opakujúce sa priezviská. Ležalo tu sedem Smithovcov a piati Doeovci. Mohli sa v sirotinci ocitnúť súrodenecké skupiny? Hm... nie. Stačil pohľad na čísla. Delili ich desaťročia, okrem Jána a Jozefa Doe, ktorí boli zrejme dvojčatá. Jedno však mali Smithovci a Doeovci spoločné, chýbal im dátum narodenia. Snape pochopil, čo to znamená, a v útrobách ho opäť bodol osteň ľútosti za Wednesday.
Ďalšia vec, ktorú si všimol, bola, že posledný hrobček je starý pätnásť rokov. Rýchlo sa pozrel do plániku. Písalo sa tam, že Libertonský cintorín bol založený v roku 1862, dnes už je plný a rozširuje sa iba urnový háj. Znamená to, že sirotinec svätej Kláry musí mať v súčasnosti hrobové miesta predplatené inde, ak vo všeobecnosti neprešiel na kremácie, a to si o katolíckej ustanovizni naozaj nemyslel. Čudné, celé to bolo čudné.

Urnové miesto číslo 3662/A05-26 nemohlo byť neosobnejšie. Sivý kameninový štvorec naplocho zasadený v holej hline, žiaden nápis. V rohu jediný vyhasnutý modrý kahanec a malý venček so stuhou, na ktorej bolo vytlačené Odpočívaj v pokoji. Človek by čakal na detskom hrobe niečo sentimentálne, nejakého plyšového medveďa so srdiečkom, do ktorého by Doeová zaživa určite kopla. Alebo niečo kresťanské, keďže pohreb organizovala rehoľa.
Urnový háj svojou sterilitou a nedostatkom pietnej atmosféry konečne pomohol Snapeovi získať obvyklú rovnováhu. Na myšlienku, že Doeová je mŕtva, si predsa od utorka privykol, a keď už je tu (V Rokforte sú o tomto čase určite všetci celí bez seba, že sa počas vyučovania vyparil a nikomu nič nepovedal), musí aspoň zistiť pravdu. Náhrobok 3662/A05-26 sa mu totiž nepozdával. Nepozdával sa mu až natoľko, že rezané kvety stále nepustil z ruky. Namiesto toho sa vrátil k bráne, kde visela nástenka s oznamami a prišpendlenými parte. Počas uplynulých dvoch týždňov tu uložili do zeme päť urien, z toho jedného zosnulého pochovali na náklady mestskej časti. Spopolnený bezprizorný chlapík. To by mohol byť jeho človek.
„Prosím vás, na tabuli som sa dočítal, že v pondelok bol pochovaný v urnovom háji pán Marvin T. Samson,“ oslovil nevrlého dôchodcu, ktorý lúštil krížovku vo vrátnici. „Nepodarilo sa mi nájsť správne miesto. Boli by ste taký láskavý a povedali mi číslo?“
Starec naňho zagánil, ako keby mu zjedol večeru, a s povzdychom odložil časopis. Zalistoval v zažltnutej knihe a poza chrbát oznámil.
„3662/A05-26. To je tak vzadu vľavo, päť riadkov od plota, dvadsiaty šiesty hrob sprava.“
Inštinkt ho opäť nesklamal.
Jeho prvá myšlienka zaletela k pohotovej sestre Amélii, ktorej jeho spisovná angličtina vnukla skvelý nápad, ako s ním vybabrať. Ale, došľaka, prečo? Čo také mohli čiernoprdelníci vykonať s detskou mŕtvolou, že o tom museli klamať?!
Snape sa poďakoval vrátnikovi a vybral sa hľadať telefónnu búdku. V zlatých stránkach našiel takmer správne telefónne číslo, z ktorého ho „iba“ trikrát prepojili, kým slúchadlo na druhej strane zdvihla správkyňa cintorínov.
Vyznačovala sa typicky muklovskou kompetentnosťou a ochotou. Keď sa opýtal, kde pochováva svojich maloletých klientov detský domov svätej Kláry, pohotovo odvetila, že nevie, a nech sa láskavo obráti na odbor sociálnych služieb alebo ideálne na dotyčnú inštitúciu. Keď ju slušne požiadal, či by mu predsa len láskavo nezistila, kde má sirotinec predplatené hrobové miesta, po dobrých piatich minútach čakania na linke a kŕmenia automatu sa dozvedel, že – toto nie je vtip – asi nikde, lebo úmrtie chovanca už nemali aspoň desať rokov.
„A čo včera? Bezpečne viem, že pohreb chovankyne prebehol včera.“
Odpoveďou mu bolo prepojenie na pani Boile zo služieb mestskej časti Liberton. Až tu sa po druhom kole vysvetľovania konečne dopracoval k nejakej informácií. Sirotinec spadal pod kláštor Chudobných sestier svätej Kláry, ktorý pochovával svojich ľudí na vlastnom pozemku. Keďže od čias Charlesa Dickensa sa aj v takýchto inštitúciách zmenili pomery vrátane úmrtnosti chovancov, prestalo mať zmysel míňať cirkevné peniaze na nekresťansky drahé hrobové miesta na verejných cintorínoch. Pohreb slečny Wednesday Doe bol teda vykonaný v areáli kláštora. Bingo.
Severus Snape sa zdvorilo rozlúčil a zložil. V žalúdku ho pošteklila nervozita a vzrušenie. Už dávno nemal plán na piatkový večer. A kresťanský hrob nevykopával od Smrťožrútskych čias, čo už je nejaký ten piatok.

*****

Park klarisiek zamykali o desiatej hodine večer. Dovtedy stihol kníhkupectvo aj večeru a s rukami vo vreckách sa poprechádzal krížom-krážom pod storočnými stromami. Nakukol aj do vnútornej brány, ktorá bola zamknutá. Zvoniť sa však nechystal, ani keby pohrebisko mníšok nebolo vidieť od cesty. Čo, našťastie, bolo.
Pri dobrej knihe a uchádzajúcich kávach počkal do jedenástej v podniku vzdialenom o dve ulice. Na záver do seba prevrátil pohár minerálky, rýchlo zaplatil a odišiel. Musel sa poponáhľať von, lebo voda obsahovala dávku elixíru Noctivisio. V osvetlenej miestnosti by o niekoľko minút začal mať problémy.
Tak či tak to bol bolestivý proces. Vonku sa posadil na najbližšiu lavičku a zavrel oči, zhlboka dýchal a snažil sa uvoľniť. Kdesi hlboko v hlave mu nepríjemne šklbalo. Tento pocit prezrádzal, že za sietnicou sa mu intenzívne vytvárajú vlákna reflexnej vrstvy. Keď bolesť pominula, nasadil si slnečné okuliare a vyrazil.
V tmavých okuliaroch videl na ulici s verejným osvetlením iba o niečo lepšie ako ostatní ľudia. Usúdil, že bude takto menej nápadný, než keby mu oči svietili ako mačacie. Zložil si ich až pred bránou. Vonkajšiu aj vnútornú otvoril jednoduchým zaklínadlom, čo ho presvedčilo, že vlúpať sa k muklom je stále rovnaká brnkačka ako pred rokmi.
Tá napínavá časť práce sa začala až za vnútorným múrom kláštora. Dvor bol neosvetlený, aj budova už spala. Bola však jasná mesačná noc, ktorá ho nútila držať sa v tieňoch. Začínal chápať jeden z dôvodov, prečo si lupiči, nindžovia a podobné existencie naťahujú na hlavy kukly alebo tmavé pančuchy: bol celý v tmavom, no mal pocit, že jeho tvár a ruky doslova svietia. Zakrádal sa po pohrebisku s vytaseným prútikom a snažil sa presvedčiť sám seba, že hoci on vidí všetko, málokto by mohol zazrieť jeho.
Snažil sa kráčať čo najtichšie, no strážneho psa neoklamal. Zavčasu začul zvuk behu, no kým sa obrátil, pes stihol jeden krát zabrechať.
„Silencio, dormí!“ zašepkal a začul tupé žuchnutie, keď spiace zviera spadlo.
Brechnutie zanikalo v nočnom tichu vo vlnách ako ozvena mužského výkriku. Snape so studeným potom usychajúcim na chrbte nehybne čakal, či nezačuje zvuk alebo neuvidí svetlo, no najhlasnejšia bola stále krv šumiaca v jeho ušiach a vzdialený hluk dopravy.
Keď sa dlho nič nehýbalo, vybral sa ďalej.
Hľadal stopy nedávneho pochovávania – kopček hliny, ušľapanú trávu. Medzi hrobmi mníšok však nič nenašiel. Šiel ďalej popri plote, až kým neobišiel celý areál. Potom ešte raz, nakúkajúc pod stromy, do záhonov, do fóliovníka, s tlčúcim srdcom sa odvážil dokonca do opustených hospodárskych budov. Musel však skonštatovať neúspech, s ktorým takmer nerátal.
Jeho rozčarovanie sa dalo krájať. Čupel opretý chrbtom o múr vedľa brány do parku a uvažoval. Čo má teraz robiť? Elixír bude fungovať ešte aspoň dve hodiny, prípadne si môže dať ďalšiu dávku. Až také rakovinotvorné to hádam nie je. Do svitania mu ostávajú dobré tri hodiny. No čo s nimi? Otváranie zamknutých budov či nakúkanie do átria mu prišlo ako zúfalý počin – ešte viac zúfalý ako riskantný. Ak ju nezahrabali medzi klarisky, potom mohla byť doslova kdekoľvek. Pod niektorou parketovou podlahou, v krypte kaplnky, v mrazničke, naporciovaná v psej miske... alebo na niektorom z ix ypsilon ostatných edinburských cintorínov, lebo muklom sa nedá veriť. Úradníčky, s ktorými telefonoval, boli kompetentné ako horský troll menovaný ministrom mágie a mníšky klamali ako barón Prášil.
S hrdlom stiahnutým sklamaním sa rozhodol pre jedinú ako-tak rozumovo podloženú možnosť, ktorú predstavovala vonkajšia strana plota. Poverčiví mukli v minulosti odmietali pochovávať samovrahov, zločincov a domnelých bosorákov vnútri svojich pohrebísk. Vonkajšia strana plota bola jedna z tradičných alternatív. Nechápal, prečo by sa ktokoľvek rozhodol spraviť to v dnešnej dobe pod hrozbou problémov, škandálu a sankcií – na druhej strane, celá katolícka cirkev je jeden masívny historický anachronizmus, tak prečo nie toto? Dalo by sa tým minimálne vysvetliť správanie mníšok. Zasadiť samovrahyňu, o ktorej mohli a nemuseli vedieť, že bola zároveň čarodejnica, do vlastnej záhradky medzi cnostné sestry sa im muselo vrcholne bridiť. Doeová bola najdúch bez príbuzných, ktorí by sa do toho mohli miešať, tak prečo nie zahrabať ju za plotom? Bolo by to jednoduché, správne, lacné a nenápadné riešenie, ktoré o niekoľko dní zamaskujú novým železným krížikom. Určite už je objednaný, ba možno už leží v komore na náradie vedľa rýľa a čaká na ráno. Keby prišiel neskôr, možno už zajtra – pardon, dnes, sestra Amélia by ho bez zaváhania poslala ku klariskám, a on by sa tam mohol prekopať až do Austrálie... Prišiel však privčas a nachytal sestričky na hruškách.
Touto úvahou presvedčil sám seba, že má ešte šancu. Vykĺzol z brány a s novým elánom sa pustil popri plote z vonkajšej strany. Pol hodiny obchádzal múr tam, kde ohraničoval vnútorný pozemok kláštora – naľavo od brány, späť a potom napravo. Ďalšiu dobrú hodinu mašíroval popri vonkajšom múre, ktorý oddeľoval park od mesta. Ako v ňom vzrastalo zúfalstvo a hnev, kašľal na nenápadnosť. V parku nebolo okrem neho ani živáčika, a ako sa zdalo, mŕtváčika tiež nie.
Stál opäť pri bráne cez príjazdovú cestu a ostávala mu už len hodina a pol, kým začne vychádzať slnko. Jeho videnie sa postupne zhoršovalo. Bol vyčerpaný a cítil sa ako pes, ktorý pánovi aportuje loptičku z vedľajšieho okresu a za odmenu dostane nakladačku palicou. Dospel k jedinému záveru: nájde nonstop putiku, kde sa plánovite intoxikuje značným množstvom alkoholu, aby získal alibi. Až potom môže pomýšľať na návrat. Nepochybuje totiž o tom, že akonáhle prekročí ochranné bariéry Rokfortu, zletia sa naňho aurori. Škola je už určite prevrátená hore spodkom z toho, že sa zdúchol ako vypustený črevný plyn, keď naňho vyšetrovatelia prvý raz zatlačili. Čo je skoro ako priznanie. Minimálne tým na seba výrazne upozornil, hoci vedel (blbec!), že keď sa raz začnú poriadne vŕtať v jeho minulosti, vyvŕtajú veci, za ktoré ich povýšenie neminie, a jeho doživotný Azkaban. Keď tie veci vyvŕtajú, všetci si nad ním umyjú ruky, Dumbledore prvý. (Čo on úplne chápe, nedal mu inú možnosť a posral si to sám.)
Nie, týmto smerom radšej nebude ani uvažovať, inak si môže po návrate začať variť Tanatove slzy pre vlastnú spotrebu... ak mu na to dajú dosť času. Nič to, poďme myslieť konštruktívne, kamarát. Bude to musieť skúsiť potupne uhrať na skratovú reakciu, na módne „nezvládnutie emocionálneho náporu“. Čiže pustí von pravdu o zvažovaní adopcie. Tiež prezradí, že bol v Edinburghu hľadať hrob, na ktorom by mohol plakať, a čo sa mu pri tom prihodilo. (Možno ju práve vďaka tomu raz niekto nájde.)
Nejakú pravdu každopádne pustiť musí, pred Dumbledorom sa nedá priamočiaro klamať. Možno mu to raz vysvetlí celé, keď sa po tomto incidente zľahne prach. Ak, samozrejme, neskončí v Azkabane za vraždu a pohlavné zneužívanie, hoci sa mu aj na to ostatné vôbec nepríde – lebo v tomto svete je možné fakt všetko, a toto by bola irónia, akú by sám lepšie nevymyslel.
Ako tak stál a premýšľal, dostal naozaj poriadnu chuť na niečo ostré. Postupne sa k tomu upol ako k inštancii poslednej záchrany. Nebude totiž piť len tak. Bude zapíjať fatálne zlyhanie, ktorým odsudzuje malú Snapeovú k (ne)mŕtvej (ne)existencii na veky vekov amen, a sám seba k nekonečným výčitkám svedomia. Akoby ich už nemal dosť. Akoby mu nestačili zelené oči Lily Potterovej, vytetované svietiacim atramentom na vnútornej strane jeho viečok, jednu noc uplakané, inokedy vyčítavé.
Najhlúpejšie na tom bolo, že sa celé toto dobrodružstvo možno skončí presne tak, ako sa začalo: Na dne pohárika. Kde vlastne vzal tú istotu, že Doeová nezomrela? Pretože ju mal naozaj rád a jeho podvedomie mu nedovolilo ju opustiť? Pretože sa mu pod vplyvom alkoholu... moment, nazývajme veci pravými menami – pretože sa mu ožratému zdalo, že mŕtvola nie je taká mŕtva, ako má byť? Pretože sa mu snívali sny? V jednom kuse sa mu snívajú sny! Pozri sa na seba, kde si, čo to vyvádzaš – a prečo to robíš! Nezvládnutie emocionálneho náporu je, chlapče, presne to, čo sa tu deje! Začína ti šibať. Keď dostaneš najbližšie chuť exhumovať, exhumuj svoju sebadisciplínu a zdravý úsudok.
Snape so zvesenými ramenami odkráčal stredom parku, rovno po príjazdovke. No a čo, aj tak tu nie je ani noha. Bezmyšlienkovite sa vyhol výstražným trojuholníkom, ktoré označovali čerstvý asfalt, a o desať minút sa ponoril do ruchu metropoly Škótska, žijúcej aj o pol tretej ráno.

*****

Prvé, čo si uvedomil, bola strašná pachuť v ústach. Jazyk mal pokrytý uschnutými skvasenými pomyjami. Nevedel, či bol horší ten zápach, alebo ten smäd.
Ten smäd, dobrý Merlin!
Za pohár vody by dal pol kráľovstva a princeznú za ženu.
Otvoril oči, vzápätí to oľutoval a opäť ich zavrel. Denné svetlo sa mu zabodlo do lebky ako žeravé klince. Buľvy mu pulzovali, ako keby boli o dve čísla väčšie než očné jamky, a rezali ako posypané pieskom. Odoznieva Noctivisio, napadla mu prvá rozumná myšlienka, ktorá vsadila jeho existenciu do približných súradníc priestoru, času a udalostí. Aby spresnil koordináty, odvážil sa pootvoriť oči na tenkú štrbinku. Uvidel svoje nohy rozhodené na chodníku.
Na chodníku.
Na okraji zorného poľa videl mihať sa topánky chodcov.
Keď si uvedomil toto, jeho chrbát mu nesmelo oznámil, že poloha, v ktorej napoly leží opretý jedným ramenom o stenu, je krajne nepohodlná. Pokúsil sa nadvihnúť na roztrasenom lakti a skrčil nohy pod seba.
Medzičasom sa mu otvorili uši a zrazu počul ruch áut, krokov, hlasov. Ohmatal si rukami tvár. Nebolelo to. V mozgu ho však bodali akési črepiny, ako keby mu vnútri hlavy vybuchol granát.
Musí vstať. Vstať, odplaziť sa z ulice do nejakého kúta a čo najrýchlejšie sa premiestniť. Je presne v tom stave, v akom chcel byť, keď ho uvidia aurori, a keď to neurobí hneď, o chvíľu už nebude vládať.
Pozviechal sa popri stene a opatrne zdvíhal boľavé oči na prehliadku ulice. Chodci po ňom kĺzali rýchlymi pohoršenými pohľadmi. Všimol si medzeru medzi domami, z ktorej vykúkali smetiaky. Čo viac by si mohol priať. Spravil automatický pohyb, ktorým kontroloval prítomnosť prútika vo vnútornom vrecku saka, a chystal sa vyraziť. S jeho sakom však nebolo čosi v poriadku. Nielenže bolo uváľané a cez celý ľavý bok sa tiahla škvrna od rozliateho piva. Prútik v ňom nebol.
Nadobličky mu okamžite začali pumpovať do tela tsunami adrenalínu. Toto sa mu ešte nikdy nestalo. Rýchlo sa prešacoval, potom vyzliekol sako a prezrel ho z vnútornej strany. Nikde nič. Chýbala aj muklovská peňaženka s poslednými librami. Nepoznal takú nadávku, ktorej vyslovenie by mu v tej chvíli uľavilo. Čo teraz? Predpokladal, že sa premiestni, a potom počká na aurorov tam, kde spadne. Na nič viac nemal silu, a už vôbec nie hľadať po Edinburghu prútik. Cítil sa, ako keby mal v útrobách zapnutý ponorný mixér, a celé jeho zúbožená telesná schránka intenzívne protestovala proti plánu premýšľať, komunikovať a pohybovať sa.
Ak prútik neobjaví v najbližšej krčme, tak si asi ľahne naspäť na chodník a nechá muchy, aby mu sadali na tvár.
Znova sa poobzeral okolo seba.
Napravo od miesta, kde sa prebudil, stála plechová brána, potom plastový smetiak, stojan na ohorky z cigariet a vchod do akéhosi podniku. Neónový nápis Black Mustang Pub & Saloon 24/7 freneticky blikal nad dverami z tmavého skla, polepenými reklamným nápismi alkoholu, cigariet a hazardných hier.
Snape vošiel – trochu ho ešte motalo – a jeho ubolené oči privítali šero. Hneď potom sa stretli s pohľadom vyšportovaného mladíka s nagélovanými vlasmi, ktorý mopom vytieral podlahu. Nikto iný v podniku nebol, iba zrkadlá za prázdnym výčapom odrážali Snapeovu strhanú bledú tvár s vačkami pod očami, ktorá cez noc ostarla o desať rokov. Odraz akoby mu hovoril – chľastanie už nie je, ako keď sme mali dvadsať, starec. Z rádia znel nejaký popík, čo práve valcoval muklovské hitparády.
„No čo, už ste vyspinkaný? Čo by ste rád?“ húkol chalan a narovnal sa, pripravený zasiahnuť.
Toto je ponižujúce.
„Myslím, že som si tu niečo zabudol.“
„Čo také?“
Mladíkovo obočie sa spojilo nad koreňom nosa a v Snapeovom žalúdku to zavírilo. Svet sa na chvíľku zatmel, ruka však pohotovo chňapla po okraji okrúhleho stolíka. Len tak-tak, že neodpadol.
„Haló, pane? Buď povedzte, čo-“
„Však dobre, kľud. Nenašli ste pri upratovaní takú drevenú paličku?“
Paličku?“
Chalan vystrúhal výraz, akoby v živote nepočul väčšiu somarinu.
„Robíte si srandu?“
„Nerobím,“ na to fakt nemal dosť sily, „Je to taká asi stopu dlhá pevná palička z čierneho lešteného dreva, na konci má držadlo...“
„Vy ste čo, kúzelník?“ zasmial sa mladý.
Snape sa rozhodol ignorovať rýpanie. Bolo mu fakt zle. Točila sa mu hlava a nohy ho nechceli niesť. Potreboval akútne vypiť vedro vody, prázdne si ho položiť vedľa teplej, mäkkej postele, a potom seba do nej.
„Môžem sa poobzerať po zemi, či to tu niekde nie je?
Mal pocit, že každé sklonenie hlavy pod stôl je jeho posledný pohyb na tomto svete. Hýbal sa najväčšou rýchlosťou, akou sa odvážil, teda asi ako mucha v sirupe. Barman bol z neho nervózny.
„Vidíte, že to tu nie je, tak mi už, prosím vás, nešliapte po umytej podlahe. Choďte domov, ešte stále máte dosť. Kolegyňa hovorila, ako ste tu v noci vyvádzali.“
Snape sa naňho podozrievavo pozrel. Chalan bol vo výhode, pretože on o týchto stratených hodinách veru nič nevedel.
„No čo sa tak čudujete? Kto si myslíte, že vás vyniesol von?“
Snape si povzdychol a prehrabol si prstami zlepené vlasy. Naozaj musí vypiť svoj pohár hanby do poslednej kvapky?
„Môžem sa pozrieť ešte na toalety?“
„Neurazte sa, ale na toalety púšťame len platiacich zákazníkov.“
Ako málo stačí, aby s jedným profesorom začali narábať ako s ľudskou špinou.
„Chcete mi tým povedať, že som v noci nezaplatil? Pre vašu informáciu, bol som v tomto podniku okradnutý, z vnútorného vrecka mi záhadne zmizla peňaženka. Ale na to som ochotný sa vykašľať, pokiaľ mi nebudete brániť pohľadať to, čo potrebujem. V opačnom prípade idem na políciu.“
Zamestnanec zvážil túto informáciu a rozhodol sa, že bude milosrdný. „Ale no však dobre. Bežte sa pozrieť, keď vám to pomôže.“
A nechal Snapea, nech sa sám rozhliada, kde sú záchody. Keď k nim vyrazil, šiel mu v pätách, smrad, a so založenými rukami sledoval, ako sa nočný zákazník namáhavo krčí pod zašťanými pisoármi a nakúka za odpadkové koše. Asi aby si náhodou neodskočil na potrebu, keď chcel iba hľadať. Počkaj, keď ho nájdem, ty sukin syn.
V duchu sa prihováral prútiku: Ak si tu, ukáž sa. Sľubujem, že keď ťa nájdem, nikam už nepôjdeme – kašlem na to. Tohto hajzlíka niekam odložíme, zamkneme to tu a pospíme si... sľubujem.
Presne toto chcel zjavne prútik počuť. Konečne ho zbadal, mršku. Ležal zakotúľaný v tieni vedľa kabínky. Usmial sa naň a srdce mu zaplavila nekonečná úľava. Prútik bol mokrý – radšej nevedieť od čoho – no ani to nezmenšilo Snapeov pocit nehy. K svojmu spoločníkovi sa obrátil stále s úsmevom.
„No čo, to je ono, konečne?“ prehodil barman otrávene.
„Petrificus totalus,“ odvetil Snape.
Potom ho uspal a nechal ležať na vlhkých dlaždičkách, nech tam dobre nachladne, ako on na chodníku. V umývadle si opláchol prútik, ruky, tvár a krk, vypláchol si ústa a napokon sa zhlboka napil z dlaní, lebo sa jednoducho nedokázal nenapiť. Použil pisoár a odišiel zamknúť. Otočil ručne písanú tabuľku nápisom „otvorené“ k sebe a pre istotu ešte začaroval dvere na odpudenie muklov. Potom šiel preskúmať priestory za barom za účelom objavenia pohovky. Bol taký nekonečne vyčerpaný, že ho všetko na svete okrem odpočinku prestalo zaujímať. Kašľať na Rokfort. Kašľať na aurorov, na Dumbledora, na zamestnanie a na problémy. Nech žije stará kanapa.
Vzal si z chladničky fľašu minerálky, vyzul si topánky a prikrytý svojím špinavým sakom sa zosunul na ošúchané zelené matrace. Mal pocit, že keď sa jeho hlava dotkla operadla a zavrel oči, celý svet si vydýchol a galaxie vo vesmíre sa zatočili, ako keď slamkou pomiešate v pohári mojito.

Nástenné hodiny ukazovali pol tretej popoludní. Snape sa natiahol na kanape a pošúchal si tvár. Už to bolo lepšie. Oči s ním uzavreli separátny mier, hoci hlava ešte treštila. Predstavil si svoju skrinku prvej pomoci po opici so sypaným čiernym čajom, elixírmi, mandragorovým olejčekom a ametystami, a zatúžil byť doma. Doma v Rokforte. Keby sa bol dokázal prinútiť premiestniť sa hneď, keď našiel prútik, mohol už mať najhoršie za sebou. Takto to iba odsunul, pričom vedel, že jeho prúser narastá s časom.
Siahol po minerálke, ale fľaša bola prázdna. Pochopil to ako znamenie, že už treba isť. S najväčšou opatrnosťou sa posadil a vsunul nohy do topánok.
Vtedy sa mu vybavilo, čo sa mu dnes zas snívalo. Bolo to ďalší diel z najnovšieho seriálu nočných mor. Doeová mu stále nechcela dať pokoj.
Sen sa opäť odohrával v dome na Tkáčskej ulici. Sedel v potemnelej obývačke a vietor sa pohrával so závesom v otvorených dverách na verandu. Zdalo sa mu, že počuje zvonku slabý hlas volať jeho meno. Vyzrel z dverí a uvidel, že polovica záhrady zmizla pod rušnou ulicou. Viedla cez ňu asfaltová cesta, po ktorej práve prešiel bicykel, potom červené auto. Cestu križoval chodník. Z jednej strany po ňom prichádzal dôchodca s jazvečíkom a oproti mu klusala joggerka v obtiahnutom modrom trikote. Zapozeral sa na jej poskakujúce ňadrá, no vyrušil ho zase ten hlas. Mal pocit, že ho spoznal.
„Wednesday?“
„Severus!“
„Čo je zas?“
Namojveru, bola to Wednesday. Už skoro zabudol, že tu kdesi je. Napokon, jej hrob tiež zmizol pod ulicou.
„Prosím ťa, zober ma odtiaľto a pochovaj ma inde.“
Sotva ju počul, znela tlmene, ako z hĺbky. Musel naťahovať uši.
„Prečo? Čo zas vymýšľaš?“
„Tí ľudia a autá ma vyrušujú. Nemám pokoj.“
„Tak čo nejdeš preč? Vieš sa predsa sama odkopať.“
„To nejde. Nemôžem sa hýbať.“
„Tak to máš smolu.“
Kopkať si na záhrade bola jedna vec, ale riešiť to na verejnosti a rozbíjať cestu sa mu veru nechcelo.
„Lež pokojne a snaž sa nevšímať si tých ľudí. Zvykneš si a bude to dobré. Maj sa.“
Rýchlo sa vrátil do domu a zabuchol dvere, lebo sa mu zdalo, že za ním stále kričí.

Nechápal, ako je možné, že jeho podvedomie vyplavuje také pohotové reakcie. Ten sen mu hovoril, že je zbabelý prašivec, ktorý nechal Doeovú v štichu. Zhodou okolností sa nad ránom presne tak cítil.
Opäť bol na pochybách, či je vôbec možné, aby to bol „len“ sen. Ešte včera bol pevne presvedčený, že Doeová s ním týmto spôsobom komunikuje... a toto presvedčenie ho doviedlo až sem.
Pošúchal si spánky. Nočné mory si mal aj predtým, a nevyvádzal si preto takéto kusy. Trápi ťa svedomie, to je všetko. Navždy tu bude to „čo ak“. Navždy ťa bude pichať pod rebrom, keď si na ňu spomenieš. A čo s tým narobíš? Ona je mŕtva a ty žiješ. Ony sú mŕtve... A ak si spomínaš, my živí máme na rozdiel od nich problémy, ktoré musíme riešiť. Tak zatni zuby a konečne rob, čo máš robiť. Tvoj život sa možno ešte dá zachrániť.
Vzal si z chladničky balenú bagetu a novú minerálku, automatickým pohybom skontroloval prítomnosť prútika vo vnútornom vrecku saka, upratal po sebe a šiel.
Keď barman s nagélovanými vlasmi o hodinu precitne, nájde sa na zemi vedľa kanapy a bude ho bolieť hlava. Z dnešného pracovného dňa si nebude nič pamätať a zamestnávateľovi bude musieť vysvetliť, že mu prišlo nevoľno a pravdepodobne stratil vedomie.

Počasie sa dnes konečne začalo správať podľa kalendára a Snape si mohol špinavé sako prevesiť cez ruku. V na pohľad čistej tmavosivej košeli tak mohol opäť budiť dojem ako slušný človek. Teda, pokiaľ by k nemu niekto vyslovene neprivoniaval a nechcel od neho peniaze a doklady.
Slnečný májový deň bol taký pekný, že krútňava nepríjemností, čo naňho čakala v Rokforte, mu znova pripadala ako mlynček na mäso, do ktorého by mal dobrovoľne skočiť rovno z pohodlného kresla. Cítil sa, ako keby tam mal ísť na popravu. Naozaj sa už musí vrátiť? Nemôže pozhovieť ešte chvíľku? Že si to ty, pôjdeme si tú bagetu zjesť do parku. Krátko si posedíme na slniečku, a potom sa premiestnime na nejakom peknom mieste medzi stromami. Môže byť?
Dobre, Severus, keď inak nedáš...

Po vyprosení ďalšieho odkladu sa mu dýchalo trocha ľahšie. Opýtal sa okoloidúceho na cestu k parku klarisiek a po štvrťhodinke chôdze stál pred bránou. Nevrátil sa na toto miesto náhodou. Mal morbídnu, mierne sebapoškodzujúcu potrebu prezrieť si dejisko svojho nočného stresu, strachu a zlyhania optimisticky zaliate slnkom a zaľudnené rodinkami na pikniku.
Park mu túto túžbu ochotne vyplnil. Bol plný mamičiek s kočíkmi, dôchodcov s novinami, zaľúbencov, detí a psov. Snape ešte len vkročil, a už mu okolo hlavy preletel červený disk frisbee. Nočné udalosti mu zrazu pripadali vzdialené a neskutočné. (Stalo sa to vôbec?)
Posadil sa na lavičku pod bohato rozkvitnutým pagaštanom a rozbalil si jedlo. Po príjazdovej ceste do kláštora, ktorú videl pred sebou prebleskovať pomedzi stromy, práve pomaly prechádzala tmavomodrá dodávka potravinárskej firmy. Bolo to prvé auto, ktoré tade videl ísť. Kláštor nevyvolával príliš veľký dopravný ruch.
Sledoval dodávku očami až po vnútornú bránu, na ktorú dovidel, keď otočil hlavu doľava. Šofér musel vyjsť z auta, zazvoniť a čakať, kým niekto nepríde odomknúť. Snape si vedel živo predstaviť, že jeho myšlienky za ten čas určite neboli zbožné. Kým tomu chudákovi otvorili, stihol aj dojesť bagetu.
Skrčil obal do malej guľôčky, ktorú si vložil do vrecka, a chcel vstať. Všimol si však, že po úzkom štrkovom chodníčku sa k nemu sprava blíži joggerka. Prsia jej nadskakovali pod ružovým obtiahnutým tričkom.
Ešte chvíľku počkáme, kým prebehne.
Prebehla okolo. Perspektíva zhltla prsia, no ukázala zasa pevný zadok v čiernych legínach. Snape ho odprevadil pohľadom po križovatku s príjazdovkou, a keď už bol priďaleko, vstal.
Vstal a ostal stáť ako vrastený do zeme. Joggerke z druhej strany kráčala v ústrety starenka s francúzskou barlou, ktorá na vôdzke viedla jazvečíka. Túto scénu predsa dnes už raz videl.
Srdce sa mu rozbúchalo na poplach a oči mu ostali prikované na mieste, kde bežkyňa minula dôchodkyňu. Vynímal sa tam tmavý štvorec asfaltovej záplaty. Neboli na križovatke chodníka a cesty ešte včera výstražné trojuholníky upozorňujúce na čerstvý asfalt? Prosím ťa, zober ma odtiaľto. Tí ľudia a autá ma vyrušujú, nemám pokoj, počul Doeovej tlmený hlas zo sna, a na celom tele mu naskočila husia koža.
Križovatka.
Krížne cesty.
Merlin, ako je možné, že keď už mi napadlo snoriť za plotom, toto mi neudrelo do očí?
Kráčal ako v mrákotách a zastavil sa až tam, nad hrobom Wednesday Doeovej. Ničoho sa neboj a vydrž ešte chvíľu, rozprával sa s ňou v duchu a mal pocit, že to počuje. O pár hodín si prídem po teba.
Obával sa, že sa definitívne zbláznil.

*****

Keď jeho rýľ približne v hĺbke piatich stôp zaškriabal o drevo rakvy, srdce mu vyskočilo do krku. Cítil niečo podobné ako v tú prekliatu noc, keď vchádzal do vchodových dverí Potterovho domu v Godrikovej úžľabine a desil sa toho, čo nájde dnu.
Konečne povyhadzoval zvyšok zeminy, ktorá ju väznila v jame.
„Wingardium leviosa.“
Truhla stlčená z neohobľovaných dosák stúpala na úroveň zeme a opadávala z nej hlina ako z Wednesdayiných nôh v zlom sne. Páčidlo sa postupne na niekoľkých miestach zahryzlo do medzery pod vekom, smreková doska zaprašťala a Snapeovi sa zhupol žalúdok. Napoly očakával, že pod ňou uvidí sčernetú tvár mŕtvoly.
Odhodil vrchnák.
Ihneď ho naplo a povracal sa do hrobovej jamy. Pár desiatok strašných sekúnd dávil z prázdneho žalúdka, šla z neho len voda a tráviace šťavy. Potom si roztrasenou rukou utrel pery a pozrel sa do rakvy. Namiesto tváre však uvidel zátylok.
Ako sa patrilo na samovrahyňu a čarodejnicu v jednej osobe, Wednesday uložili do hrobu naopak. Nedokázal sa donútiť prevrátiť ju mechanicky, hoci aj kúzlo malo svoje úskalia: V dôsledku napnutých nervov ho jednoduché zaklínadlo levitacorpus stálo takmer toľko úsilia, ako keď sa oň snažil v prvom ročníku na hodine čarovania. Keď telo opatrne zlevitoval na zem vedľa rakvy, bol spotený ako po behu a triasli sa mu svaly na celom tele.
Keď sa odvážil na ňu pozrieť, uvidel sinavú, zošednutú tvár. Oči mala zaslepené čiernou šatkou a v rozďavených ústach napchané čosi... žeby cibuľu? Zápästia boli priviazané ružencom k nosnému ramenu kríža, ktorý jej ležal na prsiach, členky zasa spútané reťazou.
Proti vlastnej vôli sa v jeho vnútri rozlievala temnota. V hrudi ho pichalo, akoby sa jeho srdce lámalo aj fyzicky. Na prvý pohľad to bola práca cirkevného exorcistu. Toto spravil dieťaťu. Nájde toho chlapa, a... Pokoj. Zachovaj pokoj. Presvedči sa.
Potlačil ďalšie nutkanie na dávenie a končekmi prstov sa dotkol jej líca. Nebol si istý, či bolo studené, sám mal ľadové končatiny... No keď stiahol ruku späť, na sivohnedej tvári uvidel päť bielych bodiek a na bruškách svojich prstov prach. Bol to len prach!
Rýchlo sa k nej načiahol a poutieral jej dlaňami celú tvár. Pod nánosom jemného poprašku mala normálnu farbu a čo viac, hlava sa uvoľnene poddávala tlaku ruky.
Chvíľu sa nad ňou skláňal a snažil sa uvedomiť si, čo práve zistil. Potom v jeho hrdle zabublal tichý smiech a z očí sa mu skotúľali dve veľké slzy, ktoré nakreslili cestičky v zbytku prachu na Wednesdayinom čele.

Sedel vedľa otvorenej rakvy s dlaňou položenou na jej líci a premýšľal. Mal hromadu času. Do svitania chýbali ešte štyri hodiny a Noctivisio bude účinkovať ešte aspoň tri. Bezpečnostné opatrenia spravil dôkladne, a tak sa nebál odhalenia.
Bol nekonečne vďačný a spokojný, že ju našiel relatívne živú. Ak už čiernoprdelníci šli do toho, aby ju zakopali na krížnych cestách, bolo rovnako pravdepodobné, že bude mať srdce preklaté dubovým kolom alebo hlavu položenú pri nohách, ako sa to robilo za starých dobrých čias. A to už by nerozchodila. Mohol byť rád, že ju iba humánne položili do hrobu dole ústami a dolámali jej predlaktia, predkolenia a niekoľko zubov.
Ľahké fyzické zranenia boli, napokon, to najmenej. Oveľa väčším problémom boli putá. Hmatateľná reťaz a povraz neboli samy o sebe žiadnou prekážkou, symbolizovali však pakt, ktorý exorcista uzavrel s éterickou bytosťou, aby ju spútal. Kým tento pakt nebude zrušený, Wednesday nebude vidieť, hovoriť, uchopovať ani chodiť.
Cirkevní exorcisti boli skupina ľudí, pre ktorých mal Snape hádam najmenej pochopenia zo všetkých. Muklov oproti nim miloval. Exorcisti boli skutoční zradcovia krvi. Genéza devätnástich z dvadsiatich bola taká, že niekedy v priebehu svojho čarodejníckeho života našli Boha (čítaj: cirkev) a pochopili, že čarodejnícka kultúra a jej členovia sú Satanovo zlo. Následne zasvätili svoj život vykoreneniu toho zla. Snape ich považoval za psychicky narušené osoby, ktoré agresívne projektujú vlastné problémy s identitou do druhých ľudí, a v každom zlikvidovanom čarodejníkovi a čarodejnici prenesene páchajú samovraždu. To, že sú to vlastne úbohé nešťastné existencie, ich však nerobilo v jeho očiach sympatickejšími, skôr naopak.
Najabsurdnejšie na cirkevných exorcistoch bolo, že svojimi aktivitami sami vyrábali černokňažníkov. Tým, že ich pracovné metódy boli založené na spojenectvách s bytosťami, ľudovo nazývanými anjeli, tlačili svojich protivníkov do kontaktov s bytosťami, ľudovo nazývanými démoni. Snape nemal na výber. Skôr, než sa pustí do samotného uzdravovania Wednesday – čo bude samo o sebe neľahká úloha s neistým koncom – bude musieť odstrániť ujmu, ktorú na nej spáchal vymietač. A to nebude môcť urobiť inak než pomocou čiernej mágie a pomoci zdola.
Nebol nijako nadšený, že bude musieť oprášiť umenie invokácie. Vedel príliš dobre, čo to obnáša. Kto žiada pomoc od bytostí inferna, musí sa pokoriť a vystaviť sa ľubovôli mocných, ktorí nikdy nikomu nepomohli zadarmo a ich obvyklou odmenou je utrpenie smrteľníkov.

Prázdnu rakvu hodil naspäť do jamy a kúzlom ju zahrnul hlinou. Takisto kúzlom vrátil na miesto asfaltovú záplatu, takže cesta vyzerala celkom ako predtým. Mohol sa teraz vytratiť bez stopy, no keď už sa za Doeovú nemohol pomstiť, túžil vyviesť tej vymietačskej kryse a jej čiernobielym kamarátkam aspoň nejaké darebáctvo.
Rozhodol sa dopriať si ten luxus. Položil pred seba rýľ a z bezodnej tašky vytiahol notes, pero a bielu kriedu. Niekoľko minút nehybne kľačal a sústredene premýšľal, potom vzal pero a spísal si zložité zaklínadlo. Muselo obsahovať transfiguráciu dreva z násady rýľa na drevenú tabuľku s konkrétnymi vlastnosťami, zviazanie idey tejto tabuľky s konkrétnym miestom v konkrétnom periodicky sa opakujúcom čase a pokyny na čerpanie matérie a energie z okolia pri zhmotňovaní tejto idey. Na to, že išlo iba o malú zlomyseľnosť, to bolo poriadne komplikované.
Keď bol so zaklínadlom spokojný, nakreslil v strede asfaltovej záplaty malý kruh, okolo ktorého vpísal runy. Vložil prúd svojej energie do odriekaného zaklínadla. Keď skončil, z načrtnutého kruhu trčala drevená tabuľka s vyrytým písmenom X. Z miesta, kde bola zabodnutá do asfaltu, sa lúčovito rozbiehali praskliny.
Potom Snape zmazal kriedu, začaroval zvyšok rýľa na prenášadlo, zrušil ochranné kúzla a premiestnil sa so spútaným telom Wednesday Doe v náručí.
Pokiaľ exorcista nebude výnimočne silný alebo dômyselný (čo oni nebývajú), nová tabuľka rozbije cestu každý rok v noci na 22. mája a rádové sestričky z toho môže trafiť šľak.

Mohol použiť levitacorpus, no chcel, aby ho aurori objavili práve takto. Dvadsať metrov k hranici bariéry Rokfortu preniesol Doeovú na rukách, a kým sa konečne dostavili, prešiel takto s prestávkami na oddych ešte takmer štvrť kilometra.
Vďaka Noctivisiu ich videl prilietať, no musel sa tváriť akoby nič a nechať sa znehybniť. Bol to strašný pocit, vzdať sa bez boja.
Bolo ich päť. Keď expelliarmy zasiahli svoj cieľ, rozsvietili prútiky a oslepili ho. Potom balansovali na metlách dva metre nad zemou a vyvaľovali oči na to, čo uvideli.
„Severus Snape, zatýkame vás pre podozrenie z vraždy maloletej Wednesday Doeovej,“ predniesol zhrozeným hlasom Augustus Boucher. To by bolo ešte v poriadku, no ten blbec mu prútikom svietil rovno do tváre a Snape nemohol robiť nič, aby si zaclonil svetlocitlivé oči.
„To vám pekne trvalo,“ odvetil udychčane. „Tak pomôže mi niekto? Je poriadne ťažká.“
Pôsobenie expelliarmu v tej chvíli bez varovania povolilo a Snape skoro pustil Wednesday na zem.
Z tmy za chrbtami aurorov sa vylúpol Albus Dumbledore s vytaseným prútikom. Dávno nebol tak rád, že vidí starého riaditeľa.

*****

„Pekne papkaj,“ ševelil diabol Belial. „Za mamičku. Za otecka. Za Jamesa Pottera. Za Lily Potterovú. Za muklovku Sandru Ferrerovú, ty vieš ktorú. Ktorú si mi naposledy obetoval. Predstav si, že mala aj meno.“
Snape kľačal bosý v strede pentagramu a nútil sa vkladať si do úst krvavé kúsky teplých vnútorností. Napínalo ho, napriek tomu prehĺtal a odrezával obsidiánovým nožíkom ďalšie a ďalšie sústa, kým diabol nepovie dosť. Snažil sa to neprežúvať a sústrediť sa na cieľ: ak Belial nebude spokojný, tak sa naňho vykašle.
Čierna koza s rozpáraným bruchom ležala pred ním na improvizovanom oltáriku a šklbala dolámanými končatinami. Oči mala zaslepené čiernou šatkou, v pysku mala strčenú cibuľu, predné nohy mala priviazané ružencom k nosnému ramenu kríža a zadné zviazané reťazou. Z brušnej dutiny jej vytekal cícerok krvi do pristavenej misky. Jeden si už Snape vylial na hlavu, ďalším zrejme bude musieť zapiť kozine črevá. Krv, ktorou popísal Wednesdayino nahé telo invokačnými runami, bola jeho vlastná. Žiadna menšia obeť by Beliala neprilákala na návštevu.
„Chutí ti?“
Ako chrchle malomocného, odvetil mu v mysli.
„Tak to má byť. Daj si ešte. Ham.“
Poníženie a utrpenie smrteľných bytostí napĺňalo diabla rozkošou. Úprimne sa tým bavil, inak by to nerobil. Keď už ho človek raz privolal, odovzdával sa do jeho moci. Rátal s tým, že to nebude zážitok, na ktorý bude rád spomínať. No vlastné utrpenie a poníženie bola tá najmenšia cena, ktorú mohol zaplatiť, a dúfal, že to bude stačiť.
Malým zadosťučinením preňho bolo, že Boucher a Munnová sedeli nalepení chrbtami na stene a v tvárach boli zelení. Silou-mocou chceli dozerať na obrad a kašľali na jeho argumenty, somári bez praxe. „Viete o tom viac ako my, viac ako aurori? Ale nevravte. Prezradíte nám, kde ste s čiernou mágiou získali také rozsiahle skúsenosti, profesor Snape?“ dorážali raz jeden, raz druhý, a Snape im nesmel pravdivo odpovedať. A tak tu sedeli. Želal im, nech si to predstavenie kvalitne užijú.
Nanešťastie, Belial premýšľal podobne.
„Stačí. Doje to on.“
On nemohol byť nikto iný ako Augustus Boucher.
„No bude to?“
Snape sa obzrel na aurora. Muž mu nechápavo opätoval pohľad. Vtedy to pochopil: Boucher nič nevedel. Belial komunikoval iba s ním, pre divákov mimo pentagramu to bolo divadlo bez slov. Teraz sa mal stať diablovým hovorcom.
Jeho vlastné trápenie bolo pre Beliala zjavne príliš dobrovoľné. Chcel trochu naozajstného pokorenia (Boucherovho), a od neho si nevážil to, čo mu ponúkal, ale žiadal čosi, čo mu nemohol ochotne dať: Druhého človeka.
Nemali sem liezť, hlupáci. Keď budú robiť problémy, ohrozia Wednesday. To on nedopustí, Belial to vie a skúša, do akých krajností prinúti človiečika Snapea zájsť. Typicky diabolské. Mal s tým už nejaké skúsenosti. Dúfal, že nebudú klásť odpor, inak...
„Poručík Boucher,“ oslovil ho Snape potichu. „Poďte sem. Ten zvyšok je pre vás.“
„Prosím?“
„Musíte to dojesť vy.“
To sa stále ešte hýbalo.
„Na to zabudnite,“ vybehlo z toho hrdinu. „Ja som iba svedok.“
Ten, ktorý nemá nad sebou žiadneho pána, neprosí, ale rozkazuje,“ tlmočil. „V tejto miestnosti nikto nie je iba svedok. Nikto nie je nezúčastnený. Oboch som vás varoval,“ dodal za seba.
Boucher sa šokovane pozrel na Munnovú, akoby u nej hľadal zastanie. V ženiných očiach však našiel len strach.
„Ak odmietnete jesť črevá, ďalší rozkaz bude oveľa horší. Verte mi.“
„To by sa vám tak páčilo. Nebudem poslúchať vaše rozkazy a rozkazy vášho démona, ktorého si podľa mňa vymýšľate. Podľa môjho názoru ste kus psychopata. Ani trochu sa mi nepáčite vy, ani to, čo vyvádzate.“
Ako môže byť niekto takýto ignorant?
„Váš názor nie je dôležitý. Napriek môjmu nesúhlasu ste trvali na prítomnosti pri obrade, tak teraz zbierajte ovocie svojej nerozumnosti.“
Veril, že Belial sa práve začína poriadne baviť.
„Inak sa stane čo?“
„Inak kvôli vám obrad zlyhá a Doeovú budete mať na svedomí. Budete sa z toho zodpovedať.“
„Ja to urobím,“ hlesla smrteľne bledá Munnová. „Povedzte svojmu diablovi, že to urobím namiesto neho,“ zopakovala hlasnejšie.
Snape začul slabučký sipľavý zvuk, ako keby niekto nafukoval balón. Nevedel ihneď, čomu ho má pripísať. Pochopil to, až keď Wednesday dokončila nádych, s mľasknutím otvorila ústa a prehovorila: „Počujem ťa dobre, Selma Munnová. No nie je možné, aby niekto vzal na seba bremeno druhého. Keď chrabrý Augustus Boucher nechce ochutnať kozu, nemusí. Je predsa len svedok. Tak nech sa pozerá.“
Aurori sa triasli na celom tele a keby mohli, vtlačili by sa do steny.
Snape pocítil temné zadosťučinie: Diabol, ktorého si vraj vymyslel, sa ho zastal. Nepredpokladal, že to bolo z dobrého úmyslu, ani že tieto myšlienky v nasledujúcich chvíľach neoľutuje. V momentoch, ako je tento, však treba žiť v prítomnosti.
Vzduch z Wednesdayiných pľúc opäť vyfučal a jej krvou popísaná hruď sa druhýkrát nezdvihla.
Tú strašnú vetu musel povedať opäť Snape: „Selma Munnová, vstaň a vyzleč si šaty.“
Aurorke sa roztriasla brada, ale naozaj vstala a pomaly si začala rozopínať gombíky na habite. Trvalo jej to nekonečne dlho, a keď si mala cez hlavu pretiahnuť spodničku, drkotali jej zuby. Iste premýšľala, čo bude nasledovať.
Ako sa dalo čakať, poblednutý svedok Boucher zrazu vyzeral, že by radšej jedol črevá. Zvieral prstami okraj svojej stoličky a civel na dlážku.
Keď už mala na sebe len podprsenku a nohavičky, uprela zúfalý pohľad na Snapea, ale on ju od toho nemohol oslobodiť. Sama si sa sem pchala, musíš znášať dôsledky, opakoval si, aby ospravedlnil sám seba za to, čo príde. Potom jej gestom naznačil, aby pokračovala.
Selma Munnová prežívala najväčšie poníženie vo svojom živote. Mihotavé svetlo čiernych lojových sviec v rohoch pentagramu nemilosrdne odhaľovalo všetko, čo dokázali zakryť vhodne zvolené šaty. Upravená nevyzerala na päťdesiatičku zle, no teraz tu stála s ovisnutými prsiami, s ochabnutým bruchom a s pomarančovou kožou na stehnách. Dlaňami si zakrývala ohanbie, hľadela do ohňa a zatínala čeľuste.
Pri ďalšom Belialovom rozkaze Snape naplno pochopil, že jeho hovorcovská úloha je týranie ušité na mieru. Nebolo takmer nič, čo by nevykonal sám na sebe, aby pomohol Wednesday. Preto Belial siahol namiesto neho po tých dvoch. Dávno mohol diabol Munnovú zavolať do pentagramu a hovoriť s ňou priamo, no viac ho tešilo nútiť Snapea, aby púšťal tú špinu von svojimi ústami.
Do celej tváre mu stúpala horúčosť, keď hovoril: „Vezmite sviečku z náhradnej kôpky. Sadnite si na zem pred Bouchera. Roztiahnite nohy a...“ Uprel oči na dlážku a odmietal sa čo i len pozrieť jej smerom. „...a strčte si sviečku do zadnice.“
Boucher vyskočil zo stoličky.
„Stačilo! Selma, poďme! Nenechaj sa do ničoho vmanipulovať! Snape, toto vás vyjde draho!“
„Nikto nepôjde nikam,“ precedil Snape a varovne doňho zabodol oči obtečené kozľacou krvou. „Nikto odtiaľto neodíde, pokiaľ okovy Wednesday Doeovej nebudú sňaté. Nedovolím vám cúvnuť. Nemáte právo nespolupracovať.“
Nahá Munnová sedela na zemi, rukami si objímala kolená a ramená sa jej triasli.
„Nie? A čo spravíte?“
Snape cítil, ako jeho vnútro zaplavuje prítomnosť cudzieho vedomia a bezbrehej sily.
Stal sa Belialovou nádobou a Boucherovi odvetil čistú pravdu: „Čokoľvek sa mi zažiada.“
Auror musel nejako vycítiť desivú zmenu v Snapeovej integrite, možno to bolo obsiahnuté v jeho hlase, možno v náhlej zmene jeho energie, ktovie. Vypleštil oči a vrhol sa ku dverám, boli však zamknuté. Vytiahol prútik, a v tej chvíli ho Snapeovým prostredníctvom uchopil Belial.
Nikdy nezažil nič podobné tomuto. Prúd sily bol omnoho koncentrovanejší ako akékoľvek ľudské verbálne kúzlo. Prúd prechádzal cez neho, jeho dlaň sa zdvihla smerom k aurorovi, no pekelníkov zámer mu ostával skrytý a Snape bol rovnako šokovaný ako Boucher, keď sa Boucherova ruka s prútikom ohla v lakti a namierila koniec na jeho vlastný spánok.
„Nie,“ uniklo aurorovi. Jeho vlastné telo sa postavilo proti nemu a poslúchalo cudziu vôľu. Takú hrôzu si dosiaľ nedokázal predstaviť.
Nie? Vieš povedať aj niečo iné ako nie?“ opýtal sa Belial Snapeovými ústami. „Vieš povedať Crucio?“
V tej chvíli Munnová na zemi hlasno zavzlykala. Bola k nemu obrátená chrbtom, no stačil pohľad na výraz v tvári jej kolegu, aby Snape pochopil, že splnila, čo od nej predtým pekelník žiadal.
„Sadni si a dívaj sa, svedok,“ povedal Boucherovi sladko.
Poručík bleskovo skryl prútik a utekal ku stoličke. V oblasti rozkroku sa mu šírila po nohaviciach mokrá mapa.
Ani jeden sa viac nevzpieral rozkazom. Belial ich zlomil ako prútiky odsúdencov.

Keď z neho diabol vystúpil, Snape sa cítil prázdny a ničotný ako odhodený obal od prezervatívu a slabý ako novorodená myš. Neodvážil sa odhadovať čas. Prežívanie hrôzy má vždy svoj vlastný.
Hoci bol od skrotenia Augusta Bouchera nepretržite Belialovým hostiteľom, jeho vlastné ja muselo sledovať, čo jeho telo robí. Cítil úplne všetko a nemohol sa od toho nijako dištancovať. Vedel, že v hraniciach pentagramu nemôže pred diablom skryť žiadnu myšlienku, a diabol to náležite využil. Spravil všetko preto, aby sa Snape cítil tak, ako sa už nikdy v živote nechcel cítiť – ako pri orgiách Smrťožrútov.
Teraz opäť mlčky kľačal pred oltárikom s rozšklbanými zvyškami kozy a pozeral sa na svoje špinavé ruky zložené v lone. Bol nahý ako Munnová. Obaja boli zamazaní od krvi, výkalov a semena, krvácali z konečníkov a z pachuti telesných výlučkov v ústach ich periodicky napínalo na vracanie. Hoci svedok možno vracal viac ako oni. Vracal a plakal, pomočil sa, plakal a vracal, ale nepohol sa zo stoličky. Nie po tom, čo sa pokúsil zakryť si tvár rukami, a tie ruky ho začali škrtiť. Na krku mu navierali červené podliatiny.
„Uspokojili ste ma, človiečikovia. Viem si predstaviť aj čosi lepšie, ale uspokojili ste ma. Za odmenu oslobodím oči, ústa, ruky a nohy Wednesday Doeovej z pút, ktorými ju drží anjel Uriel. Váž si, čo pre teba robím, Severus Snape,“ povedala Wednesday.
Snape sa bez slova zohol čelom k zemi a pobozkal dlažbu. V jednom momente – stalo sa to vo chvíli, keď sa opäť narovnával – zrazu vedel, že Wednesday je už voľná. Bol taký otupený prežitým utrpením, že sa z toho ani nedokázal tešiť. Musel si priznať, že keby dopredu vedel, čo pre to bude musieť podstúpiť, váhal by. A možno by sa k tomu vôbec neodhodlal.
„Urielove putá však nie sú jediné, čo ju zväzuje. Duša Wednesday Doeovej uviazla medzi týmto a oným svetom a nedokáže sa oslobodiť od tela. Zamýšľaš vyrobiť elixír, ktorý ju vráti späť, ale daj si dobrý pozor, aby si ju namiesto toho nepostrčil von, pretože balansuje na hrane.“
Wednesday došiel vzduch, ktorým by Belial mohol rozochvievať jej hlasivky, a tak jej hrudníček ešte raz stúpol s odporným sipľavým zvukom, akoby ho niekto nasilu nafukoval.
„No ak ma poprosíš, Severus Snape, privediem ju späť hneď teraz. Pre mňa je to ľahké.“
Snapeovi sa rozbúchalo srdce. Tak veľmi chcel, aby Wednesday žila. Aby žila a stala sa niekým, koho bude môcť mať rád. Dosiaľ si myslel, že pre to spraví čokoľvek, no teraz... desil sa, že diabol požiada o nesplniteľnú protislužbu, len aby ho trápil. Na druhej strane, čo ak ho skúša? Čo ak je v dobrom rozmare a už iba testuje, či zdeptal človiečika Snapea až tak, že sa neodváži ani poprosiť? Nie. Neodpustil by si, že sa nechopil šance.
„Prosím ťa. Veľký Belial, Ty, ktorý nemáš nad sebou žiadneho pána, veľmi ťa o to prosím.“
„A si ochotný pre to niečo urobiť?“
Prsty s výkalmi za nechtami sa mu roztriasli. Vedel, že pre diabla neexistuje odpoveď možno. Uprel oči na malú Snapeovú, ktorej hrudný kôš sa opäť plnil vzduchom, a vyslovil zúfalé áno.
„Potom počúvaj: Traja živí ľudia dnes večer odídu z tejto miestnosti na vlastných nohách. Buď to bude Wednesday Doeová a dvaja z vás, alebo vy traja, no nie Wednesday. Chcem telo za telo, dušu za dušu.“
Nemusel zdvíhať hlavu, aby sa presvedčil, že tieto slová prebrali Munnovú a Bouchera z apatie. Ich oči cítil na nahom chrbte ako špendlíky. Cítil ich strach. Strach z neho.
„Nechajte to tak, Boucher, neublížim vám,“ zakričal hlasnejšie, než mal v úmysle. Nemusel totiž dvíhať hlavu, aby sa presvedčil, že Munnová sa plazí z jeho dosahu a Boucher siaha po prútiku na svoju obranu. Auror rýchlo pochopil, že diabol uvoľnil arénu svojim bábkam a nebezpečný je teraz Snape.
To sú vážne blbci, pomyslel si, keď naňho v nasledujúcich chvíľach nik nezaútočil. Keby chcel naozaj obetovať jedného z nich, vďaka úspešnému úskoku by už mal v ruke prútik a v miestnosti by práve vyhasínala zelená aura smrtiaceho zaklínadla.
Lenže on to nemohol urobiť. Nesmel. Nie, že by mu na nich záležalo. Keby boli na opustenom mieste, pre život Wednesday Doeovej by hociktorému z nich podrezal krk hrdzavou konzervou od sardiniek. Lenže on jednoducho nemohol vyjsť von z dverí, za ktorými čaká Albus Dumbledore, a za sebou nechať mŕtvolu aurora. Jedného aurora, pretože želania pekelníkov treba plniť presne. Prílišnú horlivosť neoceňujú. Druhý auror musel byť pri tom, nechať ho žiť a sám prežiť, všetko vidieť a na vlastných nohách vyjsť von. Nie. Takto to nešlo. Munnová a Boucher sa ho nemuseli báť a on ich za to nenávidel.
Zrazu bolo jasné ako bezoblačný deň, že Belial mu v skutočnosti dal na výber medzi životom Wednesday Doe a jeho vlastným. A on si musel priznať, že ten jeho prázdny, pošliapaný, nešťastný život je preňho stále cennejší ako život dieťaťa, ktoré chcel prijať za svoje. Ani teraz, keď bol k tomu vyzvaný a keď mohol svojou smrťou vykonať dobrý skutok, hoci zaživa nebol na osoh nikomu, to nedokázal spraviť. Netušil, že sebou môže opovrhovať ešte viac, ale Belial mu ukázal novú hĺbku, do ktorej mohol klesnúť.
„Odídeme my traja. Wednesday privediem späť sám.“
Mimické svaly na tvári dievčaťa sa stiahli v násilnom úškľabku a telíčko sa rozvibrovalo smiechom, až kým mu v pľúcach opäť nedošiel vzduch. Potom sa na miestnosť privalila vlna chladu a roztečené čierne sviece naraz zhasli. Snapeovi na nahom tele naskákala husia koža, keď sa prítomnosť diabla Beliala vytratila z tohto sveta.
Potme a mlčky na seba navliekli odev a vyplazili sa z dverí s hlavami stiahnutými medzi ramená ako zbité psy. Neopovážili sa pozrieť jeden na druhého a sám Albus Dumbledore vydržal pohľad na ich trojicu sotva štvrť sekundy. Podišiel k nim len na päť krokov a otázky mu zamrzli na perách. Musel na tej lavičke čakať niekoľko hodín, no chuť vedieť, čo sa tam vnútri dialo, ho akosi prešla.
Opýtal sa iba: „Wednesday je...?“
„Oslobodená.“
Prikývol.
„Stále spí.
Dumbledorove oči boli také chápavé, že Snape cítil iba minimálnu chuť mu ich vypichnúť. Starý čarodejník iste viac než len tušil, čo prežili.
„Dnes v noci by si nemal ostať sám vo svojom byte, Severus. Dám ti ustlať u mňa.“
„Nie. Netreba. Keď som to nedokázal urobiť tam, dnes v noci vo svojej spálni to neurobím.“
„Ako myslíš. Nechcem na teba tlačiť. Kedykoľvek príď, ak by si si zmenil názor. Selma, Augustus, prosím, nasledujte ma do nemocničného krídla.“
Ťahali sa za Dumbledorom ako tiene. Sledoval ich po koniec chodby, a potom sa odišiel domov nezabiť.

*****

V pondelok nastúpil na vyučovanie akoby nič. Medzi žiactvom to ráno v jedálni poriadne zašumelo, keď si sadal na svoje miesto. O jeho piatkovej indispozícii sa už muselo šepkať, a to vynechal iba jednu vyučovaciu hodinu a jednu nedokončil. Nechápal, ako tí malí smradi vždy zacítia, keď sa niečo deje.
Augustus Boucher a Selma Munnová boli preč. Nečudoval by sa, keby bol včerajšok býval ich posledným dňom v aktívnej službe. Ba možno by to tak bolo najlepšie, preňho určite. Netúžil mať nepriateľov medzi aurormi a vedel, že niet zaprisahanejšieho nepriateľa okrem človeka, ktorého si pamätáte pomočeného od strachu alebo in fecibus suis obtegint)* .
Doeovú ešte pred svitaním odoslali kozubom do Nemocnice Svätého Munga. Súhlasil s Dumbledorom, že je správne prizvať k jej prípadu viacero odborníkov – je tam výhoda nadhľadu a rozličných perspektív – a že je vhodné, aby sa ňou niekto zaoberal na plný úväzok. On sám bude učiť v normálnom pracovnom režime. Ostávali nejaké štyri týždne do konca školského roka a maratón výstupných skúšok piatakov a siedmakov, známkovania písomiek a esejí, fakultnej byrokracie a uzatvárania výsledných známok sa začne prakticky už od stredy. Po tom, čo dokončí svoje pracovné povinnosti, môže každý deň frčať k Svätému Mungovia a konzultovať so špecialistami, alebo sa zavrieť do laboratória a dumať nad zložením kontraelixíru.
Presne tak to robil do konca školského roka. V stredu 30. júna všetky štyri fakultné opičiarne otvorili mreže a jačiaca masa rozšafných mláďat sa konečne vovalila do expresu. No Wednesday Doeová sa do sirotinca už nikdy nevráti, a zatiaľ čo jeho kolegovia obložení kuframi „riadili dopravu“ na peróne, kým sami vojdú do vozňa, on vo svojom podzemnom laboratóriu vraštil čelo nad chemickým zložením májčej hemolymfy a nikam sa nechystal. Do Tkáčskej ulice sa nechcel vrátiť bez Wednesday. Radšej ostal v prázdnom hrade s Argusom Filchom, domácimi škriatkami, obrazmi a duchmi.
Špecialisti od Svätého Munga neboli najhorší. Prizval k nim aj jednu známu z akadémie majstrov, aby mal záruku, že osud jeho budúcej dcéry je v kompetentných rukách. Napriek tomu tápali. Nič nevedeli s určitosťou. Z dôvodu alternácie Tanatových sĺz zlyhávala diagnostika a Wednesday vo snoch na túto tému neprehovorila.
Z jej série sa mu sníval za ten čas iba jediný sen, a aj na ten by najradšej zabudol. Zahanbovalo ho čo i len naň pomyslieť. V tom sne príde za bieleho dňa do záhrady svojho rodného domu s rýľom v ruke a začne vykopávať jej hrob. (Ulica tam už nie je, záhrada vyzerá ako predtým.) V hĺbke najviac tri stopy jeho rýľ rozkopne zvyšky mačky Sassy, z ktorej ostal iba spráchnivený bochník zotletého tkaniva, kostí a chlpov. Spod nej už vykúka známa deka so slniečkami a drobné dlane dievčatka.
Keď ju zhruba odkopal, vzal ju za ruku a pomohol jej do sedu. Hlina sa jej sypala z vlasov v hustom prúde.
„Ahoj, Wendy,“ pozdravil sa. „Je čas vstávať.“
Oprášila si tvár a nechala sa vytiahnuť z jamy.
„Ahoj, Severus,“ zaškerila sa detsky a zažmúrila do slnka.
Usmial sa tiež a ruka v ruke vošli do domu. Nezastavili sa však v obývačke ako doteraz. Po vŕzgajúcich drevených schodoch vyšli na poschodie a do spálne jeho rodičov. Taká umazaná od hliny po týždňoch v hrobe si sadla na posteľ, z ktorej sa vzniesol obláčik prachu. A on... on ju zatlačil na chrbát, vyliezol za ňou na matrac, vyhrnul jej bielu nočnú košeľu, a... a keď potom ležali vedľa seba, Snape uzrel v kúte miestnosti ticho stáť čiernu kozu, ktorá niečo lenivo prežúvala a nespúšťala z neho žlté oči s horizontálnymi zreničkami.

Tento sen ho dokonale desil a privádzal do rozpakov. Ak sa mu ho nepodarí zakryť pred sociálnymi pracovníkmi, jakživ mu nepodpíšu adopciu.
Nebál sa síce, že nedokáže voľačo zatajiť pred úradníkmi, ktorí „študovali“ legilimenciu na dvojtýždňovom kurze, ale išlo o princíp. Nepochyboval, že jeho vzťah k Wednesday je čistý, učiteľsko-otcovsko-priateľský, no predsa musel rozmýšľať nad tým, čo ten sen znamená. Doteraz každý niečo znamenal.
Jeho podvedomie mu mohlo predhodiť pocity, ktoré si sám nepripúšťal. Mohlo to byť upozornenie, že ten strašný nedeľný večer s diablom Belialom ich oboch navždy zmenil. Mohol zobrazovať jeho strach z Beliala a z jeho zvráteností. Alebo za tým bola ona? Dobrý Merlin, je možné, že by ho ona, dieťa s piatimi neduživými chĺpkami v lone, mohla vnímať ako muža?
Nevedel, snažil sa na to nemyslieť, trávil čas prácou a dni ubiehali.
V piatok deviateho júla stál s troma lekármi nad kotlíkom, v ktorom bolo na dne trocha hnedej riedkej tekutiny. Bol to najpremyslenejší a najnádejnejší výsledok ich doterajšej práce. Traja muži a docentka Wellsová sa váhavo zhodli na tom, že keby strávili nad týmto rébusom hoci aj ďalší mesiac, nič presnejšie a zodpovedajúcejšie už nevymyslia. Čo nemusí vôbec nič znamenať, ale aj môže. Stavali prevažne na predpokladoch a na samom „možno“, „v prípade, že“ a „približne“. Otázka preto stála: vyskúšať, či nevyskúšať?
Snape sa veľmi bál. Pamätal si, čo mu povedal diabol. (A pamätal si, že sa neprinútil obetovať svoj bezcenný život, a preto teraz hazarduje s tým jej.) Chápal však, že sú v hraničnej situácii: majú buď toto, alebo ju môžu rovno odložiť do vitríny vo vestibule a ukazovať ako raritu.
„Tak to skúsme,“ povedal, a tým prehlasoval doktora Ghazariana v počte troch proti jednému.

Rozmiešal dva decilitre elixíru v rozpustenom tuku a vytvoril masť. To bol jediný rozumný prostriedok, ako do nej čosi dostať. Rukami v ochranných rukaviciach jej to všetko vmasírovali do pokožky, kým sa bledé telo vystreté na posteli nelesklo ako perleťová soška. A potom so zatajeným dychom čakali.
Keď hodinová ručička opísala štvrť kruhu a nič sa nedialo, Snapeova nervozita sa skoro nedala vydržať. Masti sa vstrebávajú pomaly. Navyše, jej krvný obeh a látková výmena prakticky stoja. Čakaj a nestresuj, hovoril si.
Keď uplynulo tridsaťdeväť minút, dvaja zo špecialistov pili kávu z automatu a tretí im ju závidel, Snape si s hrôzou uvedomil, že Wednesday má modré pery. Prudko vstal, prevrhol stoličku, a tým prebral z letargie zvyšok skupiny. Dotkol sa jej líca. Bolo oproti jeho dlani studenšie.
„Ona chladne. Sinavie. Zomiera.“
„Hovoril som vám, že tam dávate príliš veľa Oxalis acetosella, dočerta! Aktivovalo to v nej potrebu kyslíku,“ vyhŕkol doktor Simon.
„Na to tam bol predsa pľúcnik, aby sa zároveň aktivoval systém uspokojovania tejto potreby,“ odsekla Wellsová.
Duchaprítomný doktor Ghazarian vytiahol prútik: „Pulmones satiat!“
Wednesdayine pľúca sa začali nafukovať umelým dýchaním a Snapeovi to pripomenulo istý obrad, ktorý viedol pred niekoľkými týždňami. Bezprostredne jej to kúzlo zrejme zachránilo život, ale nebolo to riešenie. Nemajú žiadne riešenie. Dozrelo v ňom rozhodnutie.
„Von!“ skríkol na lekárov. „Choďte von, zamknite túto miestnosť a nikoho sem nepúšťajte. Musím niečo vyskúšať a bude to nebezpečné.“
„Čo to vyvádzate?“ zamračila sa Wellsová.
„Budem vyvolávať diabla, ak to musíte vedieť. Pomohol už predtým. Je to jediná možnosť.“
Hľadeli naňho ako na utečeného pacienta z uzavretého oddelenia.
„No bežte už,“ štekol. „Toto nesmiete vidieť. Dvere tejto miestnosti sa otvoria, až keď nimi vyjde Doeová, či už so mnou, alebo bezo mňa. Choďte, lebo vás vyhodím sám.“
Urazení, no zároveň zastrašení lekári sa konečne vypotácali z dverí. Šli ako v zlom sne. Ten pomätený rokfortský černokňažník ich práve vyhnal od pacientky v kritickom stave – nechcelo sa im veriť, že sa to skutočne deje.
Dvere sa ostro zaplesli a vzápätí sa spoza nich ozval rev, ktorý znel ako „Beliaaaal!“, keď si Severus Snape svojím obsidiánovým nožíkom na prísady začal vyrývať do hrude písmeno X a prvá spŕška krvi dopadala na tvár Wednesday Doeovej.

*****

„Spravím to,“ povedal Snape. Krv vyvierajúca z pŕs sa mu vsakovala do franforcov košele a do nemocničnej bielizne na Wednesdayinom lôžku. „Ak stále dovolíš, aby som mohol vybrať, ktorý z nás dvoch odíde z tejto miestnosti živý na vlastných nohách, tentoraz to bude ona.“
„Uvedomuješ si, že tým odovzdávaš svoju dušu mne a zaprisahávaš sa k večnej službe mojej ríši?“
„Áno,“ hlesol Snape.
„No vidíš. A ja ti to aj tak nedovolím. Mal si brať, keď som dával. Bol si hlúpy. Teraz to už nespravím tak lacno.“
Lacno? Čo viac ti môžem dať ako svoj život a svoju dušu?“
„Bohvieakú hodnotu pre teba nemá, ten tvoj život. Ani duša. Dávno si ich popľuval. Drží ťa na tomto svete len strach a povinnosť. Hlavne ten strach. Ale máš lásku. Tá je pre teba najcennejšia.“
„Čo? Ja nemám... Ja som nikdy... Ona...“
Snapeovo vnútro zaplavili obrazy Lily Potterovej a jeho odraz v zrkadle nad umývadlom sa zasmial Belialovým smiechom.
„Mám na mysli niečo aktuálnejšie, nádejný otecko.“

„Vyhnal môj tím lekárov z ošetrovne svinským krokom a zamkol sa tam,“ penila primárka Blackwellová.
„Pacientka sa nachádza v akútnom ohrození života, a my netušíme, čo tam s ňou robí,“ poznamenal znepokojený doktor Ghazarian.
„Hneď, ako sme vyšli von, počuli sme strašný krik, a odvtedy je ticho,“ dodala docentka Wellsová.
„Kričal nejaké slovo, ale buď som dobre nerozumela, alebo to bola len nejaká skomolenina. Znelo to ako Beliá. Alebo Béliál.“
„Au, čo sa strkáš?“ povedala hlava mladého aurora v plameňoch primárkinho krbu, potom zmizla a namiesto nej sa objavila tvár ženy v strednom veku.
„Povedali ste, že chcel vyvolávať diabla?“
„Á... áno,“ zakoktal sa prekvapený doktor Simon.
„Môžete pre mňa zopakovať to meno?“
„Ko- koho meno?“
„Severus Snape,“ odpovedala zaňho Wellsová. „Majster elixírov z Rokfortu.“
Žena v krbe sa na ňu tvrdo pozrela.
„V tom prípade... v prvom rade za žiadnych okolností nevstupujte do tej miestnosti. Čakajte a buďte pripravení. Ten, kto nakoniec vyjde von, možno bude potrebovať ošetrenie. Teraz odstúpte od krbu. Idem k vám.“
Plamene zhasli a o necelú minútu sa z kozuba vyvalil obláčik popola, z ktorého do kancelárie primárky vkročila kapitánka Selma Munnová.

„Nesnaž sa zapierať, že láska k malej Snapeovej je pre teba cennejšia ako život a duša,“ hovoril Belial. „Veď je to práve to, o čom si sa ma snažil na začiatku presvedčiť. Ja ti verím. A som dojatý. Pozri sa do zrkadla, ako plačem.“
Aj bez pohľadu nad umývadlo vedel, že jeho obraz musí mať vlhké oči.
„Jediné, čo od teba chcem,“ pokračoval diabol, „je najjednoduchšia ukážka ľudskej lásky. Nič ťažké, robil si to už viackrát, hoci dávno. Ukáž mi, ako ju ľúbiš, a ona otvorí oči a vstane z postele. Pekne jupomiluj. Chcem sa pozerať.“
Snape to vytušil sekundu predtým, než pekelník vyrukoval so svojím návrhom. V mysli mu prebleskol obraz čiernej kozy, ktorá naňho upierala oči z kúta rodičovskej spálne v Tkáčskej ulici.
„Ľúbim ju ako svoju dcéru,“ povedal potichu. „Nie ako ženu.“
Muž v zrkadle prevrátil oči stĺpkom a mávol rukou, akoby odháňal muchu. „Dcéra alebo žena. Od biblických čias až dodnes je to mnohým mužom jedno. Naozaj ti musím vysvetľovať také triviálne veci? Práve v tejto chvíli si tisícky mužov na celom svete berú svoje vlastné dcéry. Táto tu pritom ani nie je tvoja vlastná.“
„Je to ešte dieťa,“ šepol cez zaťaté zuby.
„Netušil som, že odkedy si odhodil striebornú masku, stal sa z teba mních,“ vypľul diabol znechutene. „Na Voldemortových oltároch ležali aj mladšie kúsky, a ty si si bral ako zo švédskeho stola. Už si na to nespomínaš? Mám ti to pohľadať v hlave?“
„Netreba,“ vyhŕkol. Už nikdy, nikdy si to nechcel pripomínať! „Veľmi dobre si to pamätám. Donútili ma.“
„A ty si zakaždým tak odvážne odporoval, však áno... vzbudzoval v tebe Lucius Malfoy väčší rešpekt ako ja, keď si plnil jeho rozkazy bez reptania a predo mnou sa vykrúcaš ako dážďovka pod podošvou?“
„Keď to spravím...“ roztriasol sa mu hlas, keď na to musel pomyslieť, „keď to spravím, stratím Wednesday Doeovú ako dcéru. Nebude možné, aby prijala za svojho vychovávateľa muža, ktorý...“
„...ktorý ju pretiahol?“ uškrnulo sa zrkadlo. „Ó, nezištný Severus Snape, ktorý sa chcel obetovať za toto dievča, rozumiem ti dobre, že jeho život podľa teba nemá hodnotu sám osebe? Ak neposlúži zámeru, ktorý si si vzal do hlavy, spôsobom, ktorý si si naplánoval, potom nemá zmysel, aby žila? Skláňam sa pred tvojím morálnym Olympom.“
Belialova zvrátená logika mu vŕtala dieru do srdca. Jeho krvavá, rozrezaná hruď akoby vyjadrovala všetko, keď pristupoval k Wednesdayinej posteli a videl vlastnú ruku, ako jej siaha do rozkroku.
Jej pohlavie bolo ešte hladké, detské, a on v duchu vyslovoval avada kedavra s prútikom obráteným proti sebe, keď cítil vlastnú fyzickú reakciu. To nie je možné. To nemôžem byť ja. To spôsobuje Belial. /
„Chlapče... zmier sa už konečne so svojou prirodzenosťou,“ zahrkútal diabol. „A použi tú svoju skvelú masť, nech je konečne užitočná. Inak tam nevopcháš ani ukazovák bez toho, aby si si z neho ošúpal pokožku.“
Wednesdayino telo bolo nehybné, mŕtva váha, s ktorou sa ťažko manipulovalo, a vstup doň tesný a zapečatený. Musel ju uchopiť za boky a tlačiť sa do nej z celej sily. Keď zacítil, ako odpor konečne povoľuje a jeho telo vniká do jej tela, pod dlaňami sa mu zavlnili Wednesdayine svaly. V hrôze sledoval, ako do nej vstupuje život, ako svalová tenzia spevňuje voľne rozhodené končatiny, ako sa trhane hýbe jej bránica a hrudný kôš, ako Wednesday otvára ústa, aby prehltla vzduch, a ako sa jej po lícach rozlieva rumenec.
„Tvoja dcéra žije, raduješ sa?“ šumelo mu v ušiach.
Snape chcel okamžite odskočiť od postele, ale diabol mu to nedovolil. Držal ho na mieste a pohyboval mu bokmi, zatiaľ čo Wednesday otvárala oči a prvé, čo uvidela, bola jeho tvár.
„Profesor ?!“ vydýchla chrapľavo. „Ježiši, ste celý od krvi! A ja... kde... čo to... au!“
Tvár sa jej zvraštila bolesťou.
„Čo to robíte... Prestaňte... Dosť! To bolí! Prosím!“
Zdvihla ruky, v ktorých ešte nemala ani trochu sily, a snažila sa ho odtlačiť.
„Lež pokojne,“ zavrčal. Zmietol zo seba jej ruky ako omrvinky od obeda a pridržal jej zápästia vedľa tela vo veľmi nepohodlnom uhle.
Keď znova otvorila ústa, zakryl jej ich dlaňou, pod ktorou zmizla polovica jej tváre, a kým dokončoval svoju prácu, po malíčku mu stekali jej slzy.
A potom... potom už len vzlykal a neodvážil sa uvoľniť jej zápästia, nohy ani ústa. Keby mal tretiu ruku, zakryje jej i tie veľké čierne oči, aby ho prestali mučiť, aby prestali vyčítať. Diabol sa smial.
„Máš strach, že prehovorí?“ opýtal sa, a Snape to nedokázal poprieť.
Dievča, ktoré nikdy nebude môcť byť jeho dcérou, bolo teraz jeho žalobkyňou. Hľadelo naňho v čírej hrôze a bolesti.
„Tak ja pre teba spravím láskavosť, môj verný služobník, hoci si ma o to neprosil. Môžeš z nej zliezť bez obáv. Wednesday Doe nikdy neprehovorí.“
Roztrasene skĺzol z jej lôžka a klesol na najbližšiu stoličku. Pravú dlaň mal horúcu a klzkú od jej slín. Wednesday sa zdvihla na lakťoch, obrátila k nemu tvár, v ktorej sa zračila obrovská krivda, a otvorila ústa, aby naňho zakričala. Z hrdla jej však nevyšiel hlas. Skúsila to trikrát, no zvuk sa jej zasekával v krku, až sa zakašľala. Potom sa schúlila do klbka tvárou k stene, rukami si objala kolená a Snape videl, ako sa jej chrbát, na ktorom ostro vystupovali stavce a rebrá, otriasa vzlykmi.
Opatrne siahol po prútiku, no prísne oči zo zrkadla nad umývadlom mu prišpendlili ruku k stolu. „Varujem ťa,“ povedal odraz. „Vo chvíli, keď sa ty alebo niekto iný s tvojou pomocou pokúsi zmeniť jej spomienky, vsadím Wednesday Doe späť do okov anjela Uriela, a z tohto trestu už nebude odvolania. Či ti nestačí, že tvoje milované dieťa žije, nevďačný Severus Snape? Umy jej krv zo svojho prirodzenia a vzývaj meno Beliala!“
S týmito slovami diabol odišiel a nechal obe nešťastné bytosti osamote v bielej izbe ušpinenej krvou. Potom bolo dlho ticho, iba nemocničná posteľ ticho stonala pod hmotnosťou Severa Snapea, ktorý pritískal zhúžvanú prikrývku k lonu Wednesday Doe a kolísal ju v náručí. Jej tvár sa zabárala do rany na jeho hrudi a jeho slzy stekali do jej vlasov.
Keď napokon obaja vyšli von, zo Snapea visel jeho špinavý, rozrezaný odev a Doeová bola zavinutá v plachte ako Lazar, ktorý vstal z hrobu. Majster elixírov prešiel pohľadom po mlčanlivom zástupe čakajúcich a jediná aurorka Selma Munn pred ním neuhla očami. Potom sa odovzdali do rúk lekárov, ktorí každého odviedli inou cestou. To bolo naposledy, čo videl Wednesday Doe, ktorá skutočne nikdy neprehovorila o tom, čo sa stalo u Svätého Munga, a Selma Munn na podrobnostiach ich seansy s diablom nijako nenástojila. Vedela o tom svoje, a boli to veci, na ktoré aurorská akadémia človeka nikdy nemohla pripraviť.

Dohovor

Wednesday Doe v skutočnosti neprehovorila už nikdy a o ničom. Inak bola telesne celkom zdravá, čo lekári považovali za zázrak sám osebe: dievčaťu, ktoré prežilo intoxikáciu Tanatovými slzami, predpovedali minimálne doživotné problémy s pečeňou.
Do konca mesiaca ostala v starostlivosti psychológov u Svätého Munga, kam ju dva alebo tri krát do týždňa prišiel navštíviť Albus Dumbledore, Filius Flitwick alebo Minerva McGonagallová, nikdy však nie Severus Snape. Riaditeľ mu to nezazlieval. Vedel, že to nie je dôsledok nezáujmu, napokon, v diskusii o Doeovej budúcnosti Snape nestál bokom. Dumbledore tušil, že prerušenie kontaktu je cena, ktorú majster elixírov platil za pomoc zdola, a nepýtal sa.
Z cirkevného dieťaťa Wednesday Doe sa stalo dieťa ministerstva mágie s novou identitou. Sama sa písomne vyjadrila, že existenciu svojho starého ja považuje za ukončenú a praje si ďalej žiť pod novým menom.
Nebol problém vyhovieť tomuto želaniu, naopak, uľahčovalo to niektoré veci. Wendy – tak ju stále bolo možné volať – bola pre svet muklov mŕtva. Nepochybne už mala vlastný krížik na pohrebisku klarisiek a mukli si ju vyškrtli zo zoznamov. To jej poskytovalo výsadu, z ktorej sa inak tešili iba čistokrvní čarodejníci: nejestvovala v paralelných svetoch, a teda bola oslobodená od väzieb na muklovský štátny aparát. Rokfort ani Ministerstvo mágie už nemuseli nič kamuflovať a zariaďovať dvojmo.
Všetci sa zhodli na tom, že by nemala pokračovať v štúdiu na Rokforte. Bolo tam príliš veľa traumatizujúcich faktorov a príliš veľa študentov, ktorí si pamätali Wednesday Doe s ostrým jazykom a mali by problém akceptovať nemú Gwendolene Lanner.
Dumbledore navrhol jej prestup na Beauxbatons, keďže to bola dievčenská škola, no Snape presadil tvrdý Durmstrang. Chcel, aby Wendy dostala vzdelanie tam, kde by mohla rozvíjať svoje danosti, a nie ich potláčať. Bola poznačená peklom a vedela o čiernej mágii viac ako väčšina dospelých britských čarodejníkov. Bolo jej ublížené a sama neváhala ubližovať. Nepatrila medzi slečinky, skôr medzi černokňažníkov.
Dumbledore pre ňu počas leta vybavil štipendium od ministerstva mágie, a zároveň písal kolegovi Karkarovovi. Oficiálnou politikou Durmstrangu bol čistý pôvod, preto Snape k žiadosti pripojil osobný list, v ktorom Igorovi stručne vysvetlil, že mu na prijatí Lannerovej veľmi záleží. Jemne v ňom naznačil, že hoci v papieroch dotyčnej študentky stojí „rodičia – neznámi“, preňho je ako vlastná dcéra. Vedel, že intrigánovi Karkarovovi to bude stačiť na to, aby sa jeho obrazotvornosť spustila na plné obrátky.
Akceptačné dokumenty dorazili do Rokfortu v posledný júlový deň, a v najbližší pondelok už Wendy v sprievode sociálnej pracovníčky cestovala do Laponska. Dumbledorovi stislo srdce, keď ju videl odchádzať: Všetky jej osobné veci sa zmestili do malého kufríka. V Británii nenechávala nič a nikoho.
V Durmstrangu na ňu pred začiatkom školského roka čakal mesačný jazykový a aklimatizačný kurz, ktorý ju mal pripraviť na nástup do druhého ročníka. Učebné osnovy Rokfortu a Durmstrangu boli natoľko odlišné, že učitelia usúdili nevystavovať traumatizované dieťa, znevýhodnené dvojnásobnou jazykovou bariérou, ďalšiemu tlaku v podobe hodenia do hlbokej vody neznámych tretiackych predmetov. Súčasťou kurzu bola aj výuka komunikačnej legilimencie, ktorá Wendy umožní kompenzovať rečový hendikep.
S týmto sa Snape zmieroval najťažšie. Počas osamelých večerov ho prepadala živá predstava, ako so svojou dcérou Wendy sedia v obývačke okolo konferenčného stolíka, jedia oriešky a rozprávajú sa z mysle do mysle, trénujú vysielanie a príjem, útok a obranu, mračia sa a smejú sa, a nikomu neprekáža, že Wendy nemôže rozprávať: Dvaja legilimetni nepotrebujú medzi sebou slová.
Namiesto toho sa Wendy teraz chúli do kožušín v cudzej krajine za polárnym kruhom, vyučuje ju určite nejaký diletant a nemá pri sebe blízku dušu. Pritom, keby mala správne vedenie (jeho), mohla so svojím prirodzeným talentom toľko dokázať!
Zožieralo ho to tak veľmi, až upustil od svojho presvedčenia držať sa od Wendy čo najďalej, a seriózne uvažoval, ako by sa ich životy mohli predsa len spliesť dohromady. Dva dni pred Wendiným plánovaným odjazdom ho pochytila panika. Začal plánovať, že ju navštívi, že sa jej ospravedlní a všetko jej vysvetlí. Je to predsa rozumné, racionálne dievča, a predtým si bol
istý, že by ho prijala v roli vychovávateľa. Už len preto, že prahla po poznaní, a on by ju mohol toľko naučiť... Možno by ho aj teraz dokázala pochopiť, dokázala by mu odpustiť, a namiesto do Laponska by si odniesla svoj kufrík na Tkáčsku ulicu, kde už má pripravenú detskú izbu. On by ju potom dokázal ochrániť pred všetkým... okrem samého seba. V tú noc sa mu opäť snívalo, ako ju priviedol do svojho domu a miloval sa s ňou na kuchynskej lavici. Na druhý deň sa systematicky opil, ostal doma a nechal ju odísť.
Od myšlienok, ako dať veci medzi nimi do poriadku, nemal pokoj ani neskôr. V priebehu augusta jej napísal tri listy, ktoré vždy na druhý deň spálil. Potom si povedal, že sa možno ozve, keď sa všetko trocha znormalizuje, keď rany už nebudú také čerstvé. Možno pred Vianocami, možno pred letnými prázdninami s ponukou miesta, kde by mohla tráviť voľné dni. Nikdy to však nespravil.
V septembri nastúpil na Rokfort študent Harry Potter a Snape pochopil, že Wendy nie je jediné dieťa, ktorému niečo dlží. Koncom školského roka nadobudol podozrenie, že čarodejnícka Británia už nie je bezpečné miesto, a rozhodol sa ju definitívne vypustiť zo svojho života. Bude to tak pre ňu lepšie.
Dlhé roky boli jediným spojivom medzi nimi Karkarovove a neskôr Jónsdóttirovej listy, vysvedčenia a bankový účet, kam Snape každý mesiac prispieval dieťaťu bez rodičov na štart do života, keď dovŕši osemnásť rokov. Ten čas nastal v júli 1996, keď Wendy na Durmstrangu s vyznamenaním ukončila predposledný ročník. Reagovala na jeho dar opatrným listom, na ktorý nikdy neodpovedal.
Znovu sa stretli až vo chvíli, keď jeho duša opúšťala tento svet. Keď v máji 1997 ležal na dlážke Škriekajúcej búdy a život z neho unikal v prúdoch krvi, zdalo sa mu, že ho za pravú ruku drží Lily Potterová a za ľavú trinásťročná Wendy. Devätnásťročná Gwendolene Lanner sa v tej chvíli prebudila vo svojej posteli na internátnej izbe a prepukla do plaču, hoci sama nevedela prečo.

Konec

Poznámky:
)* pokrytý vlastnými výkalmi

Komentáře

Na těchto stránkách nevzniklo nic za účelem zisku. Kánon originálních děl je majetkem jejich právoplatných autorů. Na druhou stranu všechno ostatní je majetkem naším, proto nešiřte nic z těchto stránek bez souhlasu autora.
Design by D.J. Orlovský