Fantasmagorium

Autor: DD
Hlavní postavy: Severus Snape/ Draco Malfoy
Shrnutí: Draco vedel dve veci: za prvé, byť synom Luciusa Malfoya je nesmierne ťažké. Za druhé, Severus je jediný, koho má. Mnohé veci nasvedčujú tomu, že to druhé tvrdenie nie je pravdivé a možno ho skutočne nikto nemiluje; no Draco v to napriek tomu neprestáva veriť.
Poznámka: Niektoré udalosti a fakty sa nezhodujú s knihou.

Jediný, koho mám

Severus sa triasol, keď si sadol na stoličku v slizolínskej spoločenskej miestnosti. Bol rád, že tu nikto okrem nejakých dvoch dievčat v kúte nebol.

Kto chce vidieť, čo má mastný ufňukanec pod nohavicami?

Severus sa neudržal a začal hlasno vzlykať. Mal podobný pocit ako po tom, čo ho zbil jeho otec – možno i horší, pretože keď išiel do Rokfortu, dúfal, že aspoň tu ho budú rešpektovať a brať ako normálneho.

Doma ho brali nenormálneho za to, že bol čarodejník. Tu ho brali nenormálneho za to, že bol podľa nich nudný a škaredý.

„Nudný, škaredý, zakomplexovaný, bifloš.. mastný ufňukanec..“ opakoval si potichu, a bol by prisahal, že ho nikto nemôže počuť, no v tom sa prudko otočil a uvidel tvár so sivými očami, ostrými rysmi a dlhými platinovými vlasmi.

„O kom hovoríš? O mne ani o tebe určite nie.“ Uškrnul sa Lucius Malfoy a sadol si na sedačku vedľa Severusa. Ten si utrel z tváre slzy, uhladil si vlasy a dúfal, že vyzerá aspoň trochu normálne, aj keď o tom pochyboval. Jeho tvár horela, zatiaľ, čo sa pozeral do tej dokonalej, aristokratickej a perfektne kľudnej tváre Luciusa.
„Hovoril som o Potterovi.“ Usmial sa Severus a Lucius mu úsmev opätoval.
„Vidím, že zdieľame podobné názory..“ Lucius sa zamračil, lebo zabudol chlapcovo meno. Poznal ho iba pod nadávkoumastný ufňukanec, ktorú Potter a jeho kamoši tak radi používali.
„Severus. Severus Snape.“ povedal Severus a chcel sa vyfackať za to, ako vzrušene jeho hlas znel.

*****

„Veľmi zaujímavé. Nepoznám nikoho z tejto úbohej školy, ktorý má také vedomosti z čiernej mágie ako ja. Ale pomaly ma dobiehaš, Severus,“ Usmial sa Lucius a zabočil do chodby.
„Nie!“
„Nie?“ Zdvihol jedno obočie Lucius.
„Ehm.. nie do tejto chodby.“
„Smiem vedieť prečo? Veď je to kratšie.“
„Ale často tu bývajú Potter a..“ Severus sklonil hlavu. Lucius položil ruku na Snapeovo rameno.
„Kvôli takým chudákom ako je Potter sa bojíš prejsť cez chodbu? Nebuď smiešny. Poď,“ Buchol Severusa do chrbta a ten sa ocitol v chodbe, zoči voči Jamesovi a Siriusovi. Remus prekrútil oči, keď uvidel, že sa schyľuje k šikanovaniu, a radšej niekde odkráčal, čítajúc svoju knihu.
„Ale, ale, koho to tu máme? Ufňukanca?“ Ich úsmevy sa z tváre stratili, keď uvideli o tri roky staršieho Malfoya, ako prišiel k Severusovi a dal mu ruku okolo pliec.
„Ale, ale, koho to tu máme? Brýlatého škaredého tupca a sprostú čiernu ovcu rodiny? Poď, Severus,“ povedal Lucius a na Severusovej tvári sa po prvýkrát v tomto školskom roku zjavil úsmev.

*****

„Lucius, prečo sa kamošíš s tým mladším debilom? V poslednom čase vyzeráte ako keby ste snáď spolu chodili. Zamilovaný párik,“
„Prosím?“
„No, s tým.. Snave, či ako sa to volá?“
„Pre tvoju informáciu, volá sa Severus Snape. Je mladší, to je pravda, ale vôbec nie je debil. Dokonca má na svoj vek väčšiu inteligenciu ako ty. A vôbec, ty mi nemáš čo diktovať, s kým sa ja budem baviť a s kým nie, je ti to jasné?!“ Snape Luciusa ani toho druhého nevidel, no vedel si predstaviť vystrašený výraz v tvári toho chlapca.
„Áno, Lucius.. máš pravdu. Prepáč.“
Keď tá druhá osoba odišla, Snape vošiel do slizolínskej spoločenskej miestnosti a snažil sa tváriť, ako keby nič nepočul. No Lucius samozrejme vedel, že tam Snape stál a počúval.

Snape si položil svoje knihy na stolík a sledoval Luciusov chrbát, ktorý zakrývali dlhé vlasy, ktoré v svetle ohňa v krbe vyzerali ako oranžové. „Taký humusák ako Michael mi nebude hovoriť, s kým sa mám a nemám kamarátiť. On nie. Bože, vraj zamilovaný párik. Ako ho to vôbec mohlo napadnúť? On sám je určite..“ Lucius sa otočil, pozerajúc na Severusa, „.. vieš, páčia sa mu chlapci. Je to nechutné. Čo si o tom myslíš ty, Severus?“ Severusove srdce začalo biť rýchlejšie a rýchlejšie. Lucius to vedel. Vedel, že ho miluje a že po ňom túži.
„Je to.. nechutné.“
„To je dobré, že si to myslíš, Severus,“ uškrnul sa Lucius, prešiel okolo Severusa a ako keby náhodou sa dotkol jeho ruky.

*****

„Neveril by si, čo sa za tie tri roky zmenilo,“ povedal nadšene Lucius, napravujúc Snapeovi habit, keď išli do veľkej miestnosti v Malfoy Manor. „Predstavím ti mojich nových kamarátov a moju snúbenku – Narcissu.“ Snape sa zastavil a cítil sa, ako keby mu niekto do srdca vrazil dýku.

*****

Snape, Narcissa a Lucius sedeli v pohodlných kreslách, pili kávu a pozerali sa na záhradu v Malfoy Manor. Bola veľká, tak veľká, že keď ste pozerali na jej koniec, videli ste ho len rozmazane. Vonku bolo tak teplo, že Snape si dokonca dnes výnimočne nedal svoj dlhý, čierny plášť. Boli letné prázdniny. Snapeove oči sa upierali na pravú stranu záhrady. Bol tam velikánsky rybník. Na drevenej lavičke pri ňom sedel malý blonďavý chlapček. Rukávy jeho drahej košele boli mokré a zašpinené, dlhé čierne nohavice mal vyhrnuté a nohy si máčal v rybníku. Sedel tam, len tak, a na jeho tvári sa zjavil hrdý úsmev, keď vytiahol udicu, na ktorej visela veľká ryba.

Snapeove oči sa znovu pozreli na Luciusa, keď pod jeho nohami niečo hlasne zarachotilo a zakričalo. Snape sa vystrašene pozrel dole a uvidel toho mladého chlapca, ako ležal na zemi a jeho tvár bola skrútená bolesťou. Rýchlo sa postavil a snažil sa zachytiť rybu, ktorá mu vypadla z vedra, no skôr, než to stihol urobiť, ryba s veľkým pleskotom padla na Narcissu, ktorá vstala a vykríkla. Snape a Lucius len tak-tak dokázali udržať smiech, no potom Lucius zvážnel, keď Draco prehovoril:

„Ocko, len som ti chcel ukázať rybu, ktorú som práve chytil! Taká veľká sa mi ešte nepodarila!“ Snapeove kútiky cukali, keď sa pozeral na toho malého chlapca, s akou Malfoyovskou hrdosťou to hovoril.
„Draco, chválim ťa, ale asi si nezdedil inteligenciu po mne, keď si sa rozbehol s mokrými nohami po mramorovej dlážke, však?“ Možno inteligenciu nie, ale krásu áno. Aj keď nikto sa nevyrovná tebe, Lucius. Pomyslel si Snape. Lucius mal na tvári zhnusenú grimasu, keď sa pozrel na Dracovu košeľu, ktorá bola mokrá, navyše špinavá od trávy a hliny. „Ani zmysel pre čistotu a pekné oblečenie od tvojej mamy.“ Ale šarm a éterickosť isto áno. Snape si musel dať v duchu facku za svoje myšlienky.

Luciusov pohľad sa uprel najprv na Draca a potom na Severusa. „Draco..“
„Oh, prepáčte! Dobrý deň, pán profesor Snape.“
„Ahoj, Draco,“ Draco sa usmial a podal ruku Snapeovi. „Nabudúci rok ideš prvýkrát do Rokfortu, však? No dúfam, že budeš v lektvaroch taký dobrý ako v chytaní rýb.“ Draco sa usmial a odtiahol ruku zo Snapeovho zovretia. Trochu dlhšie sa na Severusa zadíval a jeho tvár očervenela. Lucius zakričal na škriatka. „Poutieraj to tu, no najprv choď s Dracom hore a priprav mu čisté oblečenie!“
„Áno, pán Malfoy.“ Lucius sa spokojne usmial.

Snape sa pozrel na ruku, ktorú podal Dracovi. Mal ju mokrú a na palci mal malé stebielko trávy, ktoré isto pochádzalo s Dracovej košele. Snape sa pousmial a jemne druhou rukou zdvihol stebielko a žmolil ho medzi prstami.

*****

Draco si pritiahol košeľu pruhovaného pyžama, ktoré bolo vo farbách Slizolinu bližšie. Na chodbách svojho domu mu bola riadna zima. Pyžamové nohavice odhodil už v spálni; košeľa mu siahala niekde nad kolená. Drkotal zubami, pretože na celom jeho tele boli kvapky vody, ktoré mu padali z vlasov, ktoré vyzerali teraz ako tmavo blonďavé, keď boli mokré. Vstúpil do dverí na druhej konci chodby.

Bolo už niečo pred jednou, no Snape stále sedel v svojom čiernom kresle v hosťovskej izbe a čítal si nejakú knihu. Mal oblečený tmavo modrý župan. Keď uvidel sporo odetého Draca, knihu odložil na vedľajší stolík. Zdvihol prútik a jedným mávnutím zavrel i zamkol hrubé ebenové dvere.

„Oh, ahoj, Draco. Ty ešte nespíš?“ Na jeho tvári sa objavilo niečo ako úsmev. Samozrejme, úsmevom by ste to mohli nazývať len s veľkou dávkou predstavivosti. Draco sa trochu ošil, nervózne stojac pred dvermi.
„Nemohol som zaspať.“ mykol plecami Draco.
„Poď bližšie, no tak,“ povedal jemne, no netrpezlivo Severus. Draco prikývol a Snape sledoval jeho chudé nohy, keď kráčal k nemu. Kvapkala z nich voda, a Snapeovi to matne pripomenulo leto pred dvomi rokmi, keď mu Draco spadol priamo medzi nohy. Dracova noha sa teraz však zľahka dotkla tej Severusovej, keď si Draco na Snapea sadol. Snape sa zachvel, keď mu kvapka studenej vody padla na stehno. Začal jemne hladiť Draca po ramene a bozkami obsypával jemný kŕčik. Draco sa zachvel. Miloval pozornosť, ktorú mu Snape dával vždy, keď bol u nich na návšteve, a Draco tajne chodil k nemu do izby. Letné prázdniny boli perfektná príležitosť.

Snape nevedel, kde sa má prv chlapca dotknúť; v tomto momente chcel mať minimálne sto rúk, chcel mať svoje ruky všade, na každom mieste. Pomaly rozopínal košeľu, ktorá bola premáčaná od vody. Išla z Dracovho tela dole ľahko; bola mu totiž minimálne o dve čísla väčšia.

Jeho ruka spočinula na Dracovom kolene a pokračovala vyššie. Keď sa dotkla vnútra Dracovho stehna, tak sa nedočkavo na Severusovi zavrtel. „Prosím..“ vzdychol Draco, obtierajúc sa o Snapeov rozkrok.
„Nebuď nedočkavý.“ povedal Snape svojím typickým chladným hlasom, no i tak chlapcovu prosbu poslúchol a začal hladiť Dracovu erekciu.
„V-viac..“ zavzdychal Draco. „Chcem to.. to.. to ako minule,“ Draco sa snažil sformulovať súvislú vetu, no jeho telo sa viac sústredilo na šikovnú ruku, ktorá hladila jeho penis.
„Čo ako minule?“ Snape dobre vedel, o čo ide. Minule totiž prvý krát Draca vyfajčil.
„No.. oh bože, vyfajčite ma!“ zaúpel Draco a Snape sa len uškrnul. Miloval, keď Draco prosil.
„Nuž, keď tak pekne prosíš..“ Draco si trochu frustrovane povzdychol, keď jeho penis opustilo teplo Severusovej ruky, no vedel, že ho čaká niečo oveľa lepšie.
„Sadni si na sedačku.“ prikázal Severus a Draco si tam v momente sadol. Teraz, teraz by dokázal splniť všetko, čo by mu Snape nakázal. Nie, nechcel poslúchať Narcissu ani svojho panovačného otca, chcel počúvať Severusa Snapea.

Snape sa sklonil k Dracovmu rozkroku. Začal ľutovať, že nepovedal Dracovi, aby sa postavil; chcel sa dotknúť toho perfektného zadočku.

Pár krát pobozkal vnútro Dracovho stehna, no potom sa rozhodol, že nebude chlapca trápiť a konečne mu dopraje vyvrcholenie.

Pobozkal Draca na žaluď, no za pár sekúnd ho ihneď vzal celého do úst. Draco vykríkol, a Snape mu musel pridržať boky, aby sa nezadusil. Stačilo pár skúsených pohybov a Draco vyvrcholil do Severusových úst a na svoje brucho.

Snape sa pozeral na zadýchaného Draca, a pritom si rukou dráždil vlastný rozkrok. Postavil sa.

„Draco, viem, že si unavený, ale.. potreboval by som pomôcť,“ Draco sa len usmial a prikývol.
„Nie som unavený.“ Snape si rozviazal župan, ktorý s jemným šuchotom spadol na zem. Draco si bol istý, že by bol pri tomto pohľade tvrdý ako kameň, keby sa pred ani nie minútou neurobil. Draco si olízal pery.
Snape sa zobral do svojej ruky tú Dracovu, ktorá bola o toľko menšia od tej jeho. Položil ju na svoj rozkrok. Obidvaja vzdychli. Snape sa ešte bližšie priblížil k Dracovi, položil svoju hlavu na jeho rameno, ruky mu skĺzli k chlapcovmu zadku a začal si vychutnávať Dracove dotyky.

Zaplavila ho vlna tepla. Sťažka otvoril oči, a uvidel pred sebou platinové vlasy. Má ich ako Lucius.
Ochutnal bledú pokožku. Jemná presne ako tá Luciusova.
Zavrel oči a predstavoval si Luciusov typický úškrn, a jeho sivé oči naplnené túžbou, ako zbesilo honí jeho penis. Pri myšlienkach na Luciusa, ktorým sa snažil pri tom, ako sa pozeral na Draca, uniknúť, ho zaplavil orgazmus. Vedel, že toto je skurvene zlé; Draco mal len trinásť, a bol to syn muža, ktorého miloval a ženy, ktorú neznášal; ale Draco ho neustále zvádzal a Snape nikdy nevedel uniknúť túžbe po platinových vlasoch, bielej porcelánovej pokožke, aristokratických črtách.. čo na tom, že nepatrili Luciusovi.

Po tom, čo vyvrcholil na chlapcovu ruku, chvíľu len tak stál, snažiac sa popadnúť dych, a keď sa jeho oči po chvíli otvorili, uvidel Draca, ako stojí na špičkách a snaží sa pritisnúť pery na tie Snapeove. Snape ho prudko odtiahol, zdvihol zo zeme Dracovu košeľu a podal mu ju. Po tom, čo vzrušenie a adrenalín zo Severusovho mozgu vyprchali, znova sa ozvalo hryzajúce svedomie.

Draco sa zatváril zmätene, a rýchlo si košeľu obliekol, utierajúc do nej Snapeovo semeno. „Choď, Draco.“ Draco pomalým krokom prešiel k dverám a stisol kľučku. Len čo sa dvere za ním zavreli, po tvári mu začali stekať slzy.

Miloval Severusa. O tom nebolo pochýb. Bol akási jeho modla. Bol jediný človek, ktorý mu doteraz prejavil, že má o neho záujem. Že ho má rád. Draco bol za to Severusovi vďačný. Čo na tom, že to bola len maska?

***

„Čo to znamená?“ spýtal sa potichu Draco, ako keby snáď ani nechcel poznať odpoveď. V izbe boli tri osoby – jeho matka, ktorej precízne urobené čierne linky na jej zvodných očiach boli rozpité od sĺz, jeho otec, s chladnou tvárou a krutým výrazom, a Severus Snape, s tvárou, ktorá by hociktorému pozorovateľovi v tejto miestnosti nepôsobila o nič milšie ako tá Luciusova, no Draco sa dokázal pozerať len do nej.

„Draco, to je hlúpa otázka. Odteraz budeš slúžiť Temnému Pánovi a splníš povinnosť, ktorú ti dá. A vôbec, nie je to povinnosť, je to radosť, plniť priania nášho Pána. Zvládneš to, Draco. Máš už šestnásť rokov! A si predsa Malfoy.“
„A čo, že som Malfoy?! Ja to nechcem robiť, otec, ja to robiť nebudem! Ja ho nezabijem!“ Lucius sa postavil. Vyzeral pokojne, celkom pokojne, ako keby išiel práve svojho syna len pohladiť. No Lucius zdvihol svoju pravú ruku, a na Dracov alabastrovo bielej tvári pristála tvrdá facka. Draco zhíkol od náhlej a nečakanej bolesti, no svojmu otcovi nevenoval ani jeden pohľad. Jeho oči sa stále upierali na Severusa.

*****

Draco plakal. Nikdy, nikdy v živote nepoznal takúto bolesť. Mal pocit, ako keby sa ani nemohol nadýchnuť. Hlasné vzlyky a slzy, tečúce z jeho očí, nešli zastaviť. Dracovi to nevadilo – dúfal, že keď sa poriadne vyplače, zmizne ten nepríjemný pocit na jeho hrudi, ktorý ho pomaly zabíjal. Bola ťažká – ako keby mu niekto dal ťažké závažie okolo krku.

Podvihol trasúcu ruku a vložil ju do tečúceho prúdu ľadovo studenej vody. Opláchol si tvár a zaklonil hlavu, ako keby chcel, aby jeho slzy „tiekli“ opačným smerom. Vedel, že by nemal plakať. Že by nemal ukazovať svoju slabosť, tak isto, ako to robí jeho otec. Ako to robí Snape. Kamenná tvár a ľadové srdce. Nechcel si priznať, že to rozhodne nie je. Nechcel si priznať, aký slabý v skutočnosti je. Ako ho celá táto úloha vyčerpáva. Nič nechcel viac, ako byť teraz v náručí jeho otca. No už ani na neho sa nemohol spoľahnúť. Občas mal pocit, že jeho otec by urobil viac pre Voldemorta ako pre neho. A bola to pravda. Už nebol jeho malý chlapček, rozkošný malý Draco, ktorému čítaval rozprávky a hovoril dobrodružné príbehy -teraz bol len nejaká bábka, nejaká Luciusova obeta Temnému Pánovi.

A čo bol vlastne pre Severusa? Nič. Len akési ukojenie sexuálnych chúťok. Draco už mal dosť rokov na to, aby pochopil, čo sa deje. Nechcel si priznať, že Snape je oddaný Luciusovi viac ako len starý kamarát a smrťožrút. Že sa na neho pozerá častejšie, ako by sa malo.

Draco vytiahol malý zlatý medailón, na ktorom bolo vyryté písmeno M. Otvoril ho, a uvidel fotku jeho otca. Nikdy nemal byť jeho synom. Mal sa mu narodiť niekto silnejší, bezcitnejší a Malfoyovský – nie tá troska, ktorá sa na neho pozerala zo zrkadla. Niekto, kto by dokázal zvládnuť zajtrajšok. Niekto, kto by dokázal s pôžitkom zabiť človeka. Albusa Dumbledora.

*****

Draco sa nadýchol, jemne si zahladil svoje platinové vlasy, vystrel ruku, aby mohol zaklopať na dvere profesora Snapea, no prv, než to stihol urobiť, dvere sa rozleteli. Za nimi stál Severus Snape, oblečený v čiernej košeli a čiernych nohaviciach. Draco si všimol, že je na ňom niečo iné – a potom si uvedomil, že Severusovi vlastne chýba dlhý čierny plášť. Draco nikdy nevidel na Snapeovej tvári nejakú zmenu. Buď ju mal kamennú, alebo výnimočne mal na nej ironický úškrn, ktorý jeho žiaci a neprajníci tak radi napodobňovali. No Draco veril – nie, dúfal! – že Snape bude mať v tento deň na tvári aspoň nejaký výraz. Snape bol však pokojný, ako by toto bol deň ako každý iný. Draco sa zrazu cítil taký slabý. Bol snáď jediný, ktorý sa dnešku bál? Ktorý pochyboval, či znak Temného Pána na jeho ruke je to pravé? Ktorý bol vystrašený? Ktorý cítil, že to nezvládne?

„Draco, poď.“ Kývol hlavou Snape. Draco sa nadýchol a vošiel do Snapeovej temnej izby. Všetko bolo z tmavého dreva, najviac sa tu vynímal veľký stôl, na ktorom bolo kopu pergamenov, atramentu a flakónov. Snape mihol prútikom a dvere sa zavreli a zamkli.

„Si pripravený na dnešok, Draco? Je síce len popoludnie, ale už by si sa mal pripraviť. Dumbledore sa vráti večer.“ Draco nebol schopný odpovedať. Kývol hlavou. Snape postrehol, že Draco kývol hlavou, no napriek tomu povedal: „Draco, neodpovedal si mi.“
„Áno, som pripravený.“ povedal potichu Draco, a snažil sa ignorovať ten nepríjemný pocit v jeho bruchu. Celý sa triasol. Vedel, že si to Snape musel všimnúť.
„Draco..“ Snape cítil v svojom vnútri silné nutkanie povedať Dracovi, ako ho mrzí, že ho jeho otec do toho všetkého zatiahol. Nikdy si nemyslel, že by Lucius a Narcissa zasvätili svojho milovaného synčeka do niečoho takého, a hneď mu dali takúto úlohu. Zabiť. A nie hocikoho.

Draco vzlykol a začal si mnúť prsty. Snape si povzdychol a mladého chlapca objal. Draco vložil prsty do Snapeových havraních vlasov. Jeho telo sa triaslo. Severus sa ho snažil upokojujúco hladiť po chrbte, i keď nevedel, či to chlapcovi pomôže. Nikdy nebol dobrý v akýchkoľvek kontaktoch s ľuďmi. Po chvíli sa od neho odsunul. Draco si dal dole plášť. Pod ním mal čiernu košeľu. Rukávy mal vyhrnuté, čiže Snape mohol zreteľne vidieť Voldemortov znak. Chlapec si sadol do čierneho kresla a snažil sa zhlboka dýchať. Po jeho tvári sa skotúľali slzy.

„Neplač. Je to tak...“ Snape sa zastavil.
„Čo?!“ Mladší chlapec sa postavil. „Nemalfoyovské? Slabošské? Voldemortovi by sa to nepáčilo? Alebo snáď Luciusovi, ktorého tak miluješ!“ Na Dracovom líci pristála hrubá facka. Severus ho chytil za límec košeli a pritisol ho k stene.
„Ako sa opovažuješ niečo také povedať, Malfoy?“
„Pusti ma!“ zakričal Draco.
„Opováž sa ešte niečo o Luciusovi a mne povedať. Rozumieš? Mám ťa na starosti. Si nevďačný spratok. Áno, ako Lucius. Obaja si nevážite, čo pre vás všetko robím. Neporušiteľná prísaha, Draco! Keď to nezvládneš, Draco, a je jasné, že to nezvládneš, urobím to ja! Zabijem ho!“ kričal Snape, a jeho srdce sa lámalo na márne kúsky, keď videl červený otlačok svojej ruky na chlapcovej dokonalej bielej pokožke.
„Verím ti, Severus. Musím. Si jediný, koho mám.“ Povedal Draco, no nebol si istý, či mám je vhodné slovo.

*****

„Najprv sa tvojmu slabošskému synčekovi nepodarilo zabiť toho senilného idiota-„ Voldemortov prútik bol namierený na Luciusa, ktorý sa zvíjal v bolestnom kŕči na zemi „-a teraz mi kvôli Vám utiekol Potter! Už som ho mohol mať! Už mohol byť mŕtvy!“
„Prepáčte, môj pane. Už sa to nikdy nestane!“ Voldemort nevenoval Luciusovým ospravedlneniam žiadnu pozornosť. Ešte chvíľu ho mučil, no potom sklopil prútik a obrátil sa na Draca, krčiaceho sa v kúte, so zaslzenými očami.
„Draco,“ Voldemortova ruka sa dotkla Dracoveho líca. „Pôvodne som ťa chcel mučiť ako tvojho mizerného otca, ale rozhodol som sa, že doprajem tú slasť jednému z mojich drahých priateľov.“ Voldemort sa otočil na mužov v čiernych kapucniach, ktorý sedeli za dlhým, čiernym stolom.
„Severus Snape,“ povedal potichu Voldemort. „Ani som sa ti neodvďačil za to, že si zabil Dumbledora a že si mi pri minulom boji pomohol. Vstaň.“ Snape vstal a uklonil sa.
„Zober si toho malého slabocha. Môžeš si s ním robiť, čo chceš. Z nevinných náletov do Luciusovej mysle som zistil, ako máš rád mladých, peknučných, blonďavučkých chlapčekov,“ Voldemort sa kruto zasmial, prútik zamieril na Draca, ktorý sa v ostrom kŕči bolesti zvalil na zem. „Zober si ho do mojich komnát a potom, čo sa s ním pohráš, zabi ho. Na tom trvám.“ povedal.
„Ó, ďakujem, môj pane.“ uklonil sa znovu Snape. Prišiel k Dracovi a surovo ho zobral za habit. Rýchlymi krokmi ho viedol do rôznych kľukatých chodbičiek, po schodiskách, tmavých miestnostiach, až došli k veľkým, železným dverám. „Uteč, Draco,“ zašepkal Snape. Dracovi tiekli potoky sĺz z očí a triasol sa od strachu.
„Ale.. ale tu sa nedá predsa premiestniť,“
„Bež, utekaj. Choď tamto do lesa, tam sa určite bude dať premiestniť.“ Snape zamieril prútikom na kamenné dvere a rýchlo sypal všetky zaklínadlá, ktoré by ich odomkli.
„Poď so mnou,“ Dracova ruka sa jemne dotkla tej Severusovej.
„Nebuď smiešny.“ pokrútil hlavou Snape.
„Bojím sa, že sa už neuvidíme..“ povedal sotva počuteľne Draco.
„Je to možné.“ povzdychol si Snape.
„Milujem ťa,“ zašepkal Draco po prvý raz vo svojom živote. Len pri Severusovi dokázal zahodiť svoju malfoyovskú hrdú masku.
„Nenávidím-„
„-sentimentálne scény, ja viem, ja viem.“ Dracove pery sa pritisli k tým Severusovým. Napriek tomu, že Severus nechcel mať s chlapcom akýkoľvek fyzický kontakt, ktorý by sa čo i len podobal nežnosti, obtočil okolo neho svoje ruky. Draco sa po chvíli odtiahol, otvoril dvere a utekal do temného lesa.

*****

Draco mal pravdu. Kvôli Voldevortovému Aveda Kadevra! sa už so Severusom nikdy neuvideli. Draco síce vojnu prežil a vďaka tomu, že sa neskôr pridal na Potterovu stranu nešiel do Azkabanu. Jeho otec si to však musel zaplatiť galeónmi. No to, aby ním ľudia neopovrhovali, mu to nezaručilo.

Taktiež musel usporiadať a financovať dnešnú oslavu. Draco sa znechutene pozeral na všetkých, ktorý tam boli. Ten pribrzdený Potter, trápna Grangerová, chudák Weasley. Mohol by takto pokračovať donekonečna. Oslavovali len ich. Potter bol ešte k nemu láskavý – pch, odfrkol si Draco, ale len aby sa predviedol v tom, aký úžasne dobrosrdečný je.

Draco si sadol na drevenú lavičku pri rybníku, no ihneď sa radšej postavil a jeho kroky smerovali na druhé poschodie, priamo do izby, v ktorej už toľkokrát bol. Do izby, kde vždy cez letné prázdniny spával Severus. Otvoril skriňu a vytiahol starý habit, ktorý si tu Severus nechal. Bol už riadne špinavý. Keď ho Draco vybral zo šatníka, vypadlo z neho stebielku trávy. Draco sa zamračil a odkopol ho niekde do kúta izby.

Zaboril svoju hlavu do habitu a začal plakať. Dvere izby sa však náhle rozleteli. Stál v nich Lucius a pozeral na svojho plačúceho syna. Snáď po prvý krát mu za to, že plače, nenadával.

„Prečo si tu?“ zastonal Draco a vložil habit naspäť do skrine.
„Chcel som ísť za tebou. Vedel som, kde ťa nájdem. No tak, Draco,“ Luciusova ruka sa jemne dotkla Dracovho ramena. „Vojna skončila. Sme voľný.“ Draco sa uškrnul.
„Skvelé,“ povedal Draco a zahľadel sa von oknom. „Ale Severus je mŕtvy.“
„A čo?“ pokrútil hlavou Lucius. „Bol to bastard. Nikdy mu na tebe nezáležalo, Draco.“ Lucius urobil zopár krokov a obtočil ruku okolo Draca. „Všetko je v poriadku, synček.“
„Ja viem, ocko.“ Draco sa vrhol otcovi do objatia.

Lucius Malfoy a Severus Snape – to boli dvaja ľudia, ku ktorým bol Draco maximálne úprimný. No teraz však povedal obrovskú lož. Nič totiž nebolo v poriadku. Severus Snape bol jediný, koho mal. A teraz ho stratil.

Konec

Komentáře

Na těchto stránkách nevzniklo nic za účelem zisku. Kánon originálních děl je majetkem jejich právoplatných autorů. Na druhou stranu všechno ostatní je majetkem naším, proto nešiřte nic z těchto stránek bez souhlasu autora.
Design by D.J. Orlovský