Fantasmagorium

Autor: Memory
Hlavní postavy: Severus Snape/ mukelka
Shrnutí: Smrťožrúti sa zjavne nezabávajú len mučením muklov pomocou kúziel, no využívajú aj oveľa staršie a osvedčenejšie, pre nich jednoznačne príjemnejšie a zábavnejšie praktiky. Veľa takýchto obetí čoskoro zomrie v ich zajatí, no môže sa stať, ak majú šťastie, že sa predsa len objaví niekto, kto im dá šancu opäť sa vrátiť do života.
Poznámka: Prvotina. Za betu a cenné rady ďakujem Syriane :-)

Ten, ktorého meno musím zabudnúť

Každým ďalším šľahom biča si začínala uvedomovať, že už jej prestáva záležať na tom, čo sa stane. Či bude žiť, zomrie alebo sa stane niečo oveľa horšie. Bolo jej to jedno. Bola si istá, že na jej tele sa nemôže nachádzať už ani jeden kúsoček neporušenej, nezranenej, nedobitej kože a predsa údery neprestávali. Skôr sa zdalo, že čím menej kričí, tým drsnejšie sú jednotlivé šľahy. No aj to jej bolo jedno.
„Krič! Prečo nekričíš ty malá, bezcenná muklovská špina?! KRIČ!“
No ona už nekričala vôbec. Ochabnuto visela v reťaziach, ktorými jej spútal ruky. Hlava sa jej bezvládne opierala o nahé prsia, po ktorých stekali drobné pramienky krvi a križovali tak zaschnuté tmavohnedé cestičky. Prezrádzali, že toto mučenie už trvá dlhšiu dobu.
„MYSLÍŠ SI, AKÁ SI ODVÁŽNA, VŠAK!?“ jeho slová zanikali v jednotlivých úderoch, posledných pokusoch priviesť ju opäť k životu, no márne. „JA TI DOKÁŽEM, ŽE SO MNOU SA NEBUDE NIKTO ZAHRÁVAŤ A UŽ VÔBEC NIE NEJAKÁ BEZVÝZNAMNÁ FĽANDRA!“
Nič však už nedokázalo prebudiť jej myseľ, ani ľadovo-studená voda, ktorá jej znenazdajky dopadla na nahé, doráňané telo. Cítila len, ako sa jej vedomie strieda s bezvedomým a ona pomaly upadá do vytúženého bezmyšlienkového stavu, v ktorom snáď konečne nájde pokoj od toho zvrhlého, krutého tyrana.
V tom sa s hlasným buchnutím rozleteli dvere a studený prievan vnikol do miestnosti. Z posledných síl zachytila zopár slov jej trýzniteľa, z ktorých jasne zaznieval strach.
„...To nemôžeš! Je moja! Nemáš žiadne právo!....“
V spleti hluku a náhleho pohybu v miestnosti sa jej ešte na malú chvíľku vrátilo vedomie, aby začula nový, tichý, hlboký hlas, ktorý s ľadovým pokojom vyslovil posledné slová než miestnosť osvetlila zelená žiara a ona nadobro upadla do bezvedomia.

Bolestivo sikla, keď jej neznámy v pomalých kruhoch brázdil prstami doráňanú pokožku. Nevedela ako dlho bola v bezvedomí, ani kde sa momentálne nachádza, ani kto sa to nad ňou skláňa. Jediné, čo teraz dokázala vnímať bola neuveriteľná, neznesiteľná, pálivá bolesť celého doničeného tela. Myslela, že už nemôže zažiť väčšiu bolesť než tú, čo doteraz prežila. Myslela, že to všetko muselo otupiť jej zmysly, že už nikdy nebude cítiť nič a tá myšlienka ju vtedy neuveriteľne upokojovala. No mýlila sa. Je možné necítiť viac šťastie, lásku, jemný dotyk....no bolesť, bolesť bude prítomná vždy. Bude ju sprevádzať až do konca. Nezniesla tú predstavu, už viac nie! Keby toho bola schopná, siahla by po prvej veci, čo by jej pomohla ukončiť život, no ani to jej nebolo dovolené. Nemohla to zadržať. Slzy sa jej začali rinúť z očí a ona s hrôzou počula svoj zachrípnutý, zlomený hlas, ktorý sotva počuteľne šepká, žobre.
„Prosím, už ma netrápte, urobím všetko, prisahám. Už neznesiem tú bolesť.“
Odpoveď prišla takmer vzápätí v podobe veľkej mužskej dlane, ktorá jej nadvihla hlavu a do hrdla jej stiekla sladkastá tekutina. Potom si už nepamätala nič.

Prebrala sa. Opäť. No tentoraz necítila nič. Žiadnu bolesť. Žeby bola toto konečne smrť? Nie, nebola. Dýchala, cítila vzduch v pľúcach. Bol teplý s vôňou horiaceho dreva. Cítila tlkot srdca v tele. Bilo pomaly, pravidelne, akoby si samo povedalo, že už sa viac nebude namáhať, len oddychovať. Zovrela prsty v päsť na pravej ruke, na ktorú si videla. No celkom sa jej to nepodarilo. Jej telo bolo malátne, neochotné počúvať rozkazy jej mozgu.
Pomaly sa rozhliadla. V miestnosti, uprostred ktorej ležala bruchom nadol na mäkkej posteli, panovala takmer úplná tma. Jediným zdrojom svetla boli červené, dohasínajúce uhlíky v neďalekom kamennom krbe. Bola nahá, no nebola jej zima. Cítila, ako kozub vysiela k jej telu príjemné, hrejivé teplo. A vtedy, keď si jej oči privykli na tmu ho zbadala. Sedel za kozubom, v tieni, celý oblečený v čiernom. Nebola by ho videla, nebyť nepatrného lesku v očiach. Hľadeli na seba dlho bez slova, bez pohnutia. No bola si istá, že vie, že ho aj ona vidí. Nevedela kto to je, ale skúsenosti ju naučili radšej mlčať. Neupozorňovať na seba. No ako sa mohla tváriť nenápadne, keď bola v strede miestnosti, osvetlená, nahá, ako naservírovaná, len si stačí vziať? Dostatočne zničená a nehybná, aby sa nemohla brániť. Avšak vedela, že aj keby mala dostatok síl, neubránila by sa. Títo ľudia si berú bezohľadne to, čo chcú.
No muž, čo z nej nespúšťal oči práve teraz nechcel nič. Sedel na mieste, pohodlne opretý v kresle, len si ju obzeral.
Nechcela sa pýtať, nechcela mu poskytovať zámienku na nič, nechcela ani počuť jeho hlas, no kdesi v nej, ani sama nevedela odkiaľ, sa ozvala jej stará zvedavosť. Zvedavosť z čias pred týmto všetkým, keď bola ešte šťastná, nepoškvrnená zverstvami, čo na ňu čakali v budúcnosti. Myslela, že ju so svojím šťastím, so sebou samou už dávno pochovala. No predsa sa opäť ozvala. Ako duch zo záhrobia.
„Kto ste?“ spýtala sa potichu a svojou otázkou narušila to mdlé, lenivé ticho.
Neznámi sa však neobťažoval odpovedať, len na ňu hľadel. Nadýchol sa. Jeho pomalý, hlboký nádych sa ozval v miestnosti. A potom pomaly vstal a pohol sa smerom k nej. Ona naopak zadržala dych. Preklínala sa za tú otázku, ktorou ho vyburcovala k činom. Teraz bude určite nasledovať len bolesť a utrpenie.
Vystúpil z tieňa a ona si ho mohla konečne prezrieť. Aj keď nechcela, nechcela hľadieť na ďalšieho svojho trýzniteľa, chcela zavrieť oči, odvrátiť sa, no nemohla. Fascinoval ju. Vysoký muž v čiernom plášti, s havraními vlasmi, ostrými črtami tváre, orlím nosom a ako dva tunely tmavými, hlbokými očami. Kľakol si k nej a ona nemohla odtrhnúť zrak od jeho očí. Nebola si istá, čo v nich vidí, ani čím ju tak veľmi uhranuli, no i tak do nich musela bojazlivo hľadieť. Končekmi prstov sa jemne dotkol jej pravého ramena a zviezol sa po ňom zopár centimetrov. Cítila, ako jej naskočila husia koža. Ako jemná stopa otlačená v piesku bola dôkazom jeho nežného dotyku.
A potom pomaly, potichu prehovoril hlbokým, zamatovým hlasom: „Cítila si to?“
Nechápala kam tým mieri, no ten hlas mal na ňu blahodarný účinok. Ako šálka horúcej čokolády. Neisto prikývla.
„Dobre.“ odvetil neznámy a vzápätí vstal. „Potrebuješ sa najesť.“ povedal po chvíli, keď na ňu prestal hľadieť a zohol sa k neďalekému stolíku, na ktorom si až teraz všimla postavenú malú misku.
Jedlo? On jej ponúka jedlo? Myslela, že naň nemá právo. Už tak dlho ju trápili hladom, keď dostávala len zbytky ako prašivý pes a tie posledné dva dni mučenia nejedla vôbec.
Udivene naňho pozrela, keď si k nej prisadol na posteľ a lyžicou načrel do tej neveľkej nádoby, aby jej ju potom pritisol k ústam.
Nebránila sa, no i tak mu nemohla dôverovať. Ak ju chce otráviť, bolo by to len vykúpenie. S námahou prehltla. Nepodobalo sa to ničomu, čo doteraz ochutnala. Nemalo to ani žiadnu konzistenciu, čo by poznala.
„Čo je to?“ opýtala sa s námahou. Usúdila, že sa môže pýtať i tak však cítila pochybnosti a očakávala úder. Prišla len ďalšia lyžica.
„Dodá ti to silu. Normálne jedlo by si zatiaľ nebola schopná stráviť.“ povedal po chvíli, pričom ju neprestával kŕmiť.
A ona odrazu naozaj cítila ako sa jej príjemne plní stiahnutý žalúdok. Do rúk a nôh sa jej tlačilo mravčivé teplo, ktoré nemalo nič spoločné s teplotou v miestnosti. Odovzdane otvárala ústa, prehĺtala a s každým novým sústom cítila, ako sa jej pomaly vracajú sily.
Keď bola miska prázdna, muž vstal a bez slova sa pobral k dverám. Nemohla si pomôcť. Zaplavil ju taký pocit vďačnosti k neznámemu, že opäť nezadržala príval sĺz.
„Ďakujem.“ zašepkala potichu slovo, o ktorom bola presvedčená, že už nikdy nevysloví.
Muž sa obrátil a pohliadol jej do lesknúcich sa očí.
„Spi, musíš nabrať sily.“ povedal potichu tým pokojným, zamatovým hlasom a potom vyšiel z miestnosti.
Nevedela, čo s ňou bude ďalej, či to nie je len príprava na ďalšie mučenie, no nemala čas nad tým premýšľať. Oči sa jej samé zatvorili a ju v okamihu premohol spánok.

Nevedela ako dlho spala tento raz, no v miestnosti bola opäť tma. Opäť ju osvetľovali len dohárajúce uhlíky, teraz však pozrela priamo na to jedno konkrétne miesto. Sedel tam. Opretý v kresle ju ticho pozoroval. Akoby zažívala deja vu. No tento raz mala oveľa viac síl. Stuhnuté svaly boli nemotorné, ešte sa celkom neprebrali zo spánku, avšak oveľa ochotnejšie prijímali jej rozkazy. Rozhýbala si jednu ruku, potom druhú, obe nohy. Na chvíľu sa rukami nadvihla z postele, opäť však vyčerpane klesla do mäkkého matraca.
A neznámi ju len pozoroval. Ticho bez pohybu. Trochu ju to znervózňovalo. Netušila, čo má od neho očakávať, no nenašla v sebe odvahu spýtať sa. Ale teraz to bol on, čo prerušil ticho.
„Ako sa cítiš?“
Na chvíľu ju otázka prekvapila. Skutočne ho zaujíma, ako sa cíti? Už si zvykla na skutočnosť, že jej pocity nikoho nezaujímajú. Nie je to len taká bezvýznamná otázka, ktorej jediný účel je, aby narušila ticho?
„D-dobre.“ povedala roztrasene, no keď si uvedomila, čo povedala, opravila sa. „Lepšie.“
Neznámy vstal. Cítila, ako jej srdce vynechalo zopár úderov. Nemala hovoriť, že jej je lepšie. Zrejme usúdil, že už je pripravená na ďalšie týranie. Prečo len nebola ticho?
Neznámy k nej podišiel. Možno keby bola už dostatočne silná, inštinktívne by sa stiahla na kraj postele, čo najďalej od neho a schúlila by sa do klbka tak ako vždy, keď sa ocitla u nového pána. No stále bola veľmi slabá. Jediné, čoho bola schopná bol vystrašený pohľad a mimovoľný záškub, keď sa dotkol jej nahého tela.
Prisadol si k nej na kraj postele. Ucítila, ako sa jej jeho telo zahalené čiernou látkou oprelo o nahú kožu. Jeho ruka spolu s jeho očami jej jemne prechádzala po chrbte, na ktorom si odrazu začala uvedomovať zranenia z posledného mučenia.
„Ešte nie si v poriadku.“ povedal potichu. „Niektoré rany sa stále nezacelili.“ prešiel prstom cez jednu z nich a ona bolestne sikla. „Bolí to?“ spýtal sa potichu a jeho oči našli tie jej.
Ona mu už však nechcela hľadieť do očí. Vedela, čo teraz bude nasledovať. Zaborila hlavu do vankúša a snažila sa nevnímať všetko ostatné. Už o chvíľu bude opäť kričať bolesťou. Bola o tom presvedčená.
Miestnosťou sa ozval štrngot skla a ona zaťala zuby. Na chrbte ucítila dotyk, striasla sa. No aké bolo jej prekvapenie, keď si uvedomila, že nie črep studeného skla, ale jeho príjemne teplé prsty sa jej opierajú o kožu. Hladia ju, v malých krúživých pohyboch. Bojazlivo otvorila oči. Na posteli vedľa seba zbadala otvorená sklenenú nádobu so žltkavou masťou. Pootočila opäť hlavu a pozrela do jeho tváre. Sústredene sa mračil na svoje ruky, ktoré obratne vtierali do jej rán hojivú masť. Keď si všimol, že sa naňho pozerá jeho oči našli jej a už sa venovali len im.
Nezniesla jeho priamy pohľad, musela uhnúť. Cítila, ako sa jej tvár slabo začervenala. Bolo to také zvláštne. On bol zvláštny. Pristihla sa pri myšlienke, že by jej možno ani tak nevadilo, keby tou rukou prešiel o čosi nižšie a dotkol sa aj iných častí jej tela, než rán. Telo jej brnelo a pri každom dotyku jej naskakovala husia koža. Dych sa jej prehĺbil bez toho, aby ho mohla kontrolovať.
No on bol stále pokojný. Pomaly, precízne ošetroval jej pokožku a očami ju neprestával pozorovať. Hodnotil ju? Skúmal? Vôbec netušila, čo si má o tom všetkom myslieť. Vedela len a to ju veľmi znepokojovalo, že je opäť po dlhom čase vzrušená.
„Prečo to robíte?“ spýtala sa odrazu, jej oči sa znova stretli s jeho tmavými očami.
„Bola by si radšej, keby som ťa nechal zomrieť?“
„Možno áno!“ znela jej odpoveď a ona si odrazu uvedomila, že na túto otázku by ešte pred pár dňami odvetila ´určite áno´.
„Smrť nie je vykúpenie.“ povedal potichu a nabral si ďalšiu vrstvu masti.
„Smrť je vykúpenie z tohto mučenia.“
„Tak veľmi ťa to teraz bolí?“
Zarazila sa. „Teraz nie, ale to čo bolo predtým...“
„To sa už nezopakuje.“
Nevedela, či počula dobre. Kto je ten muž, čo také sa stalo, že by jej utrpenie malo skončiť?
„Čo odo mňa chcete?“ vydýchla potichu a nedôverčivo mu hľadela do očí. Bola to iste drzá otázka a vedela, že ona nemá právo pokladať otázky. Už ju aj ľutovala, lebo zbadala tieň, čo mu prešiel po tvári. Teraz ju potrestá, za jej trúfalosť! Bola si tým istá.
„Chcem, aby si odpočívala a nabrala sily.“ povedal napokon.
„Prečo?“ ďalšia drzá otázka, no nemohla si pomôcť. Vyslovene ju k tomu jeho odpovede nabádali.
On však už nepovedal nič. Ticho dokončil svoju prácu a potom opäť vstal. V miestnosti však tentoraz zavládlo ťaživé ticho. Keď odchádzal, bolo jej jasné, že sa pýtala priveľa. Možno ani nechcela, aby odišiel, no potichu sa schúlila na boku do klbka a zaspala.

Nasledujúce dni boli plné utrpenia, aké ešte nikdy nezažila. Trikrát denne dostávala jedlo, mohla sa voľne pohybovať po hornom poschodí, kde sa okrem izby, v ktorej teraz bývala, nachádzala malá kúpeľňa a malá knižnica s dvoma veľmi pohodlnými kreslami. Sily sa jej vracali neuveriteľnou rýchlosťou a dokonca už trochu aj pribrala, takže jej telo nadobúdalo opäť pekné, ženské tvary. Jedlo, ktoré už bolo normálne a veľmi rôznorodé jej nosil jej ochranca v čiernom a táto udalosť sa čoskoro stala jedinou príležitosťou ako ho za celý deň vidieť. Bol tak iný, než tí ostatní. Rany jej ošetril ešte dvakrát a to boli posledné dva razy, čo sa jej dotýkal. Zdalo sa, že čím je silnejšia, čulejšia a zdravšia, tým viac sa jej vyhýba. Jeho oči čím ďalej častejšie hľadeli inam, len aby sa nemuseli stretnúť s tými jej.
Jedného dňa, keď už mala rany zacelené a zázračne jej začali miznúť, doniesol jej nejaké oblečenie. Inokedy by sa po ňom vrhla. Normálne šaty na sebe nemala už tak dlho a aj keď to bola len obyčajná pánska košeľa, vtedy by to pre ňu predstavovalo hotový poklad. No teraz si od neho len dosť neochotne brala ponúkanú látku. Radšej by mu aj naďalej ukazovalo svoje nahé telo, ktoré konečne začalo znova opeknievať.
Odvtedy ho vídala veľmi málo. Pri každom stretnutí cítila, ako sa jej rozbúchalo srdce, dúfala, že sa jej opäť dotkne. Bola by pristala aj na to sexuálne týranie, čo zažívala predtým, len keby bolo od neho. Čím ďalej, tým viac po ňom túžila, no on bol ako skala. Ľadovo pokojný, necitlivo vyrovnaný. On sa stal jej najväčším trýzniteľom.

Sprchovala sa ako každý večer. Osušila si vlasy, obliekla si košeľu a tak ako každý večer chystala sa uvelebiť v knižnici s nejakou dobrou knihou, keď v tom zospodu začula buchnutie dverí. Niekto vošiel dnu. Nemala dovolené schádzať dole, no príchodzí zastal pod schodiskom a potichu sa rozprával s jej ochrancom. Nemohla odolať, i keď spomienky na najrôznejšie tresty jej ostávali v pamäti, zvedavosť bola mocnejšia.
„Ako si vysvetlil Macnairovu smrť?“
„Dievča som nespomenul, nemyslím že o nej vedeli. Macnair mal neustále nejaké problémy s ostatnými. Jednoducho som povedal, že ma urazil, čo bola aj pravda, a že som ho za to potrestal.“
„Vieš, že nie som zástancom bezhlavého zabíjania, no musím povedať, dobrá práca Severus. Zachránil si jej život a možno uchránil ďalšie životy pred tým násilníckym zverom.“
„Čo mi už iné ostáva, keď ma máte na tú špinavú robotu.“
„Vieš, že to nie je pravda, Severus. Vážim si ťa, viac ako kohokoľvek iného.“
„Chceli ste ju vidieť, nie?“
„Ach áno, iste.“
„Tak poďme, je na poschodí.“
Srdce sa jej splašene roztĺklo. Niekto ju chce vidieť. Čo od nej budú chcieť? Zvykla si na prítomnosť svojho záchrancu. Jeho meno bolo Severus? Ale že by sa mala stretnúť s nejakým iným mužom? Opäť v nej narastal strach. Dostala nutkanie schovať sa, no ihneď si uvedomila, ako hlúpo sa správa. Jej ochranca jej nikdy nedal zámienku, aby sa ho bála, nikdy jej neublížil, tak prečo by sa teraz mala báť?
Začula na schodoch pod sebou zvuk krokov. Išli hore za ňou. Okamžite vyskočila a bežala do svojej izby. Nechcela, aby prišli na to, že ich počúvala. Sadla si na posteľ.
Nečakala dlho a dvere sa potichu otvorili. Pozrela tým smerom. Na okamih sa jej zatrepotalo srdce, keď vošiel a na chvíľu ju prebodol pohľadom. Hneď za ním kráčal vysoký, na pohľad veľmi starý muž v tmavofialovom plášti so zlatou výšivkou, s dlhou sivou bradou, krivým nosom, na ktorom sedeli okuliare s polmesiačikovými sklami a s jasnými, bledomodrými očami, ktorými si ju na okamih ostražito premeral. Potom sa jeho tvár vyjasnila a objavil sa na nej prívetivý úsmev. Už dávno nevidela nikoho usmievať sa, aspoň nie tak, ako tento ctihodne vyzerajúci starý muž.
Kĺzala pohľadom raz na jedného, raz na druhého a keď sa zastavila na tvári svojho záchrancu, spýtavo naň pozrela. Ten však zaryto mlčal, napokon tak ako skoro vždy.
„Slečna Legremmová?“ ozval sa starý muž rozvážnym, tichým hlasom.
Keď začula svoje priezvisko, napoly vystrašene, napoly ohromene naňho pozrela. No po chvíli prikývla.
„Dovoľte mi predstaviť sa. Volám sa Albus Dumbledor.“
Dumbledor? Poznala to meno. Občas ho začula z rozhovoru mužov, čo ju pred desiatimi mesiacmi uniesli a kruto mučili. Vždy ho vyslovovali s pohŕdaním, niekedy strachom.
„Č-čo odo mňa chcete?“ povedala potichu.
„Nebojte sa.“ odvetil starec s úsmevom. „Som tu, aby som vám pomohol.“
„Pomohol?“ zopakovala pochybovačne.
„Áno, chcete sa vrátiť domov, či nie?“
Domov? Myslela, že už nikdy nezačuje to slovo, aby pre ňu malo nejaký skutočný význam. No zdalo sa, že ten muž to myslí vážne. Skutočne by sa mohla vrátiť? Žiť opäť normálny život? No čo by sa jej ešte po tom všetkom zdalo normálne?
Pozrela na čiernovlasého muža s orlím nosom, ktorý doposiaľ potichu stál vedľa svojho spoločníka. Upieral na ňu svoj temný pohľad, z ktorého sa však nedalo odhadnúť, čo si myslí.
„Sľubujem vám, že budete opäť žiť svojím starým životom, akoby sa nič nestalo.“ pokračoval Dumbledor.
„Myslíte, že toho po tom všetkom budem schopná?“ odvetila pochybovačne o čosi istejším hlasom.
„Máme na to svoje metódy, aby ste zabudli na všetky tie hrozné udalosti. Nebolestivé samozrejme.“ dodal, keď zbadal jej vystrašený pohľad.
Na chvíľu zavládlo v miestnosti ticho. Nevedela, či sa má radovať, alebo smútiť. Isté však bolo, že odrazu sa jej nechcelo opúšťať dom, v ktorom žil jej záchranca, i keď sa jej vyhýbal.
„To je všetko, čo som vám chcel povedať. Teraz ste asi trochu zmetená. Necháme vás si všetko utriediť a nad všetkým porozmýšľať. Nemusíte sa báť, už vám nehrozí žiadne nebezpečenstvo.“ Ešte raz sa pousmial a vyšiel z miestnosti. Jeho spoločník ho nasledoval.

Osamela. Mohla to byť pravda? Vrátila by sa domov, akoby sa nič nestalo? O tom, že majú svoje metódy už vôbec nepochybovala. Za tie mesiace, čo strávila v tomto svete zistila, že nič nie je nemožné.
Ani nevedela, ako dlho tak sedela bez pohnutia a zamyslene hľadela do plameňov v neďalekom kozube, keď v tom sa opäť otvorili dvere. Tak potichu, že v prvej chvíli si to vôbec neuvedomila, upozornil ju na to až slabý prievan, ktorý náhle zatrepotal plameňmi. Otočila sa a uvidela ho ako stojí vo dverách. Prezeral si ju tak ako tú prvú noc. Dlho na seba len tak hľadeli, kým on neuhol pohľadom.
„Dumbledor sem zajtra ráno príde a odvedie ťa. Donesie ti aj nejaké oblečenie. Len to som ti chcel povedať.“ Otočil sa vo dverách a chystal sa vyjsť z miestnosti.
„Severus.“ Oslovila ho jasným hlasom, ktorý prekvapil aj ju samú. Vedela, že riskuje, no musela ho zastaviť. Takto sa predsa nemôžu rozlúčiť.
Náhle sa otočil a prekvapene jej pozrel do tváre. Prvý raz sa zdal byť vyvedený z rovnováhy.
„Ako-?“ opýtal sa potichu, no vetu nedokončil.
Postavila sa a pomaly k nemu podišla. Necúvol, no venoval jej ďalší prekvapený pohľad.
„Na tom nezáleží.“ zašepkala potichu, keď už stála tesne pred ním.
„Záleží na tom!“ jeho oči náhle potemneli.
Trochu sa stiahla. „Počula som, ako ťa ten muž...Dumbledor...oslovil.“
„Ty si nás počúvala?!“ odrazu ju chytil za zápästie a nahnevane jej ho stisol. „Čo si počula?!“
„Nič.“
„Neklam.“
„Pusti ma, bolí to!“
Pustil ju, no neprestával ju spaľovať zamračeným, nahnevaným pohľadom.
„Zajtra mi vymažú pamäť, či nie? Už na tom aj tak nezáleží.“ povedala po chvíli, keď si prestala šúchať boľavé zápästie.
„Ako vieš, čo s tebou bude?“ opýtal sa pochybovačným hlasom.
„Dumbledor povedal, že na to máte svoje metódy, aby som na všetko zabudla. To môže znamenať len dve veci. Buď ma zabijete, alebo mi nejakým tým svojím kúzlom vymažete pamäť.“
„Nikto ťa nebude zabíjať.“
„Takže mám pravdu.“
Mlčal. No z jeho očí sa vytratil hnev, už sa len mračil.
„Chcem sa ti poďakovať.“ povedala napokon.
„Ďakuj Dumbledorovi, to on ťa zachránil.“ povedal odmerane.
Ona však pokrútila hlavou. „To nebol Dumbledor, čo zabil Macnaira.“ (Severus stisol čeľuste.) „Nie Dumbledor ma ošetril, kŕmil. To nie on mi dodal opäť pocit sebaistoty. Bol si to ty. Nie, Dumbledor.“ povedala pomaly.
Neušlo jej ako sa Severusov dych prehĺbil. Bola odhodlaná pokračovať. I keď si na to už zajtra nebude pamätať, nemohla odísť len tak.
Pohla sa ešte o krok dopredu, bližšie k jeho telu. Ucítila jeho vôňu. Počula hlasný nádych, ktorý nedokázal zakryť. Aj on ju chcel, bola si tým takmer istá.
„Tak mi teda poďakuj, nech to máme za sebou.“ povedal tvrdým, tichým hlasom.
V okamihu sa zdvihla na špičky a na pery mu vtisla bozk. Na chvíľu ostal zarazene stáť, potom šokovane ustúpil.
„Čo to robíš?“ spýtal sa prekvapene.
Jeho reakcia ju trochu zmiatla. Myslela si, že ho dobre odhadla. Mohla sa mýliť? Trochu bojazlivo mu pozrela do očí, ktoré na ňu stále šokovane hľadeli.
„Myslela som, že už nikdy nebudem cítiť nič len nenávisť a strach, keď sa ocitnem v prítomnosti muža. No bolo to len dovtedy, kým som nestretla teba.“ Cítila, ako sa červená, hlas sa jej zadŕhal, no musela to dokončiť. „Túžim po tebe, Severus. Od prvej chvíle, čo si sa ma dotkol.“
On však nepovedal nič, opäť ovládol svoj dych, opäť sa tváril pokojne, ako tie dvere, čo stáli za ním.
„Zajtra si to predsa tak či tak nebudem pamätať. Už nikdy sa potom neuvidíme, no teraz by som ešte naposledy chcela cítiť tvoje dotyky,...“ pristúpila o krok bližšie. „...počuť tvoj dych,...“ ešte jeden malý krôčik vpred. „...cítiť tvoju vôňu.“
No s ním to už zjavne nepohlo. Len neveriacky nadvihol jedno obočie.
Bola mu na smiech? Ako hlboko to klesla, že žiada nejakého cudzieho muža o sex? Nikdy pred tým by nič podobné neurobila, aj keby ju ktovie ako priťahoval. Stiahla sa. Sklamane zvesila plecia a hlasom plným znechutenia samej zo seba povedala. „Pomýlila som sa. Zabudni na to.“
Už nepovedala ani slovo, obrátila sa a vykročila smerom k posteli.
V tom ju chytil za rameno a strhol k sebe. Stratila rovnováhu, no on ju zovrel okolo pása tak mocne, až na chvíľu prekvapením prestala dýchať. Jeho horúce pery sa pritisli na tie jej vo vášnivom, drsnom bozku.
Po chvíli sa odtiahol. „Nadýchni sa.“ zašepkal potichu.
Až teraz si uvedomila, že nedýcha.
Ďalší bozk, čo nasledoval bol už oveľa nežnejší.
Chcela ešte niečo povedať, no zabudla čo, keď sa odrazu jedným jeho trhnutím po zemi rozkotúľali gombíky z jej bielej košele a každý s hlasným niekoľkonásobným ťuknutím dopadol na zem. To však už nevnímala. Jediné čo cítila boli jeho teplé dlane, ktoré sa posúvali po jej tele. Jediné čo počula bol jeho hlboký dych, ktorý sa každou chvíľou zrýchľoval.
Jej košeľa sa zniesla k zemi, ale tentoraz jej to vôbec nevadilo. Naopak, chcela viac, chcela ho cítiť v sebe. Začala mu rozopínať košeľu, no on roztrhol aj tú.
Vášnivo ho začala bozkávať na ústa, krk, ramená. Tlmený vzdych sa jej vydral z hrdla, keď ucítila jeho neodbytnú dlaň, ktorá jej zablúdila po stehnách medzi nohy a prešla jej po tmavých chĺpkoch, aby sa vzápätí pritisla na to jedno miesto.
Jeho ústa sa posúvali po jej teplej koži stále nenásytnejšie. Že mimovoľne pod jeho nátlakom cúva si uvedomila, až keď sa lýtkami oprela o kraj postele. Ďalší vzdych jej unikol z hrdla, keď sa jemne zakusol do jej voňavej pokožky na krku. Stiahla mu z ramien košeľu a nechala ju dopadnúť na zaprášenú dlážku. Nahmatala rozparok jeho nohavíc, kým mu jazykom dráždila bradavky. Keď usúdila, že sú dostatočne stvrdnuté, zviezla sa jazykom po jeho pevnej hrudi nadol, pričom so sebou sťahovala aj jeho nohavice. Kľakla si k jeho nohám, v okamihu uchopila jeho vzdúvajúci sa úd a strčila si ho do úst.
Severus sa prudko nadýchol, keď sa perami párkrát zviezla po jeho majestátnej dĺžke. Prstami jej prehrabol vlasy, zovrel ich v dlani a trochu násilne ju odtiahol. Udivene naňho pozrela.
„Ľahni si na posteľ.“ povedal trochu priškrtene, pričom sa snažil ovládnuť svoj vzrušený dych. „Neublížim ti.“ dodal, keď si všimol jej podozrievavý pohľad.
Poslúchla, no v jej duši začali opäť hlodať tie známe obavy. Pozerala naňho, ako sa jedným pohybom zbavil zbytku oblečenia. Napriek svojim pochybnostiam si ho so záujmom prezrela. Nebol to vyložený výstavný krásavec. Mal šľachovité, pevné telo posiate mnohými jazvami. Bledá pokožka kontrastovala s jeho tmavými vlasmi a temnými očami, ktorými si ju taktiež so záujmom prezeral. Nebol pekný, to nie, ale vyžarovala z neho tak silná charizma, že hocaký Herkules by pri ňom nebol dostatočne zaujímavý.
Posteľ sa trochu prehla, keď na ňu vyliezol. Hľadela do jeho uhrančivých čiernych očí, keď sa odrazu sklonil a bez akéhokoľvek varovania jej pritlačil svoje horúce pery na jej vzrušením pulzujúci hrbolček. Zalapala po dychu, keď jeho jazyk vkĺzol do jej lona, potom sa opäť vrátil k tomu jednému miestečku, ktoré jej spôsobovalo nepredstaviteľné muky.
„Severus.“ zavzdychala vzrušením, on na to však nedbal, pokračoval vo svojej práci tak precízne, až sa jej z toho točila hlava. Keď cítila, že to už nevydrží, odrazu prestal. Jeho horúce ústa a jazyk putovali nahor k jej prsiam. Hral sa s ňou, no takáto hra jej vôbec neprekážala.
„Chcem ťa.“ Vzdychla polohlasne. Severus sa na chvíľu odtiahol od jej voňavej pokožky a uprene jej pozrel do očí. Opätovala jeho pohľad. „Urob sa vo mne.“ Vzdychla opäť a do svojho hlasu sa snažila vložiť všetko to odhodlanie, ktoré cítila odkedy ho oslovila menom.
Nič nehovoril, no nebolo to treba. V jeho očiach sa odrážalo vzrušenie. Medzi nohami cítila jeho pulzujúci penis. Nadvihla kolená a stehnami sa dotkla jeho bokov. Na jeden moment sa v Severusových očiach mihol tieň, prudko sa nadýchol a v okamihu do nej vnikol.
Zalapala po dychu. Bol ako valiaca sa voda, ktorá neuveriteľnou silou a bezohľadnosťou valcuje všetky prekážky. Muselo to byť už dlho, čo nikoho nemal. Čo v ňom jeho pudy rástli a divočeli.
Vychádzala v ústrety jeho šialenému tempu, spínala sa, zarývala mu nechty do chrbta a z hrdla sa jej dral jeden vzrušený vzdych za druhým.
Ešte nikdy nedosiahla orgazmus tak rýchlo, ešte nikdy nebol taký intenzívny a spaľujúci ako teraz a nebol jediný, kým sa aj on konečne uspokojil.
Nevedela ako dlho sa milovali. Pripadalo jej to ako celá večnosť, nádherná večnosť, no i tak to pre ňu bolo prikrátko. Ľudské telo, žiaľ, a obzvlášť to jej nečarodejnícke, má svoje obmedzenia. A i keď sa ho dostatočne nenasýtila, vyčerpane zaspala schúlená vedľa jeho boku vychutnávajúc si teplo jeho tela.

Prebral ju nepríjemný chlad. Na dne kozuba sa nenápadne krčila kôpka šedého popola, ktorá bola jediným pozostatkom ohňa, čo v ňom ešte pred pár hodinami príjemne plápolal. Severus už v miestnosti dávno nebol. Všetky dôkazy o ich spoločnej noci zmizli spolu s ním. Jej biela košeľa ležala na vankúši vedľa nej a poodtŕhané gombíky boli opäť na svojich miestach. Ospalo si pretrela oči. Nebiť jeho vône, čo ešte stále cítila na svojom tele, možno by uverila, že to celé bol len sen.
Ozvalo sa tiché zaklopanie na dvere. Inštinktívne si pritiahla prikrývku, ktorou bola zakrytá, tesnejšie k nahému telu. Sklamanie, ktoré sa hej rozhostilo v duši a nepochybne sa odrazilo v jej tvári sa ani nenamáhala zamaskovať, keď miesto Severusa do izby vošiel Dumbledor.
„Dobré ráno, slečna.“ pozdravil zdvorilo bez toho, aby nejako komentoval jej sklamaný výraz. „Doniesol som vám oblečenie a i keď nerád, musím vás požiadať, aby ste sa poponáhľali. Nemáme veľa času.“
Potichu prikývla keď Dumbledor položil kôpku šiat na stoličku neďaleko pri dverách. Otočil sa a vychádzal z miestnosti, aby jej poskytol súkromie. Ona ho však medzi dverami zastavila.
„Pán Dumbledor, môžem sa opýtať, kde-“
„Musel súrne odísť.“ prerušil ju náhle než stihla dopovedať otázku.
„Aha.“ odvetila potichu. Nedokázala v hlase skryť sklamanie. „Neviete kedy sa vráti?“
Dumbledor sa pomaly otočil a pozrel jej do sklamanej tváre. Keď prehovoril, jeho hlas bol tichý, pokojný, ale predsa z neho zaznievalo akési napätie. „Už sa nikdy nestretnete. Dnes sa váš život opäť vráti do starých koľají. Budete opäť žiť normálny život bez toho, aby ste tušili, že niekde okolo vás je aj iný svet. Bude to tak pre vás lepšie, verte mi.“ Pousmial sa trochu bolestným úsmevom, akoby sa chcel zároveň ospravedlniť.
Prikývla. Čo iné jej ostávalo. Vedela, že má pravdu. Vedela, že sa do tohto sveta nehodí a vedela, že by nedokázala žiť normálne, keby na to všetko nezabudla. O Severusovi nevedela vôbec nič. Pochybovala, že by mu na nej niekedy mohlo záležať. Jediné, čo však vedela s istotou bolo, že sex aký zažila tejto noci bol ten najlepší v jej živote. Už len preto by si chcela aspoň túto jedinú spomienku uchovať, no vedela tiež, že buď zabudne na všetko, alebo na nič. A ona sa už rozhodla. Opäť prikývla a potom potichu dodala. „Hneď budem oblečená.“
„Počkám vás pred dverami.“ Dumbledor sa úctivo uklonil a vyšiel z miestnosti.

Keď potichu kráčala po ulici vedľa toho ctihodného starca nevedno kam, musela sa ešte naposledy obzrieť na dom za sebou.
„Chyťte sa mojej ruky, premiestnime sa na miesto kde vám vymažem pamäť.“
Síce netušila, čo presne si predstaviť pod pojmom premiestnime, bez slova poslúchla.
Naposledy zdvihla zrak a zahľadela sa do okien, keď v tom, len stotinu pred tým než ju pohltil výr farieb ho uvidela. Jeho tmavé oči sa stretli s jej očami. Bolo to naposledy.

Konec

Komentáře

Na těchto stránkách nevzniklo nic za účelem zisku. Kánon originálních děl je majetkem jejich právoplatných autorů. Na druhou stranu všechno ostatní je majetkem naším, proto nešiřte nic z těchto stránek bez souhlasu autora.
Design by D.J. Orlovský