Fantasmagorium

Autor: Desperate
Hlavní postavy: Severus Snape/ Hermiona Grangerová
Shrnutí: Severus Snape vydieral Hermionu a dostal, čo chcel. No odrazu sa akosi nevie vzdať potešenia, ktoré mu jeho študentka proti svojej vôli poskytla. Hermiona sa ho desí a zároveň ju nesmierne priťahuje. Obaja majú zlomené srdcia a na to je len jeden liek...

Láska je silnejšia ako kliatba

Zísť po schodoch dalo značnú námahu. Po tom, čo pred chvíľkou zažila vo Veľkej sieni , sa jej triasli kolená, ruky, jednoducho celé telo. Vidieť Rona, ako objíma tú hlupaňu Lavender, bozkáva ju a do uška jej šepká sladké lichôtky... bolo jednoducho nad jej sily. Hlavne keď si myslela, že spolu prežívajú tú najkrajšiu z prvých lások, aké len existujú. Dokonca pre neho obetovala svoju hrdosť, svoje ženstvo, len aby zachránila jeho kariéru... Aj svoju – neúprosne jej v hlave zaznel hlások pravdy, čo ako sa ho snažila potlačiť. Áno, aj tú svoju. Čo sa to vlastne stalo? Zmenil sa on, alebo nebodaj sa zmenila ona... ona sama. Snape... Snape ju zneužil, donútil ju prežiť v jeho rukách tú najväčšiu rozkoš, ale bolo to násilie!
No, veď si si predsa užívala, Hermiona, zažila si orgazmus, až si plakala... nepamätáš sa? Aj to bola pravda. Krutá pravda, že po tom, čo prežila so Snapom, sa jej život zmenil. Podvedome cítila, že až s ním sa stala ženou. Skutočnou, náruživou, celou... Ako je to možné? Znásilnil ju, ponížil... opäť sa jej v mysli vynorili spomienky na jeho nežné dotyky, na zakolísanie hlasu, na jeho snahu, aby sa dostala na vrchol skôr než on. Je to nebezpečný človek, smrťožrút, nebezpečný... muž.
Ani nevedela ako, nohy ju zaniesli do odľahlého zákutia areálu školy, neďaleko jazera. Za jej chrbtom žiarili vysvietené okná veľkej siene, vianočný ples bol v plnom prúde a niekde tam sa vznášal aj Ron s ... no, s ňou teda určite nie. Po lícach jej stekal prúd sĺz, na obnažených ramenách, oblečená iba v ľahučkých plesových šatách však necítila žiadnu zimu. Odrazu sa spoza nej ozval chladný, povýšenecký hlas: „Ale, ale, slečna Grangerová, čo tu robíte tak sama? Študenti by sa nemali zdržiavať mimo vnútorných priestorov školy po ôsmej večer.“
Hermiona stuhla, strach do nej zaťal svoje ostré zuby. Nie, teraz mu nemôže dať najavo, že trpí, trpí kvôli Ronovej zrade a tiež kvôli... kvôli neutíchajúcej túžbe práve po ňom. Rýchlo sa otočila, no on bol ešte rýchlejší a sotva pozorovateľným pohybom sa presunul tesne k nej. Preľaknuto sa nadýchla keď jej chytil bradu do prstov a zdvihol jej tvár, aby jej mohol hľadieť do očí. Tie jeho čierne, prenikavé, tvrdé oči... priťahoval jej pohľad ako magnet.
„Slečna Grangerová, zrejme zabúdate, že okrem iného som aj majstrom legilimencie... vidím do vás. Čítam vaše myšlienky ako v otvorenej knihe. Hm... moje túžby nie sú iba moje... sú aj vo vás a poriadne vami zmietajú. Mám pravdu? Možno by som vám mohol... pomôcť.“
Pomaly sa k nej sklonil. Hermiona cítila neuveriteľný strach... ale aj neskutočne silnú príťažlivosť. Čo mám robiť? Pýtala sa sama seba, no nepohla sa a čakala, čo príde. Snapove pery sa dotkli jej úst. Neznesiteľne nežne, jemne a pomaly. Telom jej prešiel záchvev... nechala ho, aby zvýšil intenzitu bozku, jazykom blúdil v jej ústach, ochutnával ju, naliehal a v celom tele, v duši jej zažínal ohníčky. Cítila, ako vlhne, ako narastá jej túžba... Bože, len to nie. Ruky sa jej samy od seba zodvihli a našli si jeho chrbát, pritískala sa k nemu a zároveň si ho priťahovala stále viac.
Snape sa odtrhol od jej pier a spýtavo sa jej zahľadel do očí. Sotva postrehnuteľne prikývla. Čo to robí? Toto predsa nepovedie k ničomu dobrému...
No keď od nej odstúpil, pocítila odrazu hroznú zimu a vystrela za ním ruky. Stál tri kroky od nej, pohľad stále upretý do jej očí a pomaly vytiahol prútik. Hermiona sa zľakla. Chce azda na nej vyskúšať zaklínadlá bolesti, ktorými sa jej vyhrážal už minule?
Elegantný pohyb prútika spôsobil, že ich oboch obkolesila akási mliečnobiela hmla, ktorá ich ukryla pred zrakmi kohokoľvek, kto by sa v noci mohol potulovať po areáli. Hermiona pochopila, že niet návratu. Je s ním sama. A je neskoro na to, aby zmenila svoje rozhodnutie. Zabodol sa do nej pohľadom, ostrým ako dýka. Zvieral ju ním a telom je prechádzal slastný kŕč, zmes strachu a očakávania rozkoše. Pristúpil k nej a položil jej ruky na plecia. Pod jeho dotykom sa celá rozochvela. Odrazu sa začala brániť, no on ju prudko zvrtol a ruky jej uväznil za chrbtom. Zápästia jej stískal tak mocne, až ju to bolelo. Ticho vykríkla, keď sa jeho pery dotkli jej krku. Pohládzal ho horúcimi ústami, jemne hrýzol citlivú pokožku a jej sa po tele rozlievala zradná horúčosť. „Prosím, majte zmilovanie...“ vydýchla.
Snapov hlas sa jej ozval tesne pri uchu: „Ale veď to predsa chcete... Vy sama ste sa mi ponúkli. Iba si beriem, čo je aj tak už moje“. Pritom jej druhou rukou blúdil po tele, zovrel jej prsník a palcom sa maznal s jej bradavkou. Hermiona sa celá roztriasla, keď jej zároveň strčil do ucha jazyk a podráždil nesmierne citlivé body. Snape vycítil, čo to s ňou robí a neprestával, pokiaľ nevzdychala a neprehýnala sa mu v rukách ako luk. „Hmmm... krásne, ste skutočne citlivá, dokonalá milenka. Ste ako hudobný nástroj, v majstrových rukách vydáte ten najkrajší tón“.
Pri týchto slovách sa otriasla a rozčúlila. Ak sa na ňu díva takto...! No Snape jej odpor nemilosrdne potlačil a ruka pokračovala v ceste po jej tele, stále nižšie, cez mladé jemné bruško až tam... medzi jej stehná, kde centrum jej rozkoše už pulzovalo a vlhlo. Podvedome stiahla svalstvo a stehná, rozhodnutá nepustiť ho ďalej. Snape zlostne zavrčal, stlačil je zápästie ešte viac až ňou prešiel šíp bolesti a zároveň jej bolestivo zahryzol do krku. Hermiona pochopila, že inú možnosť ako podvoliť sa, jednoducho nemá. Uvoľnila stehná a Snapova ruka sa pritlačila na jej prirodzenie... cez tenučkú látku zelených šiat cítil horúčavu a presakujúcu vlhkosť.
„Hmm, taká horúca a mokrá, nadržaná a neuspokojená... vydaná mne napospas...“, spokojne vydýchol do jej ucha. „Obávam sa, slečna Grangerová, že dnes budete o milosť prosiť ešte... niekoľko krát.“ Hlas mu zhrubol vzrušením a žiadostivosťou... Takmer ho nespoznávala. Prsty jeho ľavej ruky jej dráždili klitoris, ktorý sa zväčšoval a pulzoval a ničivé prúdy vášne zmietali jej telom. Z úst jej vychádzali vzlyky, ten zvuk ju samu prekvapil. Látka šiat bola premočená, premočená jej... šťavou. Počula Snapa, ako jej vzrušene dýcha tesne pri uchu, oblizuje jeho jemnú pokožku. Pustil jej zápästie a pravá ruka sa zmocnila jej prsníka. Jej vzrušenie stúpalo, na zadku pocítila jeho tvrdú erekciu. Zvrátila hlavu dozadu, oprela si ju o jeho širokú hruď a nechala ho, nech s ňou robí čo chce... nohy sa jej samy od seba roztiahli, pošva sa otvárala a pritískala sa k Snapovej ruke, žiadala si stále viac...
Otočil ju proti sebe a oprel o múr skladu náradia a pomalým pohybom jej stiahol ramienka šiat. Sklonil hlavu a pobozkal ju na plece, jemne, nenáhlivo, krúžil po nej perami a rukami zatiaľ láskal jej napäté prsia, dráždil zdurené bradavky, až ňou prechádzala jedna vlna rozkoše za druhou. Hermiona tíško stenala s hlavou zaborenou do jeho pleca. Ruky sa mu posúvali nižšie a spolu s nimi klesali aj jej šaty, až jej spadli z tela a okolo nôh sa poskladali do jemného mušelínového obláčika. Ruky mu blúdili po jej tele a ona ho počula zašepkať: “Hovoril som, jemná ako satén... ako hodváb... túžiš po poláskaní, chceš ma.. chceš ma?“
„Áno, chcem...“, vydýchla Hermiona. Akýmsi zvráteným spôsobom ju to uspokojovalo, keď pocítila Snapovu reakciu, ako sa mu naplo celé telo a jeho erekciu, ktorá sa jej tlačila medzi stehná. Ústami ju preskúmaval, hrýzol, sal a bozkával celé jej telo, stále nižšie. Kľakol si pred ňu a ona už vedela, čo bude nasledovať. Jeho prsty prešli po jej nohavičkách a on so zadosťučinením pozoroval rumenec v jej tvári. Pomaly jej ich stiahol z bokov, dlaňami sa pri tom dotýkal celej dĺžky jej nôh. Prinútil ju rozkročiť nohy, dlane pevne zovreté okolo jej kolien. Nie, nebolo to nežné. Skôr požadovačné, rozhodné. Hladil jej stehná, sklonil hlavu a prechádzal po nich jazykom. Hermiona cítila, ako sa jej podlamujú kolená, keď jeho ruky dosiahli jej vagínu, keď ju oboma palcami roztiahol a zadíval sa do nej... „Hm, pekne vlhká, mokrá... chýbal som vám? Toto ste chceli?“
Nestačila ani odvrknúť, keď pocítila špičku jeho jazyka priamo na hrášku svojho klitorisu. Počula samu seba ako sa sípavo nadýchla a rukami zovrela jeho plecia. Snape ju lízal, sal, bozkával priamo a presne na najcitlivejšie miesta... boky sa jej zavlnili, snažila sa otvoriť sa čo najviac, ponúkala mu svoju rajskú záhradu a odmenou jej bola nekonečná slasť. Vtom pocítila, ako do nej prenikol jedným dlhým prstom. Ticho vykríkla, ale on jej nedal šancu. Pridal ďalšie dva prsty, ohýbal ich v nej a rozťahoval ju, bez problémov našiel jej najcitlivejšie miesto vnútri a pritom ju neprestával dráždiť jazykom. Jej klitoris pulzoval a vo vnútri sa dvíhala mohutná vlna rozkoše... Hermiona cítila, ako sa blíži k vyvrcholeniu a určite to vedel aj on, lebo ešte viac zintenzívnil svoje úsilie. Prirážal prstami a nemilosrdne sal klitoris, keď Hermione v hlave vybuchol ohňostroj svetla a ona do tmy vykričala svoj orgazmus. Telo sa jej prehlo ako luk, vagína sa zovrela okolo Snapových prstov a uväznila ich hlboko vo vnútri. Niekoľko krát ňou otriasol slastný kŕč a slzy jej zaliali oči... Keď ich otvorila, zbadala Snapovu tvár, s výrazom uspokojenia a aj... akejsi nečakanej nežnosti. Ešte stále v nej mal svoje prsty, ale už stál a celým telom sa k nej pritískal.
Počkala, kým odznie jej extáza a pomalým pohybom sa otočila okolo neho. Teraz stál on chrbtom k stene. Dozrelo v nej rozhodnutie. Zdvihla ruky a začala mu rozopínať habit. Zviezol sa mu z pliec na zem. Pokračovala ďalej jeho vestou, košeľou...
Snapovi sa v očiach zračilo prekvapenie. Z toho, že je to ona, kto sa chce dotýkať jeho. A bolo to tak. Hermiona zatúžila dať mu rozkoš podobne, ako jej to urobil pred chvíľou on. Rukami prechádzala po jeho hrudi, pleciach, chrbte a rozmýšľala, prečo si nikdy pred tým neuvedomila, aký je silný a pružný... Vzala do úst jednu jeho bradavku a počula, ako sa prudko nadýchol. Maznala sa s ňou, oblizovala ju, dráždila zubami a Snape sa začal chvieť a jej sa to nesmierne páčilo. Druhou rukou mu stláčala a dráždila druhú bradavku a jej pravica zablúdila nižšie. Nahmatala opasok a spustila sa nižšie až pocítila jeho navretý penis. Cez látku nohavíc ho stláčala, hnietla, hladkala a on vyrazil pridusený ston. Hermiona sa zviezla na kolená a s pohľadom upretým na jeho čudne skrivenú tvár mu pomaly rozopla opasok, nohavice a nechala ich padnúť na zem. Oboma rukami chytila jeho stoporený penis a začala ho masírovať. Snape sa na ňu díval z tej výšky a úplne zachrípnutým hlasom sa ozval: „Čo to robíte?“. Hermiona sa tíško zasmiala a povedala: „Bude sa vám to páčiť.“.
Nato ho vzala do úst, do svojich vlhkých, horúcich úst, dráždila ho jazykom na citlivej špičke a rukami ho masírovala po celej dĺžke. Snape sa rozochvel ešte viac a z úst mu vychádzali hlboké mužské vzdychy. Ponáral svoj tvrdý, žiadostivý úd do vlhkej horúčosti jej úst a ona ho neprestávala sať, oblizovať a stláčať, akoby to bola tá najlepšia, najprirodzenejšia vec na svete. Keď sa mu jej ruka dotkla semeníkov a jejme ich masírovala celé telo sa mu naplo v slastnom kŕči.
Zaboril ruky do jej vlasov a prudko jej vrážal svoj úd do úst, rýchlo a hlboko... až pocítil ten tlak, hlasno vykríkol a vzápätí z neho vytryskol horúci mohutný prúd semena. Cítil jej ruky, ktoré ho neprestali dotýkať kým sa úplne nevyprázdnil. Orgazmus bol nádherný a predsa nezvyčajný... pozrel sa dole na ňu... jeho semeno bolo na jej tvári, na prsiach a ona sa s rozžiarenými očami dívala na neho...
„Tak, ako sa vám to páčilo?“, spýtala sa s pocitom prevahy, pretože to bola ona, kto ho priviedol takmer do šialenstva, ona, ktorá mala v rukách jeho mužstvo, jeho život...
Snape sa na ňu zadíval trochu zmätene... Je to vôbec možné? „V každom prípade, odviedli ste kvalitnú prácu, slečna Grangerová. Ste skutočne... nadaná.“ Rukou jej prešiel po tvári, chytil ju za bradu a zdvihol. Druhu ruku jej položil okolo pása a pritiahol k sebe, telo na telo. Ešte stále cítil jej vlhkosť, ktorá jej prýštila z jaskynky medzi stehnami. Sklonil sa a vášnivo, dravo ju pobozkal, uhryzol do úst a ona sa zas preľakla. To ho uspokojilo. „Ale nemyslite si, že toto je všetko... O hodinu vás čakám vo svojej pracovni. Ak neprídete, môžete si byť istá, že váš život bude veľmi, veľmi... komplikovaný. Rozumeli ste?“
„Rozumela, pán profesor“ roztrasene zašepkala Hermiona a uvedomila si, čo to znamená. Má ju v hrsti, môže si s ňou robiť čo chce, lebo sa stala závislou od rozkoše, ktorú jej poskytol. Konečne môže byť ženou pri niekom, kto o to stojí.

O hodinu v Snapovej pracovni.

Presne ako jej to prikázal... Stojí pred dverami do jeho pracovne, osviežená sprchou, oblečená vo svojich zvyčajných muklovských šatách... Čo to robí? Veď ona ho počúva na slovo. Rozochvenou rukou sa pokúsila zaklopať na dvere, no tie sa pred ňou samy otvorili. Hermiona sa roztrasene nadýchla a vošla. Urobila niekoľko krokov, keď sa tie isté dvere za jej chrbtom prudko zabuchli a ozval sa zvuk zámky... zapadnutej najmenej na sedem západov. Srdce jej poskočilo od strachu. Takže nemá ako ujsť. V chodbičke bola tma a ona nestihla ani druhýkrát vydýchnuť, keď je v páse zovreli mocné nemilosrdné ruky a ona sa ocitla v objatí muža, ktorého v tej tme vôbec nevidela. Jeho ramená ju zvierali ako korisť, silno, pritískali si ju celú k hrudi, ktorá sa prudko dvíhala. V uchu jej zaznel jeho hlas – vzrušene, naliehavo, aj trochu zúfalo. „Prišla si, si tu, prišla si za mnou...“ . cítila jeho pery a horúci dych na krku, jeho ruky sa jej zabárali do hustej hrivy vlasov. Bozkával ju, akoby bola jeho jedinou spásou a Hermiona mu jeho bozky oplácala rovnako náruživo, rovnako často... Cítila, že to, čo sa deje nie je len o sexe, odrazu vedela, že ten muž chce, aby sa mu odovzdala úplne a bezvýhradne.
Odrazu ju zdvihol do náručia a niesol tmou. Vošiel s ňou do spálne ... známe miesto, opäť tá veľká posteľ. No dnes sa jej už nezdala taká strašidelná. Niekoľko sviečok dostatočne osvetlilo priestor a ona zachytila výraz na Snapovej tvári. Šokoval ju jeho pohľad, ktorý fascinovane upieral do jej očí. Nikdy by neverila, že sa v ňom skrýva toľko vášne, toľko nehy... Ponúkla mu svoje pery a on sa sklonil, jemne jej pošúchal ústa svojimi, končekom jazyka oblizol citlivé krivky pier... Ruky ovinula okolo jeho šije a pritiahla sa k nemu. Došiel s ňou k posteli, položil ju a ľahol si na jej telo. Mal na sebe iba čierne nohavice a bielu voľne rozopnutú košeľu. „Takto si neskutočne sexy“, odvážila sa zašepkať. Strašne sa bála jeho reakcie. Opäť to prekvapenie v jeho očiach. „Myslíš?“, spýtal sa medzi bozkami.
Hermiona odrazu nadobudla pocit, že teraz má šancu ukázať mu, že to myslí vážne. Snape ležal na nej, medzi jej roztiahnutými nohami a ona ho nechala, aby ju pomaly vyzliekal. Stiahol jej tričko a odhodil ho nabok. Zadíval sa na ňu a oboma rukami jej zovrel prsia skryté v jednoduchej bielej podprsenke. Telom jej prešla triaška. Hladil jej prsníky, palcami dráždil bradavky a užíval si jej vzdychy. „Si nádherná... voniaš ako maliny... „ zašepkal vo vytržení. Potom skĺzol nižšie a chytil lem voľných nohavíc. Spolu s nohavičkami jej ich stiahol. Kľačal pri jej nohách, zovrel jej členky a roztiahol... Hermiona videla len jeho hlavu a pocítila pery, ktorými kĺzal po hladkej pokožke lýtok... Bol to nádherný pocit. Snape pokračoval a odrazu ju uhryzol do vnútornej strany stehna. Vykríkla, dosť to zabolelo no ešte viac vzrušilo. Snape sa nedal vyrušovať, posunul sa opäť vyššie a už ju začal lízať, sať a prstovať, intenzívne, až to hraničilo s bolesťou.
Hermiona sa neovládala, kričala od bolesti zmiešanej so slasťou, nechty zaryté do jeho ramien. Keď už to nemohla vydržať, schmatla ho za vlasy a silno potiahla. Zdvihol hlavu a zadíval sa na ňu divokým rozvášneným pohľadom. Pritiahla si ho k sebe, prirazila perami na jeho a jazykom ochutnávala vlastnú šťavu z jeho úst. Nadvihla sa, z pliec mu stiahla košeľu, rukami aj perami sa dotýkala jeho hrude, ramien, chrbta...
Snape zaklonil hlavu a ona ho počula vzrušene šepkať: „Áno, presne tak, dobrá žiačka...“. No Hermionu už nerozhodil, rozopla mu nohavice a zistila, že spodná bielizeň... jednoducho chýba. Vzrušilo ju, že sa pravdepodobne takto pripravil kvôli nej. Strčila do Snapa a zvalila ho na chrbát. Ležal tam nahý... svalnatý, štíhly, silný... Rukou mu prešla po tele, jeho penis bol v pohotovosti, tvrdý, pripravený útočiť. S pohľadom upretým do jeho nepreniknuteľných čiernych očí si kľakla nad neho a pomaly si nasunula na jeho vztýčený penis. Snape nahlas zastonal. Rukami sa oprela o jeho hruď a začala pomaly prirážať. Ovládol ju neskutočný pocit – rozkoš, radosť, moc... Na prsiach pocítila jeho ruky, posúvali sa dozadu, na jej chrbát... rozopol jej podprsenku. Teraz mal pred očami jej krásne mladé prsia, láskal ich a hladil a Hermiona zatiaľ prirážala čoraz prudšie. Chytil jej boky a narážal si ju tvrdo, nemilosrdne...Odrazu sa zdvihol a jedným pohybom ju dostal pod seba, priľahol ju a ona pocítila jeho penis tak hlboko v sebe, až jej to bralo dych. „Chcem ťa“, vyletelo mu z úst a Snape začal prirážať, mozog sa jej zahmlieval, niekam padala a jedinou záchranou jej boli jeho pevné ramená. „Krásna, nádherná, ešte... daj mi, daj mi viac...“, počula Snapa šepkať ako v extáze. „Pusť ma do seba, tak, hlbšie, ach, ukáž, že ma chceš.. ešte, ach“, a Hermiona vybuchla v orgazme, ktorý jej vohnal do očí slzy. No Snape neprestával, pokračoval, bral si ju celú, až sa v ňom úplne stratila, nohy vyložené na jeho pleciach, Snape vnikal tvrdo a rýchlo a potom to prišlo. Snape vykríkol, prudko sa vzopäl a jej lono zaplavila horúca tekutina. Hermiona znehybnela, Snape prirazil ešte niekoľkokrát a potom sa na ňu zvalil. Prudko oddychovali, spotení, unavení... Snape sa z nej odvalil, Hermionu až naplo, keď z nej vykĺzol... Bola zvedavá, čo urobí teraz. Ľahol si vedľa nej a oboch prikryl prikrývkou. Pocítila jeho ruku, ktorou ju objal okolo pása. Celý sa k nej pritúlil a pobozkal ju do vlasov. „Spi, potrebuješ to.“

*****

Večerná hliadka. Po celom dlhom týždni jej ostala ešte povinnosť hliadkovať v noci na chodbách starého hradu. Prechádzala slabo osvetlenými pasážami, teraz tmavými ako tajomné tunely, vedúcimi do útrob prastarej pevnosti. Kráčala nehlučne, dýchala pokojne a vyrovnane a oči sa prispôsobovali šerému svitu pochodní... Niečo odrazu začula. Nebolo to nič hlasné, skôr ako... rýchly nádych. Spomalila a napla uši... nič. Asi sa jej to len zdalo. Pokračovala v obchôdzke, keď tu zrazu nadobudla pocit, že ju niekto sleduje. Alebo niečo. Niečo sa jej ostrým pohľadom zabáralo do zátylka. Začal sa jej zmocňovať strach. Starý hrad skrýval nemálo tajomstiev, ktoré dosiaľ nikto neodhalil. Zrýchlila krok a v ruke zovrela prútik. Tiché zasvišťanie plášťa v ohybe chodby za ňou ju presvedčilo, že za ňou niekto naozaj ide. Oblial ju studený pot a srdce sa rozbúchalo ako opreteky. Bola práve na treťom poschodí, keď si uvedomila, že o pár metrov narazí na dvere do zakázanej chodby. Rýchlo sa k nim rozbehla. Tajomný neznámy zrýchlil krok a bol čoraz bližšie. Hermiona už počula aj jeho rýchly dych. Rozbehla sa a vrazila do dverí pred sebou. No nestihla ich zavrieť, keď do nich vstúpila postava zahalená v čiernom plášti. Rýchlo zdvihla ruku s prútikom, no on bol ako blesk, vyrazil jej ho z rúk a v sekunde jej ruky spútal na hlavou, povrazy jej omotali zápästia a za chrbtom pocítila studený kamenný stĺp. Chystala sa vykríknuť keď v tom jej pery zavrel vášnivým bozkom, brutálnym, surovým... donútil ju otvoriť ústa a jazykom zaútočil na ten jej. Hermiona sa nemohla nadýchnuť, ešte sa bránila, no pritom spoznávala chuť neznámeho muža, jeho vôňu, dotyk jeho vlasov na tvári... On. Muž, ktorý ju vždy donútil robiť zakázané, ísť až na dno svojej vášne, prezradiť svoje najtajnejšie pocity. Zastonala pod náporom jeho úst, ťažkých, vášnivých bozkov. Ruky si oprel vedľa jej hlavy, nedotýkal sa jej, iba jej väznil pery, kradol jej dych, pálil ju svojou horúcou vášňou. Jej zastenanie ho vyburcovalo k ďalšej činnosti.
Rukami sa zakvačil do jej habitu a nemilosrdne jej ho roztrhol zhora až dole. Chvíľu sa na ňu díval v tom šere... telo jej belostne svietilo v tme. Hermiona prudko dýchala a čakala, čo bude ďalej. Vystrel ruky a stiahol jej nohavičky. Opäť sa na ňu zadíval a odrazu jej ruku vrazil medzi nohy, do jaskynky, ktorá akoby čakala len na to, aby začala pod jeho útočnými prstami krásne vlhnúť. Druhou rukou jej silno stlačil prsník a cez jemnú látku podprsenky začal hrýzť a dráždiť bradavku.
Prehla sa ako luk, bokmi sa pritisla o jeho ruku, chcela viac, dávala viac... Prekvapene si uvedomila, že zvuky, čo počuje vydáva ona sama. Odrazu od nej odstúpil a zhodil z pliec plášť. Pozerali jeden druhému do očí a on si zatiaľ rozopol nohavice. Vybral z nich svoje plne vztýčené mužstvo. Nemohla z neho odtrhnúť zrak.
Zdvihol jej nohy a obtočil si ich okolo pása. Rukami jej zovrel zadok a držal ju vo vzduchu akoby bola ľahká ako pierko. Vtom do nej prudko vrazil svoj tvrdý penis. Z úst sa jej vydral výkrik, no on ho zadusil svojimi perami. Bolelo ju to, ešte nebola celkom pripravená, no jemu to zjavne vyhovovalo. Opäť ho vytiahol a prudko prirazil späť. Opäť tá bolesť prechádzajúca do akejsi zvrátenej slasti. Pri treťom brutálnom príraze ju prudko uhryzol do pery. Stonala, vlnila sa v bokoch, snažiac sa uniknúť jeho bezohľadnému milovaniu, no on jej to nedovolil. Znova a znova do nej ponáral svoj penis, mieril na to isté miestečko, dráždil jej krk zubami, kým z nej odrazu nevytryskol prúd šťavy. Prezradila sa, akú rozkoš jej spôsobuje. Vzdychala a nepokryte si užívala drsnú súlož, hlava zvrátená dozadu, oči široko otvorené. Neprestával, nútil ju ísť stále ďalej, až jej celé telo zachvátila triaška a kŕč. Cítil, že jej vagína ho zovrela tesne, prenikol do nej až po semenníky a nemohol sa pohnúť. Pritlačil na ňu ešte viac a ona kričala, zvierala ho nohami, pritískala ešte bližšie...
Keď pocítil mierne uvoľnenie, začal opäť štuchať, tlačiť, prirážať, tvrdšie, rýchlejšie, bez akýchkoľvek ohľadov... Hermiona cítila, že ten úžasný orgazmus nebol posledný. Vlna vzrušenia, jedna za druhou, jeho penis v nej, pohybuje sa tak úžasne a dopadá tvrdo, ešte... Z úst muža sa vydral výkrik, prirazil raz, ešte raz a naposledy a jej vlastný orgazmus sa spojil s jeho. Medzi ich telami vybuchlo svetlo a šialená slasť im na okamih zastrela zmysly.
Stále ju držal za zadok, pritisnutý k nej celým telom, dychčal jej pri tvári a ona sa zmučene opierala o jeho hlavu. Pobozkal ju na tvár, prekvapujúco nežne, pocítila na koži, že sa usmieva... Aj jej úsmev bol žiarivý. Otočila sa a pobozkala ho tiež. Dúfala, že cíti hlboké uspokojenie tak ako aj ona. Pomaly ju spustil na zem. Zapol si nohavice a vytiahol prútik. Povrazy spadli, habit sa scelil. Dívali sa jeden na druhého. Potom sa zohol a zodvihol jej nohavičky. S pohľadom upretým na jej tvár si ich pomaly vložil do vrecka. Pomaly k nej pristúpil a zdvihol ju do náručia. Keď sa jej nohy odlepili od zeme, ovinula si ruky okolo jeho šije a on sa ponoril pohľadom do jej očí.
„Je neskoro. Vezmem ťa do postele, láska.“
Okamih a boli v jeho spálni. Ešte stále ju držal v náručí a díval sa na ňu. Hermiona vedela, že s ňou dnes ešte neskončil. Pomaly ju postavil na zem a mlčky postrčil smerom k dverám, ktoré viedli do jeho súkromnej kúpeľne. Prešla nimi a našla veľkú vaňu plnú bubliniek.
„Vyzleč sa. Pekne pomaly. Užijeme si kúpeľ.“ Ozval sa jej za chrbtom jeho zastretý hlas. A ona ho poslúchla. Pomaly spustila habit z pliec, rozopla si košeľu a odhodila ju bokom. Nasledovala podprsenka. Snape iba nehybne stál a pozoroval ju, ruky zložené na prsiach, akoby prestal dýchať. Hermiona si s pohľadom upretým do jeho očí pomaly stiahla sukňu a ostala pred ním stáť nahá, bezbranná a predsa mierne vyzývavá.
„Teraz ty.“, prikázala mu. Snape na okamih stuhol, no jeho ruky sa pohli a začal zhadzovať plášť, habit, bielu košeľu... o chvíľu bol tiež nahý. Hermiona sa na neho dívala, bolo to po prvý raz, čo ho takto videla.
„Páčim sa ti? Čo vidíš?“, tichým hlasom sa spýtal Snape.
„Vidím muža. Teba. Konečne.“
„Obávam sa, slečna Grangerová, že vám celkom nerozumiem“.
„Si muž, si človek, patríš do svetla, nie do tej čiernej tmy, v ktorej sa skrývaš. Si krásny. Umyješ mi chrbát?“ Hermiona sa otočila a vošla do hlbokej vane. Sadla si a keď zdvihla pohľad, stretla sa s tým jeho, ktorý priam blčal. Ešte stále ju chcel, ešte vždy nemal dosť. Pomaly vošiel do vane, sadol si a odrazu ju natiahnutou rukou schytil za vlasy a strhol k sebe. Otočil si ju chrbtom a zovrel ju v náručí. Aj tentoraz sa mu podarilo ju vydesiť. Hermiona sa zľakla, akosi mala pri ňom vždy pocit nebezpečenstva, čo ju odpudzovalo ale aj priťahovalo zároveň. Objal ju zozadu a ruky mu spočinuli na jej prsiach. Stisol ich a zachripel vyčítavým hlasom: „Nevidel som ťa celý týždeň. Úplne si sa mi stratila. Vyhýbala. Ale pamätaj si jedno – neunikneš mi, ak ťa ja sám nepustím. Rozumieš? Teraz si moja a budeš tu pre mňa. Iba moja.“
Hlas sa jej zarýval do uší, do duše, jeho ruky jej zvierali a masírovali prsia a jej sa do duše vkrádala zákerná pochybnosť... Nabrala odvahu a tichým hláskom sa ho spýtala: „Čo pre teba vôbec znamenám? Som iba dievča, ktoré sa ťa náhodou bojí dosť na to, aby si si s ňou mohol robiť, čo len chceš? Vagína, uvoľnenie pre tvoju žiadostivosť? Povedz, a prosím ťa, povedz mi pravdu. Neklam.“
Snape stuhol. Jeho ruky znehybneli. Pomaly jej pustil prsia a dlane po jej hrudi presunul na jej tvár a vlasy. Hermionu to prekvapilo no ešte vždy bola v strehu, očakávajúc prudký útok namiesto odpovede. Zaboril jej prsty do vlasov a mierne si ju pootočil tvárou k sebe. Díval sa jej priamo do očí a prehovoril: „Si ten najkrajší, najlepší dar v mojom živote. Si slnko, čo rozháňa tmu. Si mesiac na nočnej oblohe. Nedá sa hrať s ohňom a nespáliť sa. Pri tebe som muž, človek, celý človek. Kým si so mnou, ja žijem.“
„Tak to povedz. Chcem to počuť.“
„Ľúbim ťa. Teraz to už vieš. Ľúbim. A nič s tým neurobím. O pár mesiacov odídeš... a mne ostanú prázdne ruky a spomienky.“
Toto nečakala. Neverila vlastným ušiam. No neboli to len slová, jeho hlas, zastretý a rozochvený citom, jeho oči, prenikavé, čierne, plné bolesti a vášne... Toto predsa nebol Snape, akého poznala toľko rokov.
A potom si uvedomila, že presne toto je okamih, o ktorom snívajú ženy. Niektoré sa ho celý život ani nedočkajú. Nie, nemôže predsa odkopnúť tohto jedinečného muža s jeho citom, s celou jeho komplikovanou povahou, múdrosťou, aj s jeho náladami a priam brutálnou potrebou sexu. Je tu šanca, že by si mohli porozumieť a stať sa partnermi navždy... teraz... alebo nikdy.
Hermiona sa zhlboka nadýchla vyslovila tie slová. „Ľúbim ťa. Vždy ťa budem ľúbiť. Aj keď sa ťa bojím. Ale viac sa bojím toho, že ťa stratím. Že sa jedného dňa opäť uzavrieš do svojej samoty a odmietneš moju lásku, lebo ťa bude obťažovať. Bojím sa, že mi zlomíš srdce.“
Snape jej zovrel hlavu v dlaniach a s viditeľnou námahou povedal: „Prisahám, že si jediná, ktorú ľúbim. Chcem ťa tak veľmi, až to bolí. Myslím na teba neustále, tvoj obraz mám vypálený v mysli.“
Pery sa im stretli. Bolo to akoby na niečo prisahali, vzduch sa odrazu zavlnil a okolo ich tiel zakrúžilo biele svetlo. Hermiona sa nemohla nadýchnuť, ten bozk vysával jej dych, no Snape neprestával, mierne ju nadvihol a ona dosadla priamo na jeho stoporený penis. Keď do nej vnikol, zachvela sa a pevne mu zovrela plecia. Pomaly sa zdvíhala a rovnako pomaly naňho dosadala, masírovala mu penis svojim hebkým vnútrom. Boli spojení telami a nestrácali očný kontakt. Ten bol azda ešte intímnejší, ako sám sex... Hermiona postupne zrýchľovala tempo, jeho ruky ju pevne zvierali v bokoch a nútili prirážať, jazdiť na jeho úde, prežívať hlbokú, intenzívnu slasť... Ich vzdychanie sa ozývalo v kúpeľni, voda sa prudko penila a zohrievala čistou vášňou. A predsa Hermiona cítila, že to nebol iba sex. Bolo to niečo omnoho hlbšie, niečo s ňou robil, vnikal do jej tela aj do jej duše. Cítila sa, akoby opúšťala tento svet a niekde, vo svetle a vôni sa ich duše stretli. Výbuch orgazmu prišiel súčasne. Obaja stuhli v slastnom kŕči, Hermiona zaťala nechty do jeho ramien a počula kričať seba jaj jeho. Svetlo nežiarilo iba v jej mysli, vychádzalo z nich oboch, objímalo ich a pulzovalo medzi nimi. Vlny rozkoše nimi hodnú chvíľu zmietali, kým odzneli, pomaly, nežne...
Vyčerpaná Hermiona sa zvalila na Snapa, ktorý ju celú objímal a zašepkala: „Si môj, Severus Snape. Si môj muž. A ja som tvoja žena.“

*****

Ostré slnečné lúče ju pošteklili na tvári a vedomie sa jej postupne prinavracalo. Chvíľku si nevedela spomenúť, kde vlastne je, no nech bola kdekoľvek, bolo jej tam veľmi dobre, príjemne teplo a bezpečne. Pomaly otvorila oči a odrazu si spomenula. Je v posteli Severusa Snapa, ktorý leží tu, za jej chrbtom a jednou rukou ju aj v spánku objíma okolo pása. V mysli sa jej celkom živo vynorili spomienky na ich spoločnú minulú noc. Neuveriteľný posun od vydierania, znásilnenia, výbuchu vášne, až po... vyznanie lásky. Lásky? To, čo teraz cítila, rozhodne láska bola. Hrejivá, krásna, ale aj akási bolestná. V momente sa jej zmocnila neistota. Čo ak si to iba navráva? Iba si to vysnívala a on sa dobre pobavil a teraz ju odkopne ako nepotrebnú haraburdu.
Nával strachu spôsobil, že sa odtiahla a snažila dostať z tej veľkej postele. No ruka, ktorá doteraz voľne spočívala na jej bokoch, okamžite zareagovala a nedovolila jej odísť. Snape si ju rozhodným pohybom pritiahol a pritisol sa k nej celým svojím nahým telom.
„Kam sa ponáhľate, slečna Grangerová? Je predsa sobota a vy tu máte isté... nesplnené povinnosti. Alebo sa azda mýlim?“
Hlas za jej chrbtom bol saténovo hladký, trošku zachrípnutý spánkom, no zneli v ňom záchvevy vzrušenia.
„Oprav ma, ak sa mýlim, ale včera si mi vyznávala nehynúcu lásku.“
„Ty si začal. A ja som ti ... uverila.“
„Hmm... tak prečo ten náhly pokus o útek? Ten tvoj strach ma priam ovalil. Znamená to, že mi dnes už neveríš?“
„Čuduješ sa? Jeden z najnevyspytateľnejších ľudí, akí kedy chodili po svete, mi vyznal lásku. Čo ak... čo ak sa iba bavíš na môj účet?“, vyslovila Hermiona svoju najtajnejšiu obavu s celkom zrejmým strachom v hlase.
Reakcia na seba nenechala dlho čakať. Snape si ju prudko otočil k sebe a pohľad jeho čiernych očí sa zabodol do jej vystrašených hnedých.
„Za čo ma máš? Za úbožiaka, ktorý sa s tebou bude hrať na lásku, aby si mohol zašukať, kedy sa mu zachce??? Ak si si nevšimla, pretiahnuť som ťa mohol kedykoľvek a ešte by sa ti to aj páčilo. Nie, slečna Grangerová, nie som taký podliak, ako si mnohí myslia. Ste v mojom srdci, a na oplátku chcem byť ja v tom vašom. Iba ja a nikto iný. Rozumieš? Chcem ťa a ľúbim ťa. Tak odo mňa neutekaj. Lebo ma naštveš.“
Pri jeho slovách Hermiona pocítila obrovskú úľavu. Tak sa jej to teda nesnívalo, je to skutočnosť. Severus Snape, ten nedostupný, uzavretý, nebezpečný muž, ju ľúbi. Po tvári sa jej rozlial žiarivý úsmev. Severus ho ihneď zbozkával, nežne a predsa dravo... tak, ako to vedel iba on.
Objala ho a privinula si ho k hrudi. Toto gesto bolo výrečnejšie ako tisíc slov. Snape si uvedomil, ako strašne je vyhladovaný po úprimnom cite a ten z nej priam sálal. Obklopila ho svojou vôňou, jemne ženskou, lahodnou a on sa k nej túlil, akoby bola jediným pevným bodom sveta. Jeho sveta. Pocítil narastajúcu túžbu. S hlavou zaborenou do jej krku ju obrátil na chrbát. Vklinil sa medzi jej nohy a hladko vkĺzol do vlhkej horúčavy jej lona.
Hermionu to prekvapilo a z úst sa jej vydral prvý vzdych. Rozkoš bola hlboká a nesmierne príjemná. Na chvíľku znehybnel, celým telom pritisnutý k tomu jej, jeho penis hlboko vo vnútri... a potom sa v nej začal pomaly pohybovať. Vnímala každý centimeter vo svojom vnútri, reagovala vlhkosťou a pomaly stúpala po špirále vzájomnej rozkoše. Oboma rukami ho objala a hladkala mu plecia, chrbát a potichu vzdychala do jeho ucha.
„Krásna ako anjel, privádzaš ma do šialenstva, tak veľmi ťa chcem. Si moja, iba moja... daj mi, daj mi viac.“ , vyrážal zo seba a pritom prirážal tvrdšie, hlbšie, dával si záležať, aby sa pod jeho rukami dostala do raja.
Hermiona zatvorila oči a svet sa s ňou zakrútil. Padala a padala, horúce vlny rozkoše zmietali jej telom a celé vedomie sa zúžilo do jediného bodu. Vykríkla a zaborila nechty do jeho ramien.
On si užíval jej rozkoš, sťahy jej vagíny okolo svojho tvrdého penisu ale cítil, že ani on už to dlho nevydrží. Opäť sa začal pohybovať, tentoraz tvrdo, brutálne, s ohľadom iba na vlastnú potrebu a to u nej vyvolalo odozvu v podobe ďalších slastných kŕčov. Zovrela ho nohami v páse, on sa vzoprel na rukách a prirazil raz, druhý, tretíkrát... Dívala sa naňho, na jeho tvár, keď ho orgazmus donútil priam vystúpiť zo svojho tela. Lono jej zaplavilo horúce semeno a Snape sa vyčerpane zrútil na jej telo.
Ešte chvíľu zostali spojení, potom z nej hladko vykĺzol a ľahol si vedľa nej. Hermiona prudko oddychovala, zatiaľ čo on sa ani veľmi nezadýchal. Rozmýšľala, akú má dobrú kondíciu, keď sa s ňou vlastne miluje už po štvrtýkrát a stále nie je vyčerpaný. V duchu sa usmiala. Bola absolútne uspokojená, cítila sa ako skutočná žena a srdce jej priam prekypovalo citmi. Kto by si to bol pomyslel, že práve Snape z nej spraví dospelú ženu?
Pozrela sa naňho. „Ľúbim ťa, láska moja. Verím ti. Som tvoja. Ale pamätaj, že ty si môj. Ak ma zradíš, zabijem ťa. To mi ver.“
Tvárila sa vážne a myslela to vážne. To si Snape ľahko prečítal v jej mysli. Nič pred ním netajila. Teda, nič, pokiaľ išlo o jej vzťah k nemu. Láska, ktorú cítila bola ohromujúca a jeho zalievali jej hrejivé vlny.
Pobozkal ju a zašepkal jej do úst: „Nikdy ťa nebudem mať dosť, ty čarodejnica. Nikdy.“

*****

Stal sa zázrak. Nenávidený a obávaný profesor Snape sa pomaly ale isto začal meniť na ľudskú bytosť. Teda, nie žeby odrazu začal byť skutočne milý, dobrosrdečný, alebo by nedajbože zľavil zo svojich nárokov. To určite nie. No výraz zachmúreného netopiera si nasadzoval čoraz zriedkavejšie, dokonca ho pristihli, že sa pri opravovaní testov mierne usmieva. Teraz pôsobil dojmom vyrovnaného, sebaistého muža, s pevným krokom vyžarujúcim záhadný pokoj. Čo spôsobilo tú zmenu? Nikto netušil, že Snape po rokoch v temnote dovolil svetlu aby vstúpilo do jeho života, do jeho duše a zahojilo staré rany. Láska spôsobila, že jeho aura sa zmenila z temnej na žiarivú. Aj keď... temnota mu bola vlastná a jej kútik, teraz starostlivo zatvorený, si nechával, keďže z vlastnej skúsenosti vedel, že šťastie je vrtkavé. Nateraz si však dovolil užívať si radosť z lásky a porozumenia, ktoré medzi ním a Hermionou neustále narastalo.
Miloval ich spoločné chvíľky, keď spolu pracovali, keď jej pomáhal s učením, alebo si len tak čítali a nahlas viedli dlhé rozhovory o všetkom. A spoločné výlety, prechádzky pod nočnou oblohou, tajné miesto vysoko vo veži, odkiaľ pozorovali hviezdy.
Necítil pred ňou ostych a bez obáv jej ukázal svoj svet, vpustil ju doňho a ona mu to oplácala úprimným záujmom a horúcou vášňou. Zakaždým, keď vstúpila do jeho komnát, zaplavil ho pocit uspokojenia a príjemného tepla. Zároveň však cítil priam živočíšnu posadnutosť jej telom, priťahovala ho a nedokázal s ňou stráviť večer bez sexu. Spĺňala všetky jeho nároky, vzrušovala ho a jeho bavilo skúšať s ňou svoje sexuálne fantázie...
Vedel, že sex potrebuje k životu, no už si nedokázal ani predstaviť, že by sa mal dotýkať inej. Miloval jej vôňu, hebkú pokožku, jej nesmiernu citlivosť, mal pocit, že sa jej nikdy nenasýti. Teraz však mala pred skúškami, učila sa a on ju nechcel vyrušovať. Nevidel ju už päť dní. Spočiatku si to nepriznával, no teraz už si bol istý: chýbala mu a ak ju neuvidí aspoň na pár minút, tak sa zblázni! Pobral sa tmavými chodbami hradu do veže. Bolo to bláznivé, ale čo! Je blázon, keď sa do nej zamiloval, tak má nárok robiť bláznivé veci. Bol asi v polovici cesty, keď svojím ostrým sluchom začul ľahký rýchly krok bežať oproti nemu dolu schodmi.
Kto to môže byť? Je takmer polnoc. Než sa nazdal, spoza ohybu schodov vyletela postava ženy a vrazila priamo doňho. Zachytil ju v poslednej chvíli a oprel sa o stenu. Bola to ona. Jeho láska.
„Čo sa robí? Kam to letíš? Mohli sme sa obaja dochrámať!“ tlmene ju okríkol.
„Severus, tu si!“, okamžite sa k nemu privinula a objala ho ešte tuhšie. „Išla som za tebou, už to dlhšie bez teba nevydržím. Ale čo tu robíš ty?“ prekvapene zdvihla obočie Hermiona.
„Ja? No... práve som sa vybral za tebou. Je to päť dní. Musel som ťa vidieť.“, priznal sa Snape.
„V tom prípade niečo vymysli, lebo v pätách mám nočnú hliadku.“
Snape sa rýchlo zorientoval a vtiahol ju do najbližšej učebne. Len čo privrel dvere, vonku sa ozvali kroky. Našťastie, prešli okolo a dotyčný si nevšimol nedovreté dvere. Snape vydýchol úľavou. Dočerta, správa sa ako decko, skrýva sa pred nočným strážnikom. Hermionu počul zrýchlene dýchať tesne vedľa seba.
„Čo teraz? Ako sa odtiaľto dostaneme?“
Pozrel na ňu a bolo to, akoby hľadel do slnka. „Kvôli tebe zbúram svet,“ pomyslel si no nahlas povedal: „Nechaj to na mňa, ty nezbedná nočná narušiteľka. Som predsa čarodejník, zabudla si?“
Objal ju jednou rukou, druhou vytiahol prútik a v tlmenom záblesku červeného svetla sa preniesli priamo do jeho izby. Hermiona bola ohromená. „Si skvelý, vieš to? Prečo si to neurobil už skôr?“
„Čakal som na vhodnú príležitosť. A táto bola vhodná.“
Díval sa na ňu s výrazom hladného dravca, až sa pod jeho upretým pohľadom zachvela. Toto jej chýbalo. Tá jeho temná, nebezpečná vášeň, tá túžba po nej, keď si ju bral a privlastňoval ako svoj majetok... Bez tejto jeho brutálnej, živočíšnej potreby nemohla žiť. A on to dobre vedel.
„Chýbala si mi! Je mi jedno, že sa musíš učiť, dnes večer ťa musím mať. Budeš moja, Hermiona Grangerová, a buď si istá, že budeš prosiť o milosť niekoľkokrát.“
S tým k nej pristúpil, surovo ju chytil za pás a než sa stihla brániť, posadil ju na svoj písací stôl. Nahol sa dopredu a rukou z neho zmietol všetky papiere, brká a ostatné veci. Uprene jej hľadel do očí, takmer s hnevom a ona cítila, ako sa jej spolu s túžbou zmocňuje aj strach. Strach z jeho vášne a žiadostivosti.
Snape ten strach videl, cítil ho, ale cítil aj to, že ju to nesmierne vzrušuje. Nedokázal však už krotiť svoju vášeň. Na nežnosti ešte bude čas. Prudko jej roztiahol nohy a jediným trhnutím jej roztrhol nohavičky. Prsty jeho pravej ruky okamžite našli citlivé miestečko a zmocnili so ho nemilosrdne priamo, bezchybne. Hermiona zaúpela a zvrátila hlavu dozadu. Ľavá ruka sa zmocnila jej bradavky a stupňovala vzrušenie. Palcom jej dráždil klitoris a ukazovákom do nej vnikal, kým nepocítil, aká je mokrá a klzká.
Rozopol si nohavice a jeho penis vykĺzol von, tvrdý, vztýčený, horúci. Ešte viac jej roztiahol nohy a tvrdo do nej vnikol, až na doraz. Vykríkla, prehla sa proti nemu a prstami sa zaborila do jeho pliec.
Vedel, že ju to bolí, no vedel aj to, že o chvíľu sa dostaví rozkoš.
„Bolesť a rozkoš... nevieš, kde končí jedna a začína druhá... však? Čo cítiš? Bolí to? Ešte áno, aj teraz...“ opäť prirazil, tvrdo, hrubo, „a čo toto? Hmm... už to začína byť lepšie, cítim, ako z teba tečie... áno, tak to mám rád, taaak... opäť tvrdý príraz.
Hermiona sa zvíjala v jeho rukách, v očiach slzy... a predsa si to užívala. Tak veľmi jej chýbal.
Snape tvrdo prirážal, bral si ju bezohľadne, takmer s hnevom, no vášeň, čo ich oboch spaľovala spálila aj jeho hnev a ostala len zúfalá potreba prenikať do nej čo najhlbšie, cítiť jej telo, vlastniť ho a nasýtiť sa rozkošou.
Spoločné vyvrcholenie ich zasiahlo silou hurikánu. Ich výkriky splynuli v jedno, v Hermioninom lone vybuchla sopka a plameň vášne pokropil prudký výron semena.
Spotení, udýchaní, zakliesnení v sebe, vracali sa späť do reality. Snape zdvihol hlavu a pozrel sa na ňu. Hermiona roztrasene vydýchla: „Ty bastard. Veď si ma znásilnil!.“
Uchechtol sa. Tým svojím potmehúdskym spôsobom. Vedel, že ju naštve, no riskol to. Hermiona ho päsťou udrela do pleca a on sa rozosmial. Vykĺzol z nej a zapol si nohavice. Ešte stále sa usmieval, keď sa na ňu díval, ako sedí na jeho stole a neveriacky na neho zíza.
„Si zviera. Vieš o tom. Prečo mi to robíš?“
„Aby si nezabudla, že som zviera. A zviera je nevypočítateľné.“
„Baví ťa, keď mi ubližuješ.“
„Baví ťa, keď ti ubližujem.“
„Prečo myslíš?“
„Viem to. Vidím to na tebe, cítim to z teba. A milujem to. Milujem teba. Nezabúdaj.“
Keď sa snažila postaviť, nohy ju neuniesli. Sila ich drsného milovania ju vyčerpala. Priskočil k nej a vzal ju do náručia. Niesol ju rovno do svojej postele.
„Dnes budeš spať u mňa. Nikam ťa teraz nepustím.“
Hermiona sa blažene usmiala. O sekundu na to už bola nahá a jeho rovnako nahé telo ležalo pri nej. Nežne ju objal a na unavenú hlavu zoslal spánok.
„Spi, moja sladká, ja ťa budem strážiť...“

*****

Aj v spánku ho vnímala, teplo jeho tela, energiu, ktorá medzi nimi mäkko vírila. Teraz už si bola úplne istá, že patria k sebe. Nebolo to iba pre tie opakované stavy extázy, do ktorých sa dostávali, keď kradli čas pre seba, pre svoju blízkosť a potreby. Snape sa stal jej súčasťou, časťou jej duše, až sa hrozila silnej závislosti na jeho láske. Keby sa niečo stalo, keby o neho prišla, zomrela by, nedokázala by ďalej existovať.
Myšlienka na jeho smrť ju tak vystrašila, že sa k nemu inštinktívne primkla bližšie a silno ho objala.
Snape sa ihneď zobudil. „Čo sa stalo? Čoho si sa zľakla?“
„Severus, neopúšťaj ma. Prosím. Nikdy ma nenechávaj samu. Bojím sa, strašne sa bojím, že ťa stratím,“ zúfalo šepkala Hermiona a pritískala si ho ešte viac.
Snape ju celú schoval do náručia a tíšil ju ako malé dieťa. „Neboj sa, láska, som s tebou. Navždy. Som iba tvoj a ty si môj život. No, tak, upokoj sa, bol to len sen. Počkaj, zapálim sviečku.“
Vo svetle sviece uvidel jej od strachu rozšírené oči a chvejúce sa pery. Čo ju len tak vystrašilo? Predtucha? Sen?
Sadol si k nej a vzal jej ruky do svojich elegantných dlaní, jemne ju pohládzal štíhlymi prstami. „No tak, Hermiona, azda som ti tak veľmi ublížil, keď sme sa milovali? Prepáč, to som nechcel.. viem, neudržal som sa, bol som drsný, ale ak nechceš, už sa to nestane. Ľúbim ťa, dievčatko, tak sa prestaň báť.“
Hermiona sa naňho iba dívala neprítomným pohľadom. Snape ju chytil za plecia a naliehavo sa spýtal: „Tak už mi povedz, čo sa deje, čoho si sa tak zľakla?“
„Bojím sa, že ... ťa stratím. Že zomrieš. Niečo mi hovorilo o nebezpečenstve, čo sa blíži. Hrozí tebe, tebe... nesmieš zomrieť. Zomrela by som s tebou, rozumieš? Veľmi ťa ľúbim, Severus, viac než svoj život.“
„Dievčatko moje, nemáš sa čoho báť. S nebezpečnými misiami som už skončil, neviem, čo by ma mohlo teraz ohroziť. Iba ak výbuch nejakého nepodareného elixíru...“
Hermiona si položila hlavu na jeho hladkú hruď a počúvala ako mu bije srdce. Severus ju objal a tvár si zaboril do jej hustej kučeravej hrivy.
„Láska moja, počuješ moje srdce biť? Musíš vedieť, že bije pre teba. Iba pre teba. Som tvoj. Nikdy ma nikto neľúbil skutočnou láskou. Nikto okrem teba. Ty si mi vrátila život, aj keď som ti ja ublížil. Vyčítal som si svoj skutok, no dnes som rád, že som to urobil. Inak by sme tu neboli spolu, nemal by som teba, takú krásnu, mladú, obdivuhodnú... Ani si ťa nezaslúžim. Vieš, urobil som v živote veľa zlých vecí, som starší, nie som šľachetný, ani milý. Nikoho som nikdy neurobil šťastným“.
Hermiona zdvihla hlavu a povedala: „O čom to rozprávaš? Ty si odvážny, múdry, je v tebe omnoho viac dobra, než kto tuší. Ja som to vedela aj predtým, v kútiku duše som si bola istá, že tá tvrdosť je len maska pre tvoju zraniteľnosť. Máš citlivé srdce. Fascinuješ ma čím ďalej tým viac. A čím viac ťa mám, tým viac sa bojím, že o teba prídem. Sľúb mi, že si budeš dávať pozor. Sľúb mi, že sa do ničoho nezapletieš. Prosím. Získal si ma, tak máš voči mne zodpovednosť. Chcem tvoj sľub.“
Snape sa na ňu díval a stále nemohol uveriť, že toto úžasné stvorenie ho skutočne ľúbi, že sa oňho bojí a úpenlivo ho prosí, aby ostal s ňou. Čo sa to s ním len porobilo... Pripútal si ju k sebe, ku svojmu zlomenému srdcu, vtiahol ju do svojho osamelého života a mal tak málo, čo jej mohol ponúknuť. Odrazu však pochopil, že už nie je sám a jeho život už mu nepatrí... Áno, toto mladé dievča má pravdu, svojím spôsobom je zrelšia, než on. Vzbudil v nej lásku a preto má povinnosť ju nesklamať.
Sklonil sa bližšie k jej tvári. „Prisahám na svoj život, že si budem dávať pozor a neopustím ťa. Prisahám, že ťa vždy budem ľúbiť, milovať a starať sa o teba, ochraňovať ťa. Môj život patrí tebe, láska moja. Moje srdce bije pre teba. Prisahám, že ťa urobím šťastnou a nesklamem ťa. Ver mi, ešte nikdy, nikdy v živote som takéto niečo nevyslovil. Si zázrak v mojom živote. Chcem pri tebe zomrieť. Ale skôr, než sa tak stane, chcem s tebou prežiť veľa rokov, spoločne, v šťastí, v láske. Chceš to aj ty?“
Uprene sa mu zahľadela do očí a vydýchla: „Áno, chcem.“
„Vydáš sa za mňa?“, spýtal sa takmer nesmelo, akoby ho ten nápad vystrašil. V duchu sa modlil, nech ho neodmietne. Hlavne po tom, ako sa s ňou miloval dnes.
Hermione sa rozšírili zreničky. Snape napäto čakal na jej odpoveď.
„Áno, vydám sa za teba, Severus Snape. Chcem byť tvojou ženou. A chcem, aby si ty bol mojím mužom.“
Snape si vydýchol, srdce mu zaplavila úľava. Nežne ju objal a zašepkal: „Sľubujem, že to nikdy neoľutuješ.“

*****

Krásny takmer letný piatkový podvečer zastihol Hermionu v klubovni, pri šálke čaju a s knihou v ruke. Toto bol je zvyčajný spôsob trávenia krásnych letných podvečerov. To, čo bolo nezvyčajné, bol fakt, že obsah čítaného textu vlastne nevnímala. V duchu sa zaoberala úplne inými záležitosťami, ktoré súviseli s jedným mimoriadnym mužom a jeho vrúcnym vzťahom k nej, tak telesným ako aj duševným. Líca jej sfarbil nežný rumenec, keď sa v spomienkach vracala k jeho nežným vyznaniam a postupne sa menil na výrazný, keď si spomenula, ako nehanebne sa v jeho náručí správa. Dokázal jej, že sa v nej skrýva pravá žena, ktorá si chce a vie užívať, prijímať dar sexu ale aj nežnej lásky.
Ako sa len obaja zmenili za tých pár mesiacov ich tajného vzťahu! A možno ani nie. Možno to v nich bolo odjakživa, len sa potrebovali nájsť, stretnúť sa a porozumieť si.
Mala ho plnú hlavu, stále ju prekvapoval a zrejme nikdy neprestane. Pod maskou cynického, krutého smrťožrúta sa skrýval citlivý muž, prenikavo inteligentný, rozhľadený, hladný po láske a pozornosti ženy. Nikdy ho nikto neľúbil, nikdy to nikomu nedovolil. No ona, ona sa za jeho hradby dostala.
„Bože môj, som zamilovaná až po uši,“ pomyslela si Hermiona bezmocne. Nie, nemohla s tým nič urobiť. Vedela o starej rane v jeho srdci, no zakaždým, keď boli spolu, cítila, ako sa jeho bolesť zmierňuje a duša sa mu hojí. Tešilo ju, že môže byť tým liekom, že mu dala novú nádej na život plný lásky a šťastia.
Aj keby sa mnohým zdal takýto vzťah nemožným, ona už Severusa poznala natoľko dôverne, že si bola istá, že to vyjde. Jeho slovo malo pevnosť diamantu, neklamal, každú vetu, ktorú vyslovil, myslel smrteľne vážne.
Občas ju desil, no bola to súčasť jeho príťažlivosti, ktorá na ňu účinkovala magicky. Vedela, že keď ju má pri sebe, nedokáže niekedy ovládnuť svoju túžbu a neznesie odpor. Teda, nie žeby chcela skutočne odporovať, robila to len vtedy, keď vedela, že to ešte vystupňuje jeho túžbu a pôžitok. Aj ten jej.
V jej náručí šalel od žiadostivosti, nemohol si pomôcť, nazýval ju svojou čarodejnicou, kvôli ktorej sa zbláznil. Občas ho pochytila malomyseľnosť a tvrdil, že je pre ňu starý a príliš mrzutý. No ju neodradil. Milovala jeho odstup, eleganciu šelmy, aroganciu, aj štipľavý sarkazmus. Auru tajomstva aj charizmu génia. No, našťastie nebol úplne dokonalý. Aj keď v danej chvíli si na žiadnu nedokonalosť akosi nevedela spomenúť.
Celkom neštandardne ho tento týždeň riaditeľ poveroval samými dôležitými úlohami, pre ktoré im na seba neostávalo veľa času. Navyše, museli byť veľmi opatrní, aby sa neprezradili, lebo toto... by bol škandál. A to ani jeden z nich nepotreboval. Museli počkať, kým Severus neprestane byť „jej profesorom“.
„Môj profesor, si len môj...“, hovorila si Hermiona a nevedela sa dočkať, kedy už budú zas spolu.
Na okno zaklopala sova. Hermiona jej otvorila a prevzala si malý stočený pergamen. Nedočkavo ho rozvinula a hneď spoznala jeho elegantné písmo.
„Čakám ťa pri bráne do areálu školy. O ôsmej. Buď presná.“
Srdce sa jej prudko rozbúchalo. Mala presne pätnásť minút. Rýchlo sa rozbehla k bráne.
Stál tam, vo svojom čiernom upätom habite a predsa pôsobil omnoho uvoľnenejšie a príjemnejšie ako predtým. S miernym úsmevom jej pokynul hlavou a zdvihol ruku s prútikom. Hermiona pocítila, ako jej po celom tele prebehol prúd chladného vzduchu. Keď sa pozrela na svoje ruky, zistila, že sú neviditeľné.
Severus povedal tichým hlasom: „Nech sa páči, slečna Grangerová, prejdite bránou, urobte tri kroky a zastaňte.
Bez slova ho poslúchla. Čakala, čo sa bude diať. Prešiel tiež, pristúpil k nej a objal ju jednou rukou. Svet sa zatočil a keď sa jej podarilo otvoriť oči, zistila, že stojí uprostred krásnej malej záhrady s jazierkom. V záhrade kvitli kvety a rástla tam snehobiela veľká čerešňa.
Severus ju pustil a opäť na ňu namieril prútik. Tentoraz teplý závan spôsobil, že sa stala viditeľnou.
„Kde to sme, Severus? Kam si ma to vzal?“
„Tak trochu som vás uniesol, kráska. Jarný večer ako tento je priam stvorený na unášanie bezbranných mladých krások bezohľadnými chlípnymi čarodejníkmi. Súhlasíte so mnou?“
Hermiona sa tvár rozžiarila potešením. „Pane, veľmi sa bojím únosov, a toto je môj prvý... Dúfam, že sa mi bude páčiť.“
„To dúfam aj ja. Verte mi, urobím všetko preto, aby ste naňho len tak ľahko nezabudli,“ odpovedal jej a strhol ju do náručia. Pozrel jej do očí a pobozkal ju nežne, hravo...
Opätovala mu bozk, ktorý sa prehlboval a rozochvieval obidvoch, zapaľoval v nich malé ohníčky. Snape sa od nej s námahou odtrhol a pošepkal... „Mám pre teba malý program. A obávam sa, že ak budeme takto pokračovať, tak sa k nemu nedostaneme. Poď.“
Zobral ju za ruku a viedol ju ďalej k domu, ukrytému v úzadí záhrady. Dubové dvere sa pred nimi otvorili a oni vstúpili do malej, útulne zariadenej haly, kde v kozube už horel oheň. Snape ju viedol ku schodom, po ktorých vystúpili do malej, žensky zariadenej izby. Na veľkej posteli ležala hodvábnou stuhou previazaná krémová škatuľa.
Hermiona sa naňho spýtavo pozrela. Snape sa záhadne usmial. „To je pre teba, moja milá. Teraz ťa nechám a o pol hodiny ťa čakám dole v hale. Teším sa.“ S týmito slovami sa mierne uklonil a vyšiel z izby.
Hermiona zvedavo otvorila veľkú krabicu a zhíkla. Boli v nej krásne malé čierne šaty, sandálky a súprava čipkovanej spodnej bielizne. No toto? Nerozmýšľala však dlho a začala sa obliekať. Vlasy si sčesala do úhľadného uzla, z ktorého vytiahla zopár ležérnych pramienkov a na toaletnom stolíku našla kompletnú súpravu na líčenie. O pol hodiny už schádzala po schodoch, na konci ktorých stál, chrbtom obrátený k nej, Snape.
„Skvelé, pretiahla si limit iba o päť minút, a to si zaslúži moju...“ , obzrel sa k nej a hlas sa mu zasekol. „...pochvalu.“ Dokončil akoby mimovoľne. Díval sa na ňu a nevychádzal z úžasu nad jej krásou.
Hermionu to nesmierne potešilo, pocítila veľké uspokojenie no teraz bol rad na nej, aby bola prekvapená. Snape tam stál v pohodlných čiernych nohaviciach, ležérnej rozhalenke a športovo elegantnom saku, s vlasmi stiahnutými do chvosta. Sebavedomý, príťažlivý, sila z neho priam sálala.
„Ďakujem, profesor, tiež nevyzeráte... na zahodenie. Čo teraz? Predpokladám, že máš nejaký plán.“
„To áno, ale tvojej toalete ešte niečo chýba.“ Z vrecka na nohaviciach niečo vybral a pristúpil k nej. Okolo krku jej zavesil veľký medailón v tvare srdca, ktorý sa hompáľal na dlhej zlatej retiazke. Medailón bol pomerne ťažký, starožitný, nádherne gravírovaný jemným ornamentom.
Prekvapená Hermiona ho vzala do rúk, prezerala si ho a všimla si, že sa dá otvoriť. Pozrela sa naňho, do jeho uprene hľadiacich čiernych očí a povedala: „Toto predsa nemôžem prijať. Veď je to celý majetok!“
„Nič nie je dosť drahé, dosť vzácne pre teba. Prosím, ak ma nechceš uraziť, nechaj si ho. Je to moje a chcem, aby to odteraz bolo tvoje. Ale ešte to neotváraj. Až neskôr. A teraz poďme.“
Cez plecia jej prehodil večernú šatku a viedol ju z domu k autu, ktoré stálo na príjazdovej cestičke. Usadil ju a sám si sadol za volant.
„Nevedela som, že vieš šoférovať.“
„Je toho ešte dosť, čo o mne nevieš. Šoférujem celkom rád, aj keď príležitostí nie je veľa.“
O dvadsať minút vystúpili pred luxusnou reštauráciou, vysvietenou a plnou večerajúcich ľudí. Orchester na malom pódiu hral pomalé tiché melódie a neďaleko šumelo more. Hermiona sa už na nič nepýtala, len bola zvedavá, čo bude nasledovať. Snape hodil kľúče chlapcovi, ktorý parkoval autá a zaviedol ju dovnútra. Recepčný ich uviedol k stolu rezervovanému na jeho meno, usadil a priniesol predjedlo a víno.
Hermiona sa na neho dívala a stále nemohla uveriť tomu, čo sa dialo.
„Muklovské šaty, muklovská reštaurácia, hudba... Úplne si ma dostal, Severus. Čo sa deje?“
„Sľúbil som ti večeru, pamätáš? A ja sa snažím svoje sľuby dodržiavať.“
„Musím sa priznať, že tento štýl ma dosť prekvapil.“
„Nečakala si, že čarodejník ako ja sa môže vyznať aj v muklovskom svete? Nuž, som napoly mukel, veď to vieš... A moja práca ma často zaviedla to tohto prostredia. Dúfam, že plody mora ti nebudú vadiť.“
Hermiona zdvihla obočie, no potom sa rozhodla sa, že si večer jednoducho bude užívať a nechá ho, aby pokračoval v aktivitách, ktoré si pre ňu pripravil. Jedli a zhovárali sa, smiali sa a neprestával ju udivovať svojím rozhľadom a znalosťami... Poznal krajiny, zvyky, zvláštnosti, komentoval udalosti tým typickým ironickým až sarkastickým štýlom, držal ju za ruku a díval sa jej do očí, akoby bola jedinou bytosťou na celom svete.
Všimla si, že v reštaurácii na nich hľadí veľa párov očí. Keď k nim pristúpil čašník, aby dolial víno, nezdržal sa poznámky: „Prepáčte, ak dovolíte, musím povedať, že sme tu dávno nemali taký kúzelný pár. Ste očividne tí najkrajší ľudia v tejto miestnosti.“
Hermiona čakala, že Snape vyštekne niečo nepríjemné, no ten sa len mierne usmial a odvetil: „Ďakujeme za kompliment, to láska je tým kúzlom.“
Pozrel sa na Hermionu a spýtal sa: „Zatancuješ si so mnou?“
„Veľmi rada.“
Odviedol ju na parket, vzal do náručia a keď začali tancovať, obklopila ich zvláštna žiara. Ľudia z nich nemohli z nich spustiť oči.
„Vždy som si s tebou chcel zatancovať. Už vtedy na tom slávnom plese, ale motal sa tam ten... mládenec. Vyzerala si ako sen.“
„Nevedela som, že sa na mňa dívaš. Nemohol si ma predsa vystáť...“
„Nemohol som vystáť ľudí okolo teba. Ľúbim ťa. Čarodejnica.“
„Ľúbim ťa, čarodejník.“
Hudba dohrala a keď sa vrátili k stolu, Hermione žiarili oči a pleť jej jemne zružovela. Díval sa na ňu, topil sa v jej očiach. „Otvor ten medailón. Prosím.“
Hermiona už vedela, že ju čaká ďalšie z radu prekvapení tohto večera. A že sa mu teda darilo ju prekvapovať! Dom, záhrada, šaty, večera, tanec... Pomaly zodvihla prívesok a otvorila ho. Vo vnútri bol ukrytý... jednoduchý prsteň, strieborná obrúčka ozdobená jediným bielym kameňom, ktorý sa prekrásne jagal. Prekvapene zhíkla a pozrela sa naňho, neschopná slova.
Snape sa k nej naklonil a tichým hlasom povedal: „Dúfal som, že sa ti bude páčiť. Chcel by som ťa totiž požiadať o ruku. Hermiona, ľúbim ťa viac, než svoj život. Staneš sa mojou ženou?“
Hermiona sa naňho dívala a silný príval citov jej na chvíľu vzal reč. Tak to teda myslel vážne, keď jej to povedal vtedy v noci, keď sa triasla strachom. A teraz ju znova požiadal o ruku, a to vo veľkom štýle.
„Áno, Severus, budem tvojou ženou.“ Odvetila jednoducho.
Napätie v jeho tvári vystriedala nefalšovaná úľava. Vzal jej prsteň z rúk a nastokol jej ho na prstenník pravej ruky. Vtom sa ozval potlesk okolitých stolov, pretože hostia si dobre všimli, čo sa medzi nimi deje.
Snape ju vzal do náručia a tam pred všetkými ju pobozkal. Bol šťastný, šťastnejší, než kedykoľvek predtým. Jej pery chutili sladko, jej vôňa ho opájala ako víno... Celý večer myslel na túto chvíľu.
„Severus, toto všetko je také nádherné a romantické, až mám pocit, že sa mi to iba sníva.“
„Nesnívaš, práve som urobil niečo, o čom by som nikdy nebol povedal, že urobím. Asi som sa zbláznil, ale ďakujem bohom za toto šialenstvo. Nikdy som nebol šťastnejší.“
„Poďme už domov. Chcem ťa mať len pre teba.“
„K vašim službám, kráska.“
Vrátili sa do domu a spolu si sadli ku kozubu. Snape sedel na zemi a Hermionu držal medzi svojimi roztiahnutými nohami, chrbtom sa opierala o jeho hruď a on ju objímal.
„Severus, chcem sa ťa niečo opýtať. Prečo ja?“
Snapovi znehybneli ruky a počula, ako si potichu vzdychol. Už vedela, že hovoriť o vlastných pocitoch je preňho ťažké, aj keď dnes sa prekonával. Dúfala, že sa jej otvorí ešte viac.
„Prečo ty? Tak teda pravdu. Pamätáš sa na ten večer, keď som ťa ... keď som ťa mal po prvýkrát?“
Hermione sa zachveli plecia. Pravdaže si to pamätala, každú sekundu, každučký moment, jeho vydieranie, vyhrážky aj strach, ktorý ju donútil podľahnúť... Pomaly prikývla.
„Vieš, už dlho predtým som ťa pozoroval. Čokoľvek som robil, stále si sa mi vynárala v mysli, niečím si ma priťahovala. Nepopieram, hlavne sexuálne. Chcel som ťa a vedel som, že jediný spôsob, ako si s tebou užiť, je postaviť ťa pred voľbu, ktorá vlastne... nebola voľbou. Musela si prijať, lebo ja som bol rozhodnutý zničiť ťa, ak mi nevyhovieš. Dostal som ťa, doslova som ťa pretiahol... a vtedy sa niečo stalo. Bolo to v okamihu, keď si aj napriek svojmu odporu voči mne dosiahla extázu, čo ťa rozplakala. Bolo to fascinujúce, nemohol som od teba odtrhnúť oči a odrazu som mal pocit, akoby sa časť teba stala mojou súčasťou. Keď som ťa potom nechal odísť, nemohol som na teba prestať myslieť. Videl som, ako sa ten... ten červenovlasý bastard zahráva s tvojimi citmi.“
Pri týchto slovách sa Hermiona až strhla. Takže ju pozoroval po celý ten čas, videl, čo prežíva.
„Áno, pozoroval som ťa. Bola si odhodlaná, hrdo si vzdorovala mojim ponižujúcim narážkam, donútila si ma, aby som sa hanbil sám pred sebou... Zdvihlo ťa to v mojich očiach na inú úroveň. Začal som premýšľať, ako ťa dostať zas k sebe. Napokon sme sa stretli práve, keď ti ten darebák opäť ublížil. Videl som tvoju bolesť a vedel som, že žena ako ty, taká vášnivá a zmyselná, bude potrebovať útechu. A tak sa aj stalo. No a potom... vieš už sama. Začala si mi prenikať do srdca, ako slnko do mora. Spoznal som tvoju povahu, názory, tvoju krásnu dušu... a pritom ma tvoje telo neprestávalo fascinovať. Stala si sa mojím svetom. Pri tebe môžem byť sám sebou, nie maskou bez citov, bez duše... Pri tebe sa nebojím, ty ma zachraňuješ pred sebou samým. Jedného dňa som hovoril sám so sebou a prišiel som na to, že som sa zamiloval. Nevedel som, čo cítiš ty ku mne, či som len tvojím profesorom sexu, alebo aj niečím viac. A tak som ti to povedal. Ani neviem, kde som nabral tú odvahu, povedať ti pravdu o tom, ako veľmi ťa ľúbim. A ty si moju lásku neodmietla, prijala si ju ako dar... A preto sme tu dnes spolu a ja sa nebojím nikoho a ničoho na tomto svete, lebo mám teba, láska moja.“
Hermiona ho nehybne počúvala, v očiach mala slzy... vzala do rúk jeho dlaň a pobozkala ju. Bozkávala mu ruky, tie elegantné ruky s dlhými prstami, hladila ich a znova a znova ich pokrývala horúcimi bozkami. Neuvedomovala si, ako veľmi ho tým vzrušuje. Snape sa snažil zhlboka dýchať, aby sa na ňu okamžite nevrhol a nevzal si ju priamo tam ako nadržané zviera. Zašepkal jej do ucha: „Čo to robíš?“
„Ľúbim ťa, láska moja,“ šepkala mu Hermiona do dlaní. „Ja ti odpúšťam aj to vydieranie a znásilnenie, lebo keby si to nebol urobil, nikdy by som sa nebola stala skutočnou ženou. Pri tebe som cítila, že si muž, ktorý o mňa stojí. Keď sa na mňa dívaš, dávaš mi pocit, že som jediná na celom svete. Aj ty si pre mňa jediný. Navždy.“
Snape si jemne vymanil ruky a položil jej ich na plecia. Sklonil hlavu a začal ju bozkávať na odhalenú šiju. Hermiona potichu vzdychla, čo bol preňho jasný signál, že to robí správne. Bozkával ju jemne, nenáhlivo, rukami prechádzal po jej ramenách a potom jej vzadu rozopol zips na šatách. Rukami vkĺzol pod jemný satén a zozadu jej zovrel prsia do dlaní. Cítil pod prstami zdurené bradavky, maznal ich a dráždil a pritom jej neprestával bozkávať krk, jemne hrýzol citlivú pokožku... Hermiona sa zvíjala od rozkoše, dráždivo vzdychala, rukami mu zvierala stehná. Otočila hlavu a ponúkla mu pery. Zmocnil sa ich vášnivo, dravo, jazykom zaútočil a pátral v jej ústach, bral si jej dych a cítil, ako sa ho zmocňuje nezadržateľná túžba.
„Vychutnám si ťa dokonale, čarodejnica. Vezmem ťa do raja.“
„Urob to, prosím.“
Ale on sa neponáhľal. Priam mučivo pomaly jej vyzliekal šaty, rukami prechádzal po celom tele, rozopol jej podprsenku a poláskal plné prsia. Vsal zdurený púčik a prstami druhej ruky jej jemne dráždil ten druhý. Hermiona mala privreté oči a užívala si stúpajúci príval, ktorý ju nezadržateľne pohlcoval. Jeho jazyk nechával pálivé stopy na jej jemnej koži, horúcim dychom ju rozochvieval... presúval sa stále nižšie, obkrúžil perami pupok a podráždil ho jazykom.
Hermiona potichu vzdychala, napätá v očakávaní.
Snape sa nadvihol, kľakol si a chytil jej členky. Pomalým, vláčnym pohybom jej roztiahol nohy a zadíval sa priamo na jej lono. Zachytila fascináciu v jeho očiach, chtíč a silnú zmyselnosť. Mierne sa zavlnila v bokoch a posunula ruky smerom k svojej pošve. Pohladkala sa, jemne zakrúžila prstom po svojom klitorise a potom sa prstami roztiahla. Pocítila, ako mu šklblo celým telom, keď mu predviedla hru svojich prstov v centre svojej rozkoše.
„To je úžasné, nádhera... ešte sa pohraj, pre mňa, prosím...“, zachripel vzrušene a prsty zaboril do jej stehien.
Hermiona pokračovala, zvierala ho pohľadom a pod prstami cítila, ako vlhne, ako sa teplo vzrušenia šíri do celého tela.
„Páči sa ti to? Páči sa ti, keď sa na mňa dívaš, ako si to robím sama?“ vyrazila prerývane.
Snape až zavrčal a schytil je obe ruky. Sklonil sa k jej vagíne a pobozkal ju priamo na citlivý hrbolček klitorisu. Ten dotyk bol ako zásah bleskom. Jemne ho vsal, dráždil a jazykom vpisoval svoje iniciály, presunul sa ešte nižšie a prenikol do nej špičkou jazyka. Pridával prsty, lízal dokonale, akoby presne vedel, kde sa jej dotknúť. „Prosím, prosím, poď..“, stonala pod náporom jeho vlhkého jazyka v lone... Hermiona vybuchla v orgazme, vzpínala sa, kričala, chcela viac rozkoše... a Snape jej ju dával, bola jeho nástrojom, jeho cieľom, chcel, aby mu patrila úplne. Odtiahol sa, no prsty ponechal vo vnútri a hľadel na jej tvár žiariacu extázou.
„To bol prvý... si nádherná, zmyselná žena... a iba moja.“ Jeho prsty ďalej pokračovali v hre, ohol ich v nej a zasiahol priamo najcitlivejšie miesto v jej vnútri. Telom jej otriasol ďalší prudký nával slasti. Chcela mu odtlačiť ruku, no on jej to nedovolil, jednou rukou jej uchopil zápästia, pritlačil za hlavu a začal jazykom dráždiť bradavky.
„Druhý... si skvelá milenka... milujem ťa.“ Vzrušene šepkal.
„Prosím, urob mi to. Prosím... nenechávaj ma čakať... chcem ťa, chcem ťa cítiť v sebe, vo svojom vnútri, prosím, láska...“
Snape znehybnel, potom si vytiahol prsty a pomaly si rozopol nohavice. Tentoraz sa dívala na jeho ruky, ako z nich vyťahujú veľký, tvrdý penis, čo priam pulzoval túžbou. Na špičke sa ligotala kvapka... kvapka vášne. Bol pripravený.
„Tak, prosíš... dobre, dostaneš... čo žiadaš.“
Položil sa medzi jej široko roztiahnuté nohy a s pohľadom upretým do jej očí do nej začal pomaly prenikať. Hermiona cítila každý kúsoček, každú jeho časť, až kým ju nenaplnil tak, že boli úplne spojení. Ten pocit bol hlboký a intenzívny.
Stále sa na ňu díval, keď sa začal pohybovať v nej, v jej vnútri, najprv pomaly, opatrne, potom čoraz vášnivejšie.
Obaja zaúpeli pod návalom slastných pocitov. Snape ju pichal, vchádzal hlboko do nej, privádzal ju do šialenstva, ona ho držala za plecia, zarývala doňho nechty a obaja nahlas, prerývane vzdychali. Jeho extrémne sebaovládanie mu umožňovalo hnať sex do krajnosti, vybičovať vášeň a žiadostivosť až za únosnú mieru. Strácal pojem o čase a mieste, nechal sa viesť silným inštinktom a zároveň citom, ktorým mu prekypovalo srdce.
Odovzdávala sa mu celá, celou svojou bytosťou mu patrila a on patril jej. Bral si ju, načieral do nej, prenikal jej do tela aj do duše. A náhle pocítili ten moment skutočného spojenia, keď im srdcia začali biť ako jedno a duše sa stretli v priestore mimo telo a čas. Biele svetlo, teplé a chvejivé ich zalialo svojím jasom a dve bytosti sa stali jednou.
Vyčerpaní, spotení si teraz ležali v náručí na širokej posteli, ruky stále prepletené a vychutnávali si pocit uspokojenia zo vzájomnej blízkosti a lásky.
Hermiona sa nadvihla a pozrela mu do tváre. Videla ho v úplne inom svetle než dovtedy. Povedala mu: „Severus, vieš čo si myslím? My dvaja sme si boli súdení. Mali sme sa nájsť. Som si tým istá. Vieš, ja mám pocit, že som sa narodila pre teba, pre život s tebou.“
Díval sa na ňu a v očiach jej videl svet. Svet, v ktorom ho čakala láska a oddanosť, pokoj a cit nepoškvrnený zlom.
Odrazu mu z očí začali stekať slzy a nijako im nemohol zabrániť. Plakal, plakal prvýkrát za posledných dvadsať rokov a vôbec sa nehanbil, lebo tie slzy odplavili bolesť z nenaplnenej lásky, hanbu zo zlých skutkov, roky osamelosti, a ako slzy fénixa zahojili aj posledné bolestivé rany v jeho srdci a duši.
„Verím ti, Hermiona. Musel som prejsť peklom, aby som našiel lásku. A ty si tá láska. Urobila si zo mňa zas človeka.“
„Ochránim ťa pred Snapom, Severus, vždy, keď to bude potrebné...“, šepla Hermiona a spokojne sa pritúlila k jeho pevnému ramenu. Vedela, že tam patrí, že toto je jej miesto, a nikomu nedovolí, aby jej ho vzal.
Ráno zastihlo Severusa v spálni samého. Zašmátral rukou po posteli no nebolo tam žiadne telo... Odrazu sa preľakol, že si to predsa len rozmyslela a ušla. Vyskočil z postele a prestieradlo si omotal okolo bokov. Bosý, strapatý, počerný vyšiel z izby a započúval sa do zvukov domu. Jeho domu. O chvíľku ju počul, bola v kuchyni a pospevovala si pesničku. Ráznym krokom zišiel dolu a zastal vo dverách. Hermiona v krátkej košieľke pripravovala kávu a raňajky, pospevovala si a vlasy jej v rannom slnku žiarili ako ohnivá koruna. Ten pohľad mu rozbúchal srdce. Len sa na ňu díval a uvedomoval si, že to robí preňho, že neušla, že mu chystá jedlo... Im.
Vtom sa otočila a uvidela ho tam stáť. Prekvapene sa nadýchla, no hneď sa jej po tvári rozlial šťastný úsmev.
„Dobré ráno, spachtoš. Dúfam, že si dáš raňajky so mnou. Ja už zomieram od hladu.“
Stále sa na ňu uprene díval. Ak by ho tak dobre nepoznala, mohla sa ho aj zľaknúť. Čierne vlasy divoko rozstrapatené, vysoký, dlhé, štíhle svaly napäté ako ku skoku. Vykročil priamo k nej a strhol ju do náručia. Pobozkal ju majetnícky, vášnivo a hlboko.
Keď sa od nej odtrhol, zašepkal: „Dobré ráno. Máš pravdu, som hladný.“ Hlas mal ešte zachrípnutý od spánku, hlboký, zvodný ako diabol. Hermiona cítila, ako sa v jeho náručí roztápa.
„Nikdy ťa nemám dosť, čarodejnica. Zbláznil som sa z teba.“
„Si zvodný ako diabol. Ale pre mňa si anjel. Ak sa teraz nenajem, umriem hladom.“ Zašepkala šteklivo a vykrútila sa mu z rúk. „Choď sa umyť a niečo na seba hoď. O päť minút sú raňajky na stole.“
Severus si vzdychol, no poslúchol jej príkaz. O päť minút schádzal dolu vo voľných nohaviciach a rozhalenke. Umytý, osviežený a ... hladný. Sedeli spolu v kuchyni, jedli, pili kávu, zhovárali sa a prekárali... Úsmev mu prežiaril inokedy pochmúrnu tvár, žiaril šťastím a spokojnosťou.
Previedol ju domom, od pivnice po povalu. Pracovňa, hala, spálňa, nádherná knižnica, a jedna prázdna izba.
„Prečo si nechal túto prázdnu?“, spýtala sa Hermiona a v kútiku duše dúfala, že jej odpovie správne.
„No, vieš, myslel som, že... by mohla ... byť... pre dieťa. Teda, ak budeš chcieť mať deti, nechcem ťa do ničoho nútiť.“, doložil napochytre.
Hermione sa rozžiarili oči, pristúpila k nemu a chytila mu hlavu do dlaní. Uprene sa mu zadívala do očí a vyčítala z nich nesmiernu lásku a oddanosť.
„Severus, sľubujem, že ti porodím syna. Bude mať tvoje oči a tvoje vlasy, tvoje veľké srdce... aj tvoj suchý humor. Bude to ten najpríťažlivejší chlapík na Rokforte a ty ho naučíš všetko, čo vieš.“
„Ľúbim ťa, Hermiona. Ľúbim ťa viac, než som si kedy myslel, že môžem ľúbiť. Dám ti, čo len budeš chcieť. Pre tvoju lásku urobím čokoľvek..“
Spolu vyšli do záhrady a až do večera sa túlali po slnkom zaliatej stráni, ležali v tráve, odhaľovali si svoje myšlienky, bozkávali sa alebo len tak svorne mlčali v objatí. Večer pozorovali západ slnka na neďalekej opustenej pláži na morskom brehu.
Severus ju držal za ruku a potichu prehovoril: „Raz sa budeme spolu plaviť v pokojných teplých vodách, iba my dvaja spolu a okolo nás nekonečný oceán. Tebe budú vlasy žiariť na slnku a ja sa na teba budem dívať. Chcem sa dívať do tvojich očí aj v momente svojej smrti.“
„Prečo hovoríš o smrti?“
„Lebo je súčasťou života. Až príliš často som sa s ňou stretával, je to moja stará známa. Zatiaľ som ju vždy oklamal, ale raz... raz si po mňa príde. A vtedy ťa chcem mať pri sebe. V živote aj vo smrti chcem byť pri tebe blízko. Nebojím sa smrti, bojím sa len, že nebudeš pri mne.“
„Takto nehovor. Vydala som sa na tú cestu s tebou, našla som ťa. Ja aj ty sme boli ako dve loďky na rozbúrenom mori. Ale našli sme prístav a odteraz pokračujeme spolu. A raz sa spolu vrátime na breh, na posledný breh a nič nás nerozdelí.“
„Iba príliv sa vracia naisto, Hermiona, láska moja. Iba príliv.“
Hermiona sa bála jeho slov, jeho výrazu v temných očiach. Cítila, že sa oňho pokúša niečo temné... Akoby niečo tušil, niečo tam v diaľke. Najviac sa však bála toho, že podobné pocity mala nedávno aj ona. Ibaže ju vystrašili viac, než jeho.
Vrátili sa do domu, do svojho domu a spoločne nachystali večeru. Zlá chvíľka pominula a opäť tu bol jej Severus, vyrovnaný, veselý a ... žiadostivý. Posadil si ju na kolená a z misky na stole vylovil sviežu jahodu. Priložil jej ju k perám a potom ju odtiahol a vzal do svojich úst. Hermiona vedela, čo chce, natiahla sa k nemu a svojimi perami sa ju snažila zachytiť. Vtiahol ju hlbšie a nútil ju nasledovať ju jazykom, prehlbovať ten jahodový bozk. Tlmene sa chichotali a vzrušujúco sa bozkávali, rukou jej jemne prechádzal po chrbte... Zrazu mu telom prešiel bolestivý kŕč a znehybnel. Hermiona ho držala za ramená a pocítila to aj ona. Vystrašene sa odtiahla a zrak jej padol na jeho ľavé predlaktie. Temné znamenie. Po páde Voldemorta sa stratilo, už tam nebolo. Severus bol čistý a nič nešpatilo jeho jemnú pokožku.
Teraz tam však bolo, vynáralo sa akoby z hlbín jeho tela. Obaja sa fascinovane dívali, ako sa mu na ruke čoraz ostrejšie črtá lebka s hadím jazykom a Severus si intenzívne uvedomoval príval bolesti.
A potom to prestalo, akoby uťal. Nebolo tam nič. Ani stopa po znamení, len rozochvené svalstvo po nápore pálivej bolesti.
Pozreli sa na seba a Hermiona šepla: „Je to tu. Obaja sme to videli a cítili. On... sa vracia“.
„Musíme sa vrátiť, okamžite,“ povedal Snape. Hermiona sa postavila a snažila sa nedať najavo, ako veľmi to ňou otriaslo, no chvela sa na celom tele. Snape ju chytil za ruky a rozhodným hlasom povedal: „Neboj sa, ochránim ťa. Neviem, čo presne sa stalo, no musíš mi veriť. Prosím ťa, čokoľvek sa bude diať, ver mi.“
„Nebojím sa o seba. Bojím sa o teba, o tvoj život.“
„Ja viem, ja viem, láska... Je mi to tak ľúto, minulosť ma stále dobehne. Nemal som to dovoliť, nemal som ťa zapliesť do môjho úbohého života. Prepáč mi to.“
„Severus, prestaň hovoriť hlúposti. Už nie si sám a spolu... sa nám to podarí. Takže teraz pôjdeme a vyriešime, čo sa bude dať.“
O pár minút už stáli v záhrade pod rozkvitnutou čerešňou, pripravení na odchod. Hermiona sa zadívala na dom. „Uvidím to tu ešte niekedy?“, zašepkala.
„Až sa sem vrátiš nabudúce, budeš mať moje meno a ja ťa prenesiem cez prah. Budeš tu paňou a ja urobím všetko, aby si tu bola šťastná. So mnou. Nenechám si ťa vziať.“ Objal ju a pobozkal tam, pod rozkvitnutou čerešňou, bozkával ju, akoby to bolo posledný krát v živote...
Uprostred bozku sa spoločne odmiestnili späť do Rokfortu.
Odtrhli sa od seba a Snape zamieril k bráne. „Vojdi prvá a choď rovno do veže. Na nič sa ma teraz nepýtaj. Dám ti vedieť, ako to ide. Do videnia, láska moja.“
Posledný pohľad a Hermiona vykročila k bráne. Vrátila sa, ľahla si, no nemohla zaspať. Nepokojne sa prehadzovala v posteli a rozmýšľala, čo bolo príčinou. Veď Voldemort je mŕtvy... dušu roztrhanú na kúsky... na kúsky... kde sú? Čo ak...? ...nie?
Posadila sa na posteli a civela do tmy. Kúsok jeho duše sa vrátil. A je v niekom, koho ovláda. Iné vysvetlenie nie je možné. Nejako unikol z ničoty... zloba je mocná. A pokúša sa privolať jej Severusa, lebo kedysi mu patril. Ibaže teraz sa to celkom nepodarilo, lebo ho chráni silný cit. Tak je to. Nesmie ju prestať ľúbiť, nesmie na ňu zabudnúť, iba tak ostane na strane svetla a temnota nad ním nebude mať moc.
Nevedela, čo robiť, no jej mozog stále nevypínal. Rozmýšľala o jeho živote, o tom, čím všetkým prešiel... Bez lásky... Severus žil bez lásky, bez radosti. Hm, bola to pravda, to, čo jej povedal, že ho nikto nikdy neľúbil... A predsa, on vedel, čo je láska. Dokázal ju cítiť, práve láska ovládala jeho život, bola tým určujúcim faktorom, ktorý formoval jeho bytie.
Nenaplnená láska ho zviazala putami... naplnenie túžby oslobodilo jeho dušu... Aspoň v to dúfala. Ibaže jej Severus bol zvyknutý dávať, nie prijímať. Prijať lásku, dar, nežnosť... s tým mal trochu problém, akoby stále nechcel uveriť, že je to možné, že niekomu na ňom skutočne záleží. Ak neprijme tento fakt ako nezvratnú realitu, potom sa bude chcieť obetovať, pretože bude veriť, že tým nikomu neublíži. Iba ak sebe a jemu je bolesť vlastná, žil s ňou dlhé roky...
Hermiona sa zastavila pri okne a hľadela na tiché vrchy. „Severus, drahý môj, kde si? Prečo vždy, keď sa už už zdá, že všetko po čom túžiš máš na dosah ruky, stane sa niečo, čo tvoj život vrhne späť do prekliatia... prekliatia...“ Niečo sa jej začalo vynárať z podvedomia na okraj vedomia... Kliatba. Prekliatie. To je to, čo nad ním visí, čo otrávilo jeho mladosť, jeho dušu. Niekto nad ním vyriekol kliatbu. Ale kto a prečo? Odpoveď treba hľadať v minulosti. Len tak môže Severus získať svoju budúcnosť. S ňou.
Odrazu to vedela. Nesmie byť sám, nemôže ho nechať odkázaného iba na seba v tejto chvíli, lebo bez nej nebude úplný. Kliatba samoty sa zlomí, ak sa jeho duša spojí s dušou niekoho, komu na ňom záleží.
Hermiona zaspala a sníval sa jej sen. Dívala sa do veľkého zrkadla. Spočiatku v ňom nevidela nič, no potom sa v ňom zjavil jej odraz. Hermionine ústa v zrkadle sa pohli, aj keď skutočná Hermiona mlčala. Snažila sa rozoznať, čo jej dvojníčka hovorí. Zdalo sa, že zrkadlová Hermiona niečo naliehavo kričí, máva na ňu, snaží sa jej niečo povedať, no ona ju nepočula. Obraz v zrkadle sa zmenil. Hľadela na dlhú zasneženú cestu kdesi v pustatine. Po nej kráčal vysoký muž v čiernom plášti a rovnako čierne dlhé vlasy mu viali vo vetre. Kráčal k nej, jeho obraz sa v zrkadle zväčšoval, až v ňom stál celý, blízko, na dosah ruky a hľadel jej do očí.
Niečo ju k nemu ťahalo, neodolateľná sila príťažlivosti. „Ľúbim ťa, láska, neodchádzaj!“ Zúfalo vykríkla Hermiona a natiahla k nemu ruky. V tej chvíli pocítila akýsi pohyb pod srdcom, niečo v nej rástlo a spolu s ním rástla aj záplava lásky. Opäť sa pozrela na Severusa... Úsmev sa mu rozšíril po vážnej tvári a stúpal až do očí ... odhodlal sa, urobil krok k nej a odrazu bol pri nej, dotýkal sa jej, držal ju v náručí a ona cítila jeho teplo, vôňu, jeho silu.
„Som s tebou, láska. Nikdy vás neopustím. Sľubujem.“ Počula šepkať jeho zamatový hlas.
Zobudila sa a prudko dýchala. Ruky si pritisla na brucho a vtom to pocítila. A odrazu si bola istá. Je to tak, ona čaká dieťa, jeho dieťa. Ich dieťa.
Nesmierne sa potešila. Zaplavila ju nežnosť, ktorú pocítila k tomu maličkému stvoreniu v jej vnútri. „Severus, budeme mať dieťa.“ pomyslela si.

*****

Po tom, čo takmer celú noc prebdel a pátral po príčinách neobvyklého úkazu, sa Severus nad ránom predsa len uložil do svojej širokej postele. Ležal nehybne a cítil, ako mu priam bytostne chýba prítomnosť Hermiony. Jej vôňa, jej blízkosť, jej dych... Vedel, že je blízko, a predsa bola vzdialená, akoby ich delil hrubý múr. Múr, vystavaný zo zákazov, príkazov, omylov a chýb minulosti. Stále si kládol otázku, či má vôbec právo na jej city, na jej život.
Dlhé roky odriekania, samoty, zatrpknutosti ho naučili ukrývať sa pred svetom dôkladne, budovať si imidž neprístupného, protivného samotára.
„Trápil som ťa, týral... a ty si sa nezlomila, získala si moje srdce a spravila zo mňa svojho otroka. Ale ... prežiješ aj moju lásku, tak, ako si prežila moje prenasledovanie? Zdá sa, že ženám veľa šťastia neprinášam... „
Severus sa bál. Bál sa, že Hermionu týmto vzťahom ohrozuje. Ťažko vybudované sebaovládanie sa pri nej roztápalo ako vosk pod plameňom sviečky. Okrem toho, zdalo sa, že démoni jeho minulosti sa vrátili. Ohrozovali ho, no o seba nemal strach. Vedel však, že teraz už má čo stratiť, môžu mu zobrať to, na čom mu záleží najviac... jeho ženu.
„Prečo? Prečo, keď mám šťastie priam pred nosom, stane sa vždy niečo, čo ho rozbije? Je to... možno kliatba. Áno, niečo na tom bude. Ale ja ju zlomím! A prídem na to, ako.“
S týmto zaspával. Snívalo sa mu o jeho láske, videl ju, niečo hovorila, nie, volala ho, volala jeho meno... chcel odísť, chcel ju chrániť pred sebou samým, no potom uvidel, ako si oboma rukami objala brucho ... a odrazu pochopil. Priehľadná stena sa rozplynula a on ju zovrel v náručí. Opäť ju pocítil pri sebe, živú, s búšiacim srdcom... vlastne, tie srdcia boli dve...
Zobudil sa a vedel, čo musí urobiť. Rýchlo sa obliekol a pobral sa k dverám. Keď ich otvoril, našiel pred nimi udýchanú Hermionu. Nedočkavo ju vtiahol dovnútra, zabuchol dvere a prudko ju objal.
„Čakáš dieťa, však? Budeme mať dieťa! Povedz, je to pravda?“, naliehavo jej položil otázku, ktorá vlastne nebola otázkou.
Odpoveď si prečítal v jej očiach. Akoby ju vôbec neprekvapilo, že to vie. Pochopila, že ten sen nebol náhoda.
„Tak ten sen... nebol náhoda. Stretli sme sa v ňom. Ty a ja. Tam som to pochopil.“
„Chcel si odísť, ale ja som ťa volala späť. A potom... sa ozvalo to dieťa. Vrátilo ťa to ku mne. Severus, my budeme mať dieťa.“
„Počul som biť jeho srdce. Tvoje a jeho. A počujem ho aj teraz.“
Pomaly ju objal, nežne vzal do náručia a pobozkal ju so všetkou láskou, ktorú k nej cítil. Ich láska prerástla hranice priestoru a času, v tom bozku splynuli ich duše a srdcia...
V tom sa z diaľky ozval zúfalý výkrik, plný zúfalstva a zlosti, prešiel do odporného kvílenia a to sa po krátkej, mučivej chvíli stratilo v nenávratne.
Keď sa od seba odtrhli, Hermiona zašepkala: „Severus, zlomili sme kliatbu. Chápeš to? Naša láska ju zlomila. Spolu sme silní, osamote zraniteľní. Už nad tebou nemá moc.“
Severus sa na ňu zadíval a vedel, že má pravdu.

Konec

Komentáře

Na těchto stránkách nevzniklo nic za účelem zisku. Kánon originálních děl je majetkem jejich právoplatných autorů. Na druhou stranu všechno ostatní je majetkem naším, proto nešiřte nic z těchto stránek bez souhlasu autora.
Design by D.J. Orlovský